Každý Edenov krok sprevádzalo jemné šplechnutie. Pôda bola vlhká a jemný dáždik, ktorý sa objavil z ničoho nič, neprestával. Edenovi zostal úsmev na tvári aj keď to bol len jemný, takmer nepatrný ohyb pier, ktorý poznal len málokto. V pustinách sa však cítil ako doma. Les k nemu prehováral každým zvukom a pridal sa aj dážď, ktorý beštie osvetľoval ako maják. Tie by v mokrej pôde vydávali ďaleko hlasitejší zvuk ako Edenové nohy.

Cesta mu rýchlo ubehala. Beštie sa túto noc vydali inými trasami, a tak nemusel ani na okamih spomaliť. Za svitu prvých lúčov slnka míňal pevnosť Aralis. Aj keď ju nevidel skrz hustý les stúpajúci až k oblohe, počul život v nej. Vojaci a mágovia z celej zeme sa pripravovali na ich každodennú obranu. Beštie už vyrážali a aj keď cesta sem Edenovi trvala celú noc, beštie tu mohli byť do hodiny.

„Mám čas,“ Eden zodvihol zrak k vychádzajúcemu slnku. Na východe ani nie sto metrov od neho bola malá jaskyňa. Jeho útočisko pred nepriazňou počasia, ale aj miesto, kde si mohol oddýchnuť. Vedel, že beštie pôjdu po návnade, a takto blízko nej, to bolo asi najbezpečnejšie miesto v okruhu okolo Bardigonu.

Jaskyňa sa nachádzala pod úpätím malého kopčeka. Bol odtiaľ v celku dobrý výhľad, no najväčšiu výhodu ponúkalo sucho, pretože svah klesal smerom z východu jaskyne. Vchod zamaskovala popínavá burina, a tak ho nik neznalý nedokázal nájsť. Aj keď to bola skôr väčšia diera ako jaskyňa, Eden tu mal ukrytých mnoho užitočných vecí. Zložil si z chrbta batoh a začal triediť. Zlaté mince ukryl k ostatným do truhlice pod zemou. Nebolo bezpečné, aby náhle prišiel s hromadou zlata do mesta. Preto si väčšinu schovával práve tu. Bežný človek by sa takto blízko k pevnosti nepriblížil a vojaci mali čo robiť s ochranou pevnosti. Takto to bola skrýša, ktorú mohli nájsť len beštie a zvieratá, no tým o zlato nešlo.

Aby neostal na mizine, ponechal si päť strieborných mincí. Zvyšok batohu bol určený pre jeho človeka. Väčšinou šlo o rôzne drahocennosti alebo dedičstvá, ktoré pozostalí chceli získať naspäť. Eden totiž pracoval hlavne na objednávku. Niet sa mu čo čudovať. V skrýši mal dosť zlata, aby mohol dožiť život v pokoji, no vždy ho to tiahlo späť do mesta. Neplánoval sa vystavovať nebezpečenstvu častejšie, ako bolo nutné, no akási čudná sila ho tam vždy zlákala.

Hneď ako skončil s delením vecí pre obchod a pre osobnú potrebu, odopol stoh suchého dreva zo steny. Mal tu nachystaných niekoľko takýchto stohov. Zviazané lanom viseli na stenách, kde pekne preschli. Suché drevo takmer nedymilo a jeho mokrý plášť si priam žiadal trochu starostlivosti. Eden založil malý oheň. Plášť rozprestrel nad neho a dával pozor, aby dym, ktorý z neho vychádzal, nik nevidel. Pre každý prípad visel nad ohniskom mech so zeminou, ktorý by ochotne vyvrátil svoj obsah na oheň pri náznaku problému.

Prešlo pár hodín. Plášť vyschol a Edenove unavené nohy mu ďakovali za odpočinok. On vedel, že čoskoro bude musieť vyraziť. Kupec v mestečku Iris ho už istotne netrpezlivo očakával. Vzal si teda všetko potrebné, uhasil oheň a v rýchlosti nahradil použitý stoh dreva čerstvým. Mohlo v pokoji odpočívať a čakať, až znova príde na rad.

Cesta k Iris už nebola taká náročná. Po pár kilometroch sa mohol napojiť na jednu z kráľovských ciest a pokojne kráčať k cieľu. Dláždená cesta bola dosť opotrebovaná, no aj tak sa o ňu starali. Kedysi tadiaľto putovalo mnoho obchodníkov na vozoch s tovarom, ale aj menšie skupiny tulákov, ktorí z rôznych dôvodov navštevovali okolité mestá. Teraz tento čulý ruch zanikol. Vozy s tovarom nahradili občasné skupiny vojakov hliadkujúcich medzi mestom a pevnosťou. Kde tu sa objavil aj voz s vybavením či zásobami. Boli aj také dni, keď tu stretol bežného človeka. Väčšinou šlo o nešťastníka, ktorý zrejme zle odbočil a omylom sa dostal na túto cestu. No dnes nie. Dnes kráčal sám a nedôverčivé pohľady vojakov vypĺňali medzery medzi dlaždicami v ceste. Eden si na nich už zvykol a velitelia hliadok si zvykli na Edena. No bežný vojaci sa tu striedali veľmi často a ich prekvapenie z civilistu pokojne kráčajúceho od pevnosti sa len ťažko schovávalo.

Edenovi ubehla cesta veľmi rýchlo. Zdalo sa mu, že rýchlejšie ako obvykle. Na obzore sa črtala brána Irisu. Masívne kamenné steny pokrýval mach do výšky viac ako jedného metra. Okolo chodilo niekoľko hliadok. Sledovali les, ktorý bol vyrúbaný do vzdialenosti jedného kilometra od hradieb. Ak by sa nejaká beštia priblížila k mestu, videli by ju. Niekoľko hliadok stálo na pol ceste medzi mestom a lesom. Vymieňali vyhorené lucerny, ktoré mali v noci zlepšovať viditeľnosť aj takto ďaleko od hradieb. Beštie sa na noc sťahovali k Bardigonu, no nikto si nemohol byť istý, či raz nezmenia taktiku.

Päťdesiat metrov pred bránou prešiel Eden do tieňa. Vysoké veže s katapultami zakryli poludňajšie slnko, aby ukázali, že oni sú tu tým majestátom, ktorý chráni mesto. „Stáť!“ zvolal strážnik pri bráne.

„Čo sa deje?“ Eden zastal riadny kus pred vstupnou bránou a chladne si premeral vojaka. Na tvári mu ešte nevyrazila brada, ale jeho piskľavý hlas sa snažil dávať všetkým vedieť, že práve on ho má najväčšieho.

„Otázky tu kladiem ja!“ vojak s mečom na opasku sa pohol k Edenovi.

„Toto je slobodné mesto a vstup doň nie je obmedzený!“ Eden sa vystrel a zhlboka sa nadýchol. „Uhni mi z cesty!“ povedal jasne. Vykročil vpred a poryv chladného vzduchu, ktorý rozhýbal svojím telom, dosadol na vojaka.

„Stoj!“ roztrasene siahal po meči. Jeho prsty skončili na rebrách, potom na stehne a až tak nahmatal rukoväť. Sám nevedel pochopiť, prečo ho jeho telo prestalo počúvať.

„Dobrá práca!“ Eden už stál vedľa neho a bezduchými očami prebodol tie jeho, plné nervozity, kde ešte pred chvíľou bolo odhodlanie predviesť sa pred ostatnými. „To už je koľký?“ Eden sa zadíval na zvyšok stráže. Úškrn na ich tvárach sa už ani nesnažili zakryť.

„Sedemnásty, myslím,“ zvolal vysoký ryšavý vojak.

„Nie, tento je osemnásty!“ opravil ho postarší vojak, ktorý tu už len dosluhoval. „Sedemnásty bol ten, čo mu zaskočila vlastná slina.“

„Stoj!“ mladík konečne vytasil meč. Eden sa pokojne zadíval na muža vedľa stráží. Veliteľ sa opieral o hradbu a odlamoval si kúsky chleba. Po necelej pol sekunde jemne prikývol. V tom sa Eden prudko vyrútil na vojaka. Mladík uskočil a zakopol jednou nohou o druhú. Zrútil sa s hrmotom padajúceho oceľového panáka na zem, a to bez toho, aby sa ho Eden čo i len dotkol, no jeho meč zostal v Edenových rukách.

„Nemali by ste dávať deťom zbrane do rúk,“ Eden pokračoval k stráži a hodil im meč pred nohy. „Môj podiel?!“ natiahol ruky a behom chvíľky mu v nej pristálo osemnásť medených mincí.

„Ešte pár ďalších takto v rade za sebou a už nám nič nezostane,“ zahromžil pätnásty. Jeho meno si Eden odmietal zapamätať. Bol len jedným z tých, ktorých Edenova podivná temná charizma, ktorá akoby zmohutnievala jeho telo, vydesila natoľko, že prišiel o meč bez boja.

„Môžeme kedykoľvek skončiť,“ odfrkol, „no ak chcete mať šancu, tak mu povedzte, do čoho ho posielate.“

„Veď sme aj!“ odvetil ryšavý vojak a udrel Edena do ramena. Ten len zanadával, aby dal jasne najavo, že niečo také nemá rád. „Školili sme ho celý deň, no on aj tak stratil svoj meč,“ doplnil vojak.

Eden počul opatrné mladíkove kroky. Ten natiahol ruku po svoj meč, no hneď po nej dostal obuškom.

„Nie tak rýchlo,“ pridal sa takmer vyslúžilý vojak. „Tridsať medených!“ natiahol ruku. Mladík neochotne vytiahol z mešca požadovanú sumu a vložil ju do jeho rúk. Taká bola cena za stratu svojho meča. Tridsať medených. Osemnásť pre Edena a zvyšok si rozdelili vojaci na stráži. No s pribúdajúcimi obeťami a bez prerušenia jeho série sa medenáky delené medzi ostatných stále zmenšovali. Ak by Eden niekoho nezvládol vydesiť, línia by sa prerušila a on by znovu začínal na jednom medenom a dvadsať deväť by ich zostalo stráži. Aj keď to Eden nemal rád, vedel, že takto sa mohol ľahko dostať do mesta bez zbytočných otázok a všetci, teda okrem nováčika, boli spokojní.

„Dosť bolo zábavy,“ veliteľ Harold prišiel bližšie. „Poď za mnou,“ mykol hlavou, aby ho Eden nasledoval. Obaja prešli skrz bránu do mesta Iris. Blato na ulici ešte neobschlo po nočnom daždi a nepríjemne sa lepilo na čižmy. Veliteľ viedol Edena k svojej strážnici. Malá drevená búdka hneď pri bráne bola jeho kanceláriou. „Posaď sa,“ ukázal na drevenú stoličku a sám si sadol za stôl s niekoľkými papiermi a úradnou pečiatkou. Ako správny veliteľ mal právo potvrdzovať rôzne výnimky a povolenia, no keďže vedel len čítať a nie písať, tak používal drevenú pečať, ktorú namáčal do atramentu.

„Postojím,“ Eden ešte len vošiel do mesta a už ho ľudia znechucovali. Jeho chladné oči a rázny krok znervózňoval takmer každého bez ohľadu na to, či ho poznal alebo nie. V tomto meste sa mu vyhýbali všetci až na jeho kupca a túto skupinku strážnikov. Vytipoval si ich už dávno a vrátil sa do mesta vždy, keď mali hliadku. Platil im medenými mincami z kapsy nováčika, a tak si získal ich jemnú náklonnosť.

„Ako chceš,“ prikývol, „viem, že mi niečo nesieš.“ Harold sa zadíval na jeho batoh. Márne čakal, že to Edena zneistí. Ten tam len stál so svojím chladným pohľadom a z tváre sa mu dalo vyčítať len jedno: Hovor konkrétne! Nastalo ticho. Haroldovi sa veľmi nechcelo priamo pomenovať okolnosti, no vedel, že sa inak nikam nepohne: „Viem, že mi z mesta nesieš strieborný náhrdelník mojej matky.“ Ani po týchto slovách sa Edenov výraz nezmenil. Obaja na seba dlho hľadeli, než Harold znovu prerušil ticho: „Objednal som si ho u nášho spoločného známeho. Vieš, šušká sa kadečo.“

„Nemám čas na klebety!“ Eden zvraštil čelo. „Chceš niečo konkrétne, alebo musia moje uši ďalej počúvať tvoje výmysly?!“ Steny a stôl sa náhle zatriasli pod Edenovim pohľadom.

„Dávaj si pozor s kým hovoríš!“ Harold sa pokúsil vstať, aby demonštroval svoju autoritu, no jeho nohy ho neposlúchli.

„Ak hľadáš nejakú nablýskanú ozdobu, tak si ju kúp na trhovisku. Ja nie som žiaden potulný obchodník!“ Eden sa zvrtol na päte a chystal sa odísť z veliteľovej kancelárie.

„Potulný cestovateľ!“ zaznelo za jeho chrbtom. „Nezaplatil si mestskú daň osemnásť medených!“ suma z Haroldových úst vyliezla rovnakým štýlom, ako z úst zúfalého obchodníka, ktorý sa snaží predať nejakú haraburdu za dva zlaté. Potom zľaví na jeden zlatý, následne na desať strieborných, päť, jeden, a to až k medeným a pri nich to ukončí číslom, ktoré počul naposledy. Rovnako ako započul o osemnástich vyhraných medených pred chvíľkou.

Eden vložil ruku do vreca a vybral požadovanú sumu. Bez váhania ich pustil na podlahu. Jemný cinkot zaplnil prázdnotu v Haraldovi. Pomyselné víťazstvo mu dodalo odvahu. „Nabudúce to bude dvojnásobok!“

Eden si ho ale nevšímal. Vyšiel von a opatrne sa nadýchol mestského vzduchu. Smrdel za všetkým, čo sa mu hnusilo. Lakomosť, zlomyseľnosť, márnotratnosť, krutosť, bol to len zlomok toho, čo všetko sa tu nachádzalo. Niekedy mal pocit, že beštie Bardigonu mali v sebe viac cti ako ľudia. Každopádne teraz mal na práci niečo iné. Obchodník, pre ktorého Eden pracoval, porušil svoje slovo. Vyzradil, kto mu nosí poklady z mesta aj keď si Eden prial zostať v anonymite. Také niečo sa len tak neodpúšťalo!