Eden sa prebrodil blatom od Haraldovej kancelárie až ku kamennej uličke. Tá viedla priamo do srdca mesta. Vozy sa tak mohli dostať od brány k trhovisku aj keď teraz už chodievali v malom počte a z opačnej strany mesta.

Po niekoľkých ťažkých krokoch, ktoré mali zbaviť Edenove čižmi bahna, sa jeho krok zmenil na tichý a rýchly. Prechádzal popri domoch a obchodoch. Nemusel si ich všímať ani nijako zvlášť pamätať. Všetky domy pôsobili jednoducho, postavili ich z dreva a okrem vnútorného trhoviska, kostola a hradieb tu nebolo nič z kameňa. Hlavné ulice smerovali k štyrom svetovým stranám v priamej rovine až k bránam z mesta. Človek sa tu nemal kde stratiť, pokiaľ samozrejme ostal na hlavných uliciach. Iným príbehom boli bočné uličky, v ktorých vládol chaos. Krížili sa v náhodných miestach a čakali v nich pochybné bandy tulákov. To Edena nemuselo trápiť. Puch moču, zvratkov, hniloby a ktovie čoho ešte sa z nich šíril až k hlavným uliciam. Aj keď uprostred dláždenej cesty bol tento puch slabý, stačilo pár krokov na ktorúkoľvek stranu a puch náhle zosilnel. Eden nemal žiaden dôvod skúmať takto páchnuce miesta.

Slnko vysušovalo cestu a odraz drevených tabúľ s rôznymi označeniami zakotvil v Edenových očiach. Centrum mestečka bolo čisté a plné ľudí v drahom oblečení. Edenov plášť zakrývajúci celé telo aj oblečenie sa sem veľmi nehodil. Vyzeral ako tulák, ktorý sa omylom dostal z bludiska postranných uličiek na hlavné trasy.

Nasadil si kapucňu a po okraji trhoviska sa presúval k cieľu. Ľudia si ho všimli vždy len keď prešiel okolo. Ohrnuli nad ním nos, pridali nejakú poznámku, ale akonáhle sa vzdialil na pár metrov, vytratil sa z ich mysli rovnako, ako sa vytratí ranná rosa po východe slnka, akokeby tam ani nikdy nebola.

Eden sa blížil k svojmu cieľu. Dom bez cedule. Takých bolo na trhovisku len pár. Obchodník Xero nepatril k tým najznámejším. Teda nie známym v zmysle, aby za ním chodili davy ľudí. Bol to obchodník, za ktorým šli len tí najbohatší z najbohatších alebo tí, ktorí sa o ňom náhodne dozvedeli a naškrabali dosť peňazí, aby si zaplatili jeho služby. Xero vedel zohnať to, čo iný nedokázali, no okrem Harolda nik nevedel, odkiaľ predmety získaval. Tento chlap vlastnil polovicu mesta bez toho, aby o tom ktokoľvek vedel. Rád používal nastrčených ľudí ako kupcov, no ani len tí sa navzájom nepoznali.

Eden prešiel popri dverách a pokračoval ďalej. Ak by nejaký zvedavec bez zaklopania vošiel dnu, dočkal by sa len nepríjemného pohľadu Xerovej manželky a možno aj nejakej tej facky. Spredu to bol obyčajný dom. Eden ho obišiel a vošiel do bočnej uličky. Táto bola čistá. V okolí centra mesta boli podzemné kanály s malou kovovou mriežkou. Ľudia tak nemuseli cítiť silný zápach výkalov, pretože ich takýmto štýlom posielali do chudobnejších štvrtí, kde končili. V minulosti vraj plánovali predĺžiť túto sieť až za hradby, no Iris sa s príchodom beštií zameral na obranné práce a nie na komfort života za hradbami.

Eden pristúpil k zadnému vchodu. Drevené dvere s mosadznou kľučkou jasne ukazovali, že dom patril dôležitej osobe. Tieto dvere viedli rovnako ako tie predné len do domu. Eden sa obzrel okolo seba a uistil sa, že ho nik nesleduje. Keď sa uistil, že je všetko v poriadku, vytiahol z batoha železný kľúč a vložil ho do diery medzi drevenými doskami. Otočil ním a jemné cvaknutie odhalilo tajné dvere dokonale zapadajúce do drevenej steny. Eden rýchlosťou mačky vošiel dnu a dôkladne za sebou zavrel. Toto bol vchod, ktorým chodil len on a viedol priamo do Xerovho skladu. Xero nemal dôvod pred Edenom tajiť svoje tajné úlovky, keďže mu ich priniesol práve on. Zároveň to bol trezor a bezpečné miesto, kde ho nik nemohol vidieť s Edenom.

Eden si zložil plášť, vyzul čižmy a posadil sa na pohovku. Pohodlná mäkkosť mu dovolila na chvíľu vydýchnuť si. Akonáhle Eden otočil kľúčom v tajnej kľúčovej dierke, Xero vedel že má hosťa. Mechanizmus bol napojený na obraz jeho manželky na poschodí domu. Otočením kľúča tento obraz spadol zo steny.

Urobil si teda pohodlie. Príjemné teplo krbu vo vedľajšej miestnosti prenikalo aj do trezoru. Po chvíli Eden zaspal.

„Znova?!“ Eden sa rezignovane zadíval na Bardigon. Takmer vždy keď zaspal, tak ho videl. Jeho temné lúče ho volali a lákali, no s Edenom to ani nepohlo. Už dávno necítil žiaden strach aj keď nie je isté, či niekedy nejaký strach vôbec cítil. Každopádne vedel, že bol v ríši snov. Ľahol si teda na trávu a zadíval sa na hviezdy. Potreboval si oddýchnuť, a tak odpočíval. Okrem toho vedel, že z tohto sna niet úniku do iného sna. Aj keby chcel od stromu ujsť, tak by sa po čase znovu vrátil na to isté miesto. Bolo to akoby blúdil v kruhu. Zbytočne sa teda nenamáhal. Za tie roky zistil, že žiadne nebezpečenstvo mu tu nehrozí. Sen bol ako obraz, na ktorý sa musel donekonečna dívať, no stále šlo len o obraz.

„No doriti!“

Výkrik prebudil Edena z galérie obrazov Bardigonu. „To si len ty!“ Eden zbadal ako Xero odkladá stoličku späť na miesto.

„To si chcel použiť na mňa?“ Eden vyskočil na nohy.

„Prepáč,“ Xero si utrel pot z čela. „Vošiel som sem a zbadal som čosi na pohovke. Myslel som, že je to nejaký vrah,“ vysvetľoval Xero.

„Nevidel si signál?“ Eden sa znovu posadil.

„Nebol som na poschodí a nečakal som ťa tak skoro,“ Xero sa vrátil k tajným dverám do svojho domu a zavrel ich. Xero sem prišiel len pre nejakú cennosť, no keď videl Edena, zmenil svoj úmysel. „Priniesol si mi všetko?“ spýtal sa s očakávaním v hlase a posadil sa oproti Edenovi. Znovu si upravil dlhé prešedivené a veľmi riedke vlasy do hladkého uhladeného štýlu.

„Možno!“ Eden sa naňho prísne zadíval.

„Možno? Aké možno?“ Xero sa zamračil.

„Ako znela naša dohoda?!“ Edenov dunivý hlas rozvibroval zlaté čaše na poličke.

„Len pokojne,“ Xero vstal a z poličky vzal fľašu tmavého likéru. Rozlial ho do dvoch pohárov a jeden podával Edenovi. Ten len prísne pozeral do Xerových oči. „Tak dobre,“ Xero vypil aj Edenov pohár, odložil ho spoločne s fľašou a posadil sa do kresla so svojím pohárom.

„Dohoda bola taká, že ja objednávam, ty prinesieš a nik sa o našom spojení nedozvie,“ prišla výčitka.

„Ja nechcem vedieť o tvojich kupcoch a tvoji kupci nesmú vedieť o mne!“ Edenov pohľad ešte viac potemnel, no Xero nebol ten, ktorý by sa ho bál. Xero mal inú slabinu.

„Stále neviem, kam tým mieriš,“ pokojne odvetil, akoby oproti nemu nesedel rozzúrený býk bez štipky zľutovania, ale malá milá veverička, ktorej niekto ukradol oriešok a ona sa ho dožadovala späť.

„Tak ja neviem, čo som ti mal priniesť,“ Eden vstal a začal sa chystať na cestu.

„Počkaj!“ vyprskol Xero. „Ja naozaj netuším, o čom to hovoríš!“ tón jeho hlasu bol jasný. Naozaj nevedel, čo chcel Eden počuť.

„Harold! Chcel odo mňa strieborný prívesok,“ Eden vytiahol z vrecka striebornú retiazku so zlatým ornamentom mačky a vrany visiacim uprostred.

„Harold,“ Xero si pošúchal bradu a gestom naznačil, aby si Eden znova sadol. Eden prikývol a posadil sa. „Pamätám si. Bol za mnou kvôli erbu,“ Xero natiahol ruku a Eden mu podal prívesok. „Erb mačky a vrany. Rod, ktorý vymrel, keď sa Bardigon ujal vlády v hlavnom meste,“ Xero pokýval hlavou. „Jeden z tých bláznov, ktorý si myslia, že s takýmto dôkazom môžu predstúpiť pred kráľa a dožadovať sa majetkov,“ Xero sa zamyslel. „Nie je prvý ani posledný, čo to chcel skúsiť, no prečo by som sa s ním hádal, keď dobre zaplatil. Ani vo sne mi však nenapadlo, že ti to povie priamo.“

Eden zvraštil čelo. Znamenalo to že Xero vedel o Haroldovi a o tom, že vie, kto je Xerovým dodávateľom.

„Nebuď taký prekvapený!“ odfrkol Xero. „Ľudia si šuškajú a tušia, no nik nemá odvahu, aby ťa konfrontoval priamo, a tak to aj musí zostať.“

„Ako by mohli niečo vedieť?“ bránil sa Eden.

„Napríklad už len tvoj tieň,“ Xero ukázal na podlahu vedľa jeho nôh.

„Čo je s ním?“ Eden nechápal.

„Pozri sa, ako tvoj tieň prebíja tieň stola pred tebou.“ Oba tiene sa krížili no Edenov dominoval.

„Veď splývajú,“ Eden pokýval hlavou.

„Takže to nevidíš?“ Xero sa začudoval. „Tvoj tieň je omnoho tmavší ako tieň ostatných predmetov. Vieš, že kolujú rôzne legendy o beštiách. Jednou z nich je tá, kde ich tiene sú tmavšie ako tie bežné.“ Eden sa stále díval na svoj tieň a tieň stola, no nevidel rozdiel. „Temnota, ktorú Bardigon vyžaruje, prebíja samotnú noc. Ľudia si to proste všímajú. Akoby si bol poznačený cestami k Bardigonu a späť,“ vysvetlil Xero.

„O dôvod viac, aby som šiel inam!“ Eden rozhodne vstal.

„Inam?“ Xerovi takmer zabehlo. „Kam inam by si chcel ísť?“

„Nájdem si iné mesto a začnem odznova,“ Eden si obul čížmi.

„Ale no tak,“ Xero položil ruku na tajné dvere, aby ich Eden nemohol otvoriť. „Snáď vieme nájsť nejaké riešenie,“ Ukázal znovu na pohovku. Eden sa neochotne zadíval na svoje ušpinené čížmi. „Nemusíš sa vyzúvať,“ Xero zľavil zo svojich nárokov. Jeho trezor bol jeho svätyňou plnou nielen drahý harabúrd, ale aj kobercov. Ak by na nich padla čo i len malá špinka, vypenil by. Tentokrát nemal na výber.

„Ja svoje dohody plním!“ Eden si vyzul špinavé topánky a dodržal tak dohodu o čistote. Neformálnu a nepodpísanú, no jednu zo základných, ktoré ukazovali charakter človeka.

„Tak dobre, ja sa postarám o tvoje problémy s Haraldom. Ty sa skús správať nenápadnejšie a vyhýbať sa tieňom,“ Xero sa jemne uškrnul. Vedel, že existuje len veľmi málo ľudí, ktorí by si Edenov nezvyčajný tieň všimli a ešte menej tých, ktorí by sa ním aj zaoberali. „Teraz choď k Pútničkám a oddýchni si. Na účet podniku,“ Xero vytiahol z vrecka drevenú mincu natretú na bielo a podal ju Edenovi. „Len to daj paničke a ona už vie čo robiť.“

„Zajtra za súmraku odchádzam! Priprav si nové objednávky,“ Eden hodil batoh ku Xerovi a sledoval, ako sa na jeho tvári objavil široký úsmev.

„Neboj sa, všetko zariadim,“ prikývol na rozlúčku.

Eden vyšiel do bočnej uličky a jeho duša sa usmievala. Zo všetkých skazeností tohto mesta mal najradšej chamtivosť. Jedna z mála nerestí, ktorú sa dalo veľmi jednoducho ovládnuť a manipulovať ňou ostatných. Eden nechcel skončiť a Xero to dobre vedel. No ak by existovala čo i len mizivá šanca, že by sa to stalo, musel konať. Stratiť zdroj väčšiny jeho ziskov bolo nemysliteľné, a to si uvedomoval aj Eden. Obaja tak hrali svoju hru a tvárili sa, že pristúpili na hru toho druhého.

Po oblúku trhoviska sa presúval o kúsok ďalej. Nie veľmi ďaleko, ale ani veľmi blízko od centra sa nachádzal vyzdobený dom. Kvety a podivné nápisy v rôznych jazykoch znamenajúce vždy to isté značili, že bol v cieli. Pútničky patrili k nevestincom v meste. Jeden z najvychýrenejších v celej ríši a za to všetko mohol práve Xero. Kupcov, ktorí sem kedysi chodili, nahradili odvážlivci, ktorí si sem teraz prišli užiť.

Strach z beštií, ktoré sa nachádzali relatívne neďaleko, zvyšoval adrenalín a túžby. Ľudia tu zažívali lepší sex ako kdekoľvek inde, aspoň si to teda mysleli, a táto povera sa rýchlo rozšírila. Pridali sa aj novinky. Xero si jedného dňa uvedomil, aká jemná bola koža mladých dychtivých dievčat, a tak vymyslel, ako ich zbaviť ochlpenia na celom tele. Chlapom sa to veľmi páčilo, no všetky dievčatá o tom mali zakázané rozprávať. Zatiaľ sa nenašla taká, ktorá by to porušil. Možno bolo hlavnou príčinou práve to, že to fungovalo iba prvý rok. Po čase sa to istotne rozšíri do sveta, ale zatiaľ bol Iris jediným miestom, kde človek mohol zažiť najvzrušujúcejší sex s tými najjemnejšími ženami.

Eden vošiel dnu. Pani domu stála za malým pultom a vysielala svoje úsmevy k hosťom, ale aj k dievčatám. Úsmev pre dievča znamenal pokyn, a ten druhý, že je rada za takého významného hosta aj keď to bol len priemerný človek. Eden k nej pristúpil, no ešte predtým si poriadne očistil čižmy na rohožke.

„Čo pre teba môžem urobiť zlatíčko?“ žena v stredných rokoch sa na Edena milo usmiala. Eden jej podal bielu mincu a jej tvár sa rozžiarila. „Takže špičková izba, kúpeľ, masáž a toľko dievčat, koľko len chceš,“ párkrát zažmurkala, no s Edenom to nič neurobilo. „Takže ako obvykle?“ spýtala sa napokon. Eden prikývol. Pani domu zakývala na niekoľko dievčat. „Odprevaďte ho hore,“ významne na nich žmurkla, „o chvíľu za tebou príde.“ Usmiala sa, no Eden už kráčal po schodoch.

Dievčatá ho zaviedli do luxusnej izby. Steny zdobené obrazmi, všade jemné koberce, pohodlná posteľ a veľká vaňa pripravená pre šťastlivca, ktorý do nej vlezie. Dievčatá mu pomohli vyzliecť sa.

„Ako zlatíčko? Kúpeľ alebo niečo viac?“ jedna z nich sa odvážila a siahla mu do intímnych partií.

„Dnes nie,“ Eden slušne, no rázne ukázal na dvere. Dievčatá vzrušené jeho temnou aurou neochotne odišli z izby.

Eden čakal niekoľko minút, keď sa ozvalo jemné klopanie. „Ďalej,“ zvolal a do izby vošlo plavovlasé dievča v jeho veku. Bez ďalších slov pristúpila ku kadi s vodou a pustila sa do práce. Dôkladne vydrhla celé Edenove telo a on si to nesmierne užíval. Dievča, ktorého meno nepoznal, pretože mu ho nikdy nepovedala, bolo jeho obľúbené. Eden neznášal zbytočné reči, ktoré mali zakryť skutočný charakter osoby. Preto si Eden vybral Ruby. Aspoň tak ju volali ostatné. Ruby bola nemá a keďže nevedela ani písať, ani čítať, nikdy sa nepredstavila. Pre Edena to ale bola bohyňa. Tichá, milá a pravá aj keď ju poznal len pár mesiacov. Videl jej dušu a žiadne sladké rečičky nezahaľovali jeho zrak.

Po kúpeli sa obaja presunuli k posteli. Ruby bola jediná, ktorú si muži nevyberali. Väčšina z chlapov sa chcela po sexe aj vyspovedať a s nemým dievčaťom by si veľmi nepomohli. Preto robila pomocné práce a upratovačku. Keď sa dozvedela, že si ju prvýkrát niekto vybral, bola nadšená. Nielen preto, že si mohla prilepšiť, ale aj preto, že sa cítila žiadaná. Keď však zistila, že to bol podivín so zvláštnou povesťou, jej nadšenie opadlo. Veľmi rýchlo zistila, aký je a že to, čo sa o ňom šírilo po meste, sú rovnaké nezmysli, aké sa šírili aj o nej.

Edenove city boli viac ako otupené, ale jedno v ňom predsa len zostalo. Každý chcel predsa niekam zapadnúť. Takto aspoň občas mohol celú noc patriť nemému dievčaťu a zapadnúť aspoň medzi jej nohy, a to tak dlho, ako chcel. Dodávalo mu to aspoň trochu ľudskosti, o ktorú sa najviac bál. Mnohokrát sa pýtal sám seba, či ho jeho výpravy k Bardigonu, a tie podivné sny mohli pripraviť o všetku ľudskosť, ktorá v ňom ešte zostala. Ruby mu dávala odpoveď na túto otázku, a to napriek tomu, že neprehovorila.