Pomaly sa stmievalo. Lúče letného slnka osvetľovali už len vrcholky niekdajšieho kráľovského paláca. Hlavná veža, ktorú po celom obvode obklopovali balkóny, bola preč. Dominantu paláca nahradil Bardigon. Strom, ktorý získal svoje meno po dávnom vládcovi, ktorého krutosť bledla každým dňom, a to od chvíle, ako ktosi prirovnal túto kreatúru k človeku. Meno tak dostalo nový život a bolo blízko tomu, aby naplnilo dávny sen jeho ľudského nositeľa, a to podrobiť si celý svet.

            Eden si vychutnával pohľad skrz rozpadávajúce sa okno. Sklo už bolo preč a jediné, čo ho pripomínalo, boli kúsky dreva na kovových pántoch. Tie kedysi udržiavali živly mimo domu, no to už dávno neplatilo. Vietor dopravil záplavu kvapiek vody a snehových vločiek do miestnosti, a tá sa postarala o zvyšok. Modrastá farba na stenách z väčšiny opadala a odhalila sýto červené tehly. No aj tie už pomaly začali strácať farbu a kde tu sa objavoval mach. Bolo to však krajšie ako to, čo zostalo na strope. Farba tam horko ťažko držala, no z väčšiny ju prekrývala pleseň. Eden si z toho nič nerobil. Nebol to jeho dom ani miesto, kde by chcel prespať. Bola to len ďalšia diera, kde sa ukryl, kým nebol vonku čistý vzduch.

            Keď sa slnko dotklo horizontu, nastal čas. Beštie tam vonku už čoskoro pocítia únavu a vrátia sa k svojmu stromu. Na rozdiel od nich si Eden nemohol dovoliť zostať tu. Temnotu, ktorá sa blížila, by neprerazila ani najsilnejšia pochodeň. Edenove oči ho už vyviedli z nejedného tmavého miesta, no toto bolo priveľa na hocijakého človeka. Ešte raz sa poriadne nadýchol, aby do seba nasal pachy okolia. Cítil čistotu. Prekliatie sa už šírilo vzduchom, no bolo len jemné a takmer nepatrné. Opatrne sa zaprel do drevenej podlahy a pomohol si vstať. Prehnité drevo sa pod jeho dlaňami jemne prehlo, no vedel, že pod ním bolo ešte dosť pevného základu. Aj tak si musel dávať pozor. Vzal svoj ruksak naložený cennosťami a vybral sa dole nedôveryhodným schodiskom. Dívalo sa naňho temným pohľadom a provokovalo. Eden však nemal v povahe to, aby s niekým súperil len pre potešenie. S rozvahou sa opieral o stenu a prenášal svoju váhu na čo najpevnejšie časti cesty, následne zišiel dole. Za posledným schodom zastal a jemne pootočil hlavu. Zo schodiska sálalo sklamanie so štipkou hnevu. „Možno nabudúce,“ odfrkol ticho, takmer nepočuteľne aj keď vedel, že žiadne nabudúce už nebude.

            Pri mnohých cestách, ktoré na tomto mieste zažil, si uvedomil, že strom nedal život len tým beštiám, ale aj veciam naokolo. Všetko tu dýchalo a premýšľalo, no zároveň to bolo mŕtve a nehybné. Táto vedomosť z neho robila jediného človeka, ktorý sa odtiaľto dokázal opakovane vrátiť. Opustené kráľovské mesto ukrývalo tisícky pokladov. Nielen v paláci, ale aj v okolitých domoch či obchodoch. Mnohí sa pokúšali vojsť do mesta a mnohým sa to aj podarilo. No dostať sa von sa podarilo len hŕstke. Ich príbehy sa líšili, ale jedno mali spoločné. Po návrate sa mnohokrát zbláznili. Len pár bolo takých, ktorí to dokázali zopakovať viackrát po sebe a väčšinou skončili hneď, ako si zarobili na pohodlný život. Edenovi sa skončiť nechcelo. Čiastočne preto, že nevedel, prečo by mal prestať a čiastočne preto, že zatiaľ len pátral po tom, čo by mohol robiť, ak by nerobil práve toto.

            Prízemie si zachovalo ešte trochu svojej bývalej dôstojnosti. V rohu stál dokonca aj stolík a na ňom váza, v ktorej boli kedysi kvety, no za ten čas z nich ostal len prach. Eden okolo neho opatrne prešiel. Neporušené veci boli ešte nebezpečnejšie ako tie rozbité, prehnité či plesnivé. Vrstva prachu, po ktorej by nejeden rád prešiel prstom a zanechal tam po sebe stopu, bola skvelým miestom, kam si chodili beštie privoňať k pachu človeka. Jedna chyba a svorka by toho nešťastníka veľmi rýchlo vystopovala.

            Eden pokračoval v ceste. Dvere boli dokorán presne tak, ako ich našiel pri príchode. Stopy v okolí už neboli čerstvé. Vykukol von a pohľadom blúdil nielen po ulici, ale aj po strechách. V poslednom čase bolo čoraz menej pravdepodobné, aby sa beštia vystavila ako majestát na strechu, stúpalo riziko, že niektorá zo striech by nezvládla udržať takú hmotnosť a prepadla by sa. Neskontrolovať strechu by však bolo hlúpe.

            Mesto sa ponáralo do tmy, no tá sa nemohla rovnať tomu, čo prichádzalo. Eden vedel, že jeho čas na únik sa skracuje, a tak sa rozbehol k hranici mesta. Našľapoval ticho a dával si pozor na rôzne hromady tehál, dreva a skla, ktoré boli takmer všade. Každá nadrozmerná hromada mohla byť norou jednej z tých príšer. Odrazu zacítil podivný smrad. Zastal a ukryl sa do uličky. Jedna z budov sa nahla a pritisla sa k stene ďalšieho domu. Eden v mysli zahrešil, bolo to predsa dokonalé miesto pre noru.

            Nemal čas nájsť si inú skrýšu. Ustúpil dozadu a skrz malý otvor, ktorý mohol byť oknom, ale aj dierou spôsobenou časom, sa prešmykol do budovy. Na strope jasne badal, že tento dom nebol spokojný s tým, ako sa jeho sused pritisol. Pukliny pokrývali všetko a zrejme stačila ešte jedna silnejšia búrka a dom by to nevydržal.

            Eden nemal čas kochať sa aj keď na stenách viselo ešte pár obrazov. Bolo to dosť neobvyklé. Nachádzal sa v chudobnej časti mesta. Takýto dom mal väčšinou mnoho obyvateľov a nik z nich by si niečo také nemohol dovoliť. Obrazy boli pekné a hneď by ich aj vzal, no veľké a neforemné rámy by mu komplikovali cestu a vyrezať ich z nich a opatrne uložiť do batoha by teraz nestihol. No vytiahol mapu a zaznačil si miesto. Ak by tento dom prežil do jeho budúcej návštevy, určite by si po nich prišiel.

            Skrz skrížene dvere, ktoré sčasti zasypala sutina, sa prešmykol do ďalšej miestnosti. „Takže preto,“ pousmial sa, keď míňal ruksak a niekoľko kostí. Bol to iný hľadač pokladov, ktorý tu uviazol a zrejme si chcel zútulniť svoj pobyt, keď mu došlo, že sa z toho alebo iného dôvodu už nedostane von včas.

            Kosti s oblečením lemovali celú cestu k východu. Beštia ho tadiaľto ťahala, a pritom strácal jeden kúsok za druhým. Edenovi sa uľavilo, keď konečne našiel východ. Beštie už prešli okolo, a tak mohol pokračovať. Tma hustla a všade naokolo sa začali trblietať jemné odrazy čierneho svetla. Aj keď bolo čierne, dokázalo preraziť bežnú tmu. Každý, kto to mal šancu vidieť a zostal pri zdravom rozume, vedel, že skutočná temnota vyzerá práve takto. Noc bola len akýmsi medzistupňom dňa a ozajstnej temnoty.

            Pred Edenom boli už len spustošené hradby. Preskočil ich jednou zo svojich overených ciest a pokračoval preč z mesta. Za chrbtom cítil korene Bardigonu vyžarujúce temnotu, ktorá pretkala presne ako pavučina telá beštií. Dostal sa von práve včas. Ak by zostal v meste dlhšie, žiaden zmysel by ho už von nevyviedol. Temnota bola taká hustá, že si človek nevidel ani na špičku nosa, no na druhej strane, táto tma zosmiešnila noc a Edenovi pripadala ako sychravý deň. Videl niekoľko desiatok metrov pred seba a kráčal pokojne ďalej, a to krz hustú a vysokú trávu, ktorá už dve dekády nebola udržiavaná. Nájsť cestu bolo ľahké len vtedy, ak človek šiel stále rovno. Ak by zmenil smer čo i len raz, zablúdil by.

Korene Bardigonu siahali aj za hranice mesta, no zatiaľ čo v meste na mnohých miestach vychádzali na povrch, a preto ich temnota mohla pokryť celé mesto, tu to bolo inak. Hrubá vrstva zeminy tlmila účinok. Človek však musel zostať sústredený a nepočúvať jemný hlások nabádajúci ho k istote. Toto miesto mohlo za najviac prípadov šialenstva tých, ktorí sa dokázali vrátiť. Hlások ich nahlodal a oni zmenili smer. Blúdili, točili sa v kruhoch, či sa vrátili k mestským hradbám. Samozrejme do temného mesta nevstúpili, no z blúdenia a následného zbesneného úteku pred beštiami hneď potom, ako mesto ožiarili prvé slnečné lúče, by zošalel asi každý.

Eden zostával na svojej ceste. Neotáčal sa, neobzeral sa a hlavne nespomaľoval. Aj keď beštie sa v noci držali v blízkosti stromu, pár z nich mohlo byť stále niekde po okolí. V noci boli v nevýhode, keďže z nich žiarili temnota a aj keď bola slabšia ako u tých, ktorí čerpali energiu v meste, stále sa dala vidieť. Malé chumáče temnoty sa lenivo pohybovali po okolí a ukazovali Edenovi, kde presne beštie boli.

Netrvalo dlho a Eden dorazil k hranici lúky. Najrýchlejšia trasa odtiaľto bola po niekdajšej kráľovskej ceste. Tá viedla priamo k pevnosti Aralis a aj keď jeho cieľ bol len pár kilometrov severne od pevnosti, nehodlal k nej ísť priamo a ani do jej okolia. Cesta totižto už dávno patrila beštiám a po jej hladkých kameňoch sa už nepremávali luxusné vozy, ale tlapy s ostrými pazúrmi, ktoré ju zmenili na nepoznanie. Ich silné telá a rýchle nohy vytrhávali uvoľnené kamene z cesty, a tie umožnili prístup k ďalším, ktoré ostali celkom bezbranné. Celá cesta sa tak stala len hromadou rozhádzaných kameňov. Okrem toho tu bola samotná pevnosť. Lákadlo pre beštie. Nik, kto tam nemusel ísť, tam radšej ani nešiel.

Najbezpečnejšia cesta viedla cez lesy plné strmých svahov a zrazov, ktoré Eden poznal lepšie ako ktokoľvek iný, no aj tak sa musel mať na pozore. Korene Bardigonu sa stále šírili a aj keď ich moc s väčšou vzdialenosťou slabla, stále mohla opantať toho, kto sa odvážil kradnúť z jej kráľovstva.