„Teraz ťa dostanem!“ Tara pozorovala svoju korisť. Chutný potkan sa mal už onedlho stať lahodným sústom na jej tanieri. „Ešte kúsok,“ šepkala si. Vlhká a tvrdá zem stratila svoju silu. Tarino sústredenie nešlo len tak prelomiť. Mierila na svoju nič netušiacu obeť, zatiaľ čo si potkan hľadal vlastnú večeru. Šedý kožúšok splýval s chladnými múrmi stoky. Jasne zelený vak s kyselinou pod jeho bradou slúžil ako terč a zároveň bol tou najcennejšou časťou jeho tela.

            „Vydrž,“ zaťala pery a potichu zodvihla kúsok pripraveného zaostreného drievka. Postavilo ho priamo medzi jej sovie oči a potkana. Jemne fúkla a drievko vystrelilo ako šíp. Tupý náraz o kamennú stenu vyrušil potkana. „Dofrasa!“ vyskočila na nohy práve včas. Potkan mal lepšiu mušku ako Tara. Vypľul niekoľko sýtozelených žeravých slín, ktoré dopadli na zahriatú vlhkú zem, kde pred chvíľou ležala Tara. Aj keď sa rozbehla preč, potkan nezutekal opačným smerom. Práve naopak! Zamieril za drzým dievčiskom. Jej drievko mu poranil ucho, a také niečo sa neodpúšťalo.

            Tara zahla za roh smradľavej stoky zdobenej odpadkami a lišajmi, zatiaľ čo potkan ju nasledoval. „Tu máš!“ Zakričala. Hneď ako vybehol z rohu, prišiel o hlavu. Hrdzavá čepeľ starého noža musela stačiť. „To zas bude rečí!“ Tara zodvihla hlavu so zeleným mieškom pod čeľusťou. „Nemohol si stáť na mieste? Takto za teba skoro nič nedostanem.“

Poloprázdny vak s kyselinou sa dal predať, no plný by bol lepší aj keď potkan zato vlastne nemohol. Bolo to jej kúzlo, ktoré ho minulo aj keď sa ani nepohol. „Aspoň že si vypasený,“ vzala aj zvyšok jeho telíčka. Nechala krv odkvapkať a vložila si torzo do malého mešca. Ten slúžil len na jedlo, no sám páchol horšie, ako stoka v ktorej žila. Umyť ho nebolo kde a aj keď sa Tara snažila, aby ho nezašpinila krvou, tak pachu smradľavej kožušiny nemohla zabrániť.

            S biednou večerou mohla opustiť svoje loviska. Neďaleko zahliadla aj dve jašteričky, no po skúsenosti s potkanom sa jej nechcelo riskovať svoje zdravie proti tvorom, ktoré chrlia oheň, a to neobmedzene. Používali mágiu a nielen malé zásoby kyseliny ako potkany. Obišla svetlozelené jašteričky a prešla do tunela, z ktorého pokračovala von z kanálu. Aj keď do kanála šlo mnoho ciest určených pre odpadky. Tara však bola väčšia a nájsť správny vchod a východ sa tak mierne komplikoval. „Uuuuu,“ oči jej zažiarili, keď zbadala ďalšieho samotárskeho potkana. Pochutnával si na malom krabovi. Mŕtvolke kraba sem dopadla odpadnou rúrou jedného z mnohých hostincov na povrchu. Neváhala. Krab, takmer neohryzený potkanom, a k tomu potkan samotný mohli byť najväčšou hostinou po dlhom čase. Možno aj za celý jej život.

            Znova si čupla a opatrne si ľahla do niečoho, čo zrejme neboli zvyšky jedla. Radšej by mierila po stojačky, no jej presnosť by sa z niekoľkých centimetrov zmenila na metre. Spoza opasku vytiahla tri drevené paličky a zamierila na potkana. Jednou smerovala priamo na hlavu. S trochou šťastia by získala plný vačok kyseliny. Ďalšie dva mierili na brucho potkana. Šlo o jeho najväčšiu časť. Zhlboka sa nadýchla a jemne fúkla. „Jeden z troch,“ vyskočila od radosti a odlepila sa od odpadkov. Usmievala sa a potkanova hlava získala novú dierku, pričom ignorovala, že zvyšné dve drievka minuli cieľ o dobrých dvadsať centimetrov.

            „To bude maškrta,“ pribehla k potkanovi a opatrne oddelila hlavu od zvyšku. Vačok s kyselinou bol takmer plný. Pridala ho k poloprázdnemu a opatrne ho zabezpečila. Nechcela, aby sa nejako pretrhol a zničil jej jediné oblečenie. „Teraz ty,“ vzala do ruky kraba. Jeho veľké klepetá boli nedotknuté. Tara otočila kraba. Brucho bolo rozrezané a práve na ňom si potkan pochutnával. „Dúfam, že nie si to, čo si myslím!“ zvraštila čelo a vyvolala trochu svetla. V kanáloch jej stačilo kúzlo na posilnenie zraku, kedy všetko videla akoby v jemnom šere, no teraz potrebovala jasnejšie svetlo. Musela si byť istá. „Ale no tak! To sa nemôžem ani raz najesť!“ zašomrala si, keď zbadala červy hmýriace sa v mršine kraba. Pregúlila oči a hodila mršinu do rieky odpadu, ktorá si pomaly hľadala cestu von z mesta. Hneď za ňou tam odkopla aj zvyšok potkana, ktorý si na krabovi pochutnával. Mohol a aj nemusel byť nakazený, no ona to rozhodne nechcela riskovať. Aj preto nosila hlavu, ktorá bola na predaj, v inej časti ako zvyšok tela, ktorý bol na konzum. Mala už skúsenosti s tým, že sa vrátila s úlovkom a jedna infikovaná časť nakazila celú jej potravinovú banku.

            „Mohlo ti to napadnúť!“ karhala samú seba a pokračovala k východu. „Nik by nevyhodil celého kraba, keby s ním nebolo niečo v poriadku!“ Ťažko si povzdychla. Aj keď mala len deväť rokov a na sklamania bola zvyknutá, mrzelo ju, že jej žalúdok znova nedostane dosť jedla, aby jej dal pokoj. Už tri roky sa o seba musela starať úplne sama, a to sa podpísalo na jej chudučkej postave. Špinavé šaty, ktoré boli viac handrou ako oblečením, viseli na kostnatom dievčatku. Aby to nestačilo aj malé dieťa vedelo, že bez jedla sa mágia ovládala omnoho ťažšie a trvá dlhšie, než sa obnoví. Tare škvŕkalo v bruchu takmer neustále. Zvykla si na to. Brala to rovnako ako zvuk dýchania. Dialo sa to pravidelne a bolo to súčasťou normálnej funkcie jej tela.

            Netrvalo dlho a našla svoj východ. Nebol to ani tak východ v pravom slova zmysle. Šlo o ďalšiu odpadnú šachtu, ktorou do stoky prúdili nové maškrty. Táto sa nepoužívala. Hostinec, ktorej patrila, skrachoval a zatiaľ sa nenašiel nik, kto by ho kúpil a obnovil. Preto bola rúra suchá a bez zbytočných lepkavých nechutností, do ktorých by mohla vkročiť.

            Vyšvihla sa po uvoľnených kameňoch až ku kruhovému otvoru. Jej malé telo sa bez problémov vtesnalo dnu. Pomaly sa plazila a ťahala až na vrch. Mreža, cez ktorú liali odpad, šla ľahko odsunúť. Tara tadiaľto kráčala už mnohokrát. Kuchyňa hostinca vychladla a vôňa jedla sa zmenila na zápach z kanála. Už tu nebol nik, kto by udržiaval kanál a jeho pachy pod pokrievkou. Hlavne preto, že magické runy, ktoré oddeľovali vzduch z kanála od toho v kuchyni, si skrachovaný majiteľ vzal so sebou. Mrežu s runami nahradil obyčajnou kovovou mriežkou. Tara sa tomu trochu čudovala, pretože runy vedel vytvoriť každý mág a v celku lacno. Netušila, že majiteľ chcel, aby kuchyňa páchla. Bola to jeho malá pomsta za krach.

            Tara vyšla z kanála a zavrela za sebou mrežu. Netúžila, aby tadiaľ vyšli potkany, ktoré by to tu zamorili. To by istotne prilákalo pozornosť mesta a jej cestičku by uzavreli skôr, ako by tento hostinec niekto kúpil a urobil to za nich. Smrad na povrchu nepôsobil až tak nápadne ako hromada potkanov.

            Kuchyňa sa stala jej malou skrýšou, kde si chystala večeru. Aj keď tu už neboli hrnce a panvice, zostali tu aspoň stoly a jeden nôž. Našla ho zakotúľaný pod masívnym kovovým stolom. Zabudli ho tu pri balení. Vyzeral inak ako ten jej hrdzavý. Tento bol čistý a ostrý ako britva. Aj preto si ho nechávala na tajnom miestečku. Opatrne prešla do prednej časti hostinca, aj keď by radšej zostala v kuchyni. Stoly zmizli, zostal len pult a prázdna miestnosť. Hlavné dvere ju nelákali. Vedľa pultu však bola chodba, ktorá viedla k ďalším dverám. Pomocou kovových drôtikov otvorila dvere do zadnej uličky. Vyšla von. Bola na mieste, kde končili niektoré z odpadkov, ako aj hostia, ktorí vypili viac ako mali. Nik nechcel, aby takýto hostia vychádzali hlavným vchodom a kazili meno hostinca. Skontrolovala okolie a keď si bola istá, že tu nik nestál, uvoľnila kameň zo steny hostinca. Nôž zabalený v kúsku látky ju tam čakal vždy, keď ho potrebovala a bol by tam, aj keby hostinec niekto odkúpil. V uličke sa nachádzali aj dvere, ktoré viedli priamo do kuchyne. Tie mali zámok, s ktorým si Tara nevedela poradiť aj keď sa o to snažila hodiny. Nezostávalo jej nič iné, než riskovať cestu poza pult a späť do kuchyne.

            Tara sa vrátila a mohla sa dať do práce. Vytiahla potkanie telo a vytasila nôž. Na veľkom stole opatrne stiahla kožušinu. Dala sa predať, no ona ju potrebovala na nové oblečenie. V kanáloch, ale aj na uliciach sa nežilo práve príjemne. Potulky sa občas zmenili na šialený útek a stratiť pri tom topánku či zachytiť sa o niečo ostré a roztrhať si vestu, nebolo až také ťažké.

            Kožuch bol oddelený a čakal, kým si ho vysuší. Nasledovalo mäso. Opatrne vypitvala telíčko a všetky vnútornosti, ktoré nešlo zjesť, hodila späť do kanála. Poriadne ho skontrolovala. Ak by mal červy, tak by ich už dávno videla.

Oheň pod kotlami už dávno nehorel dňom aj nocou a ani žiadne uhlie tu nezostalo. To mohlo byť aj v časti, kde jedli hostia. Kozub bol ďaleko od pultu, za ktorým sa ukrývala, keď si šla po nôž. Veľké okná po celej stene viedli priamo na ulicu, a ak by ju niekto zbadal, ako sliedi v opustenej budove, zavolal by stráže. Zostávala teda v kuchyni, kde to bolo bezpečnejšie. V malej piecke nachystala zbytky drievok, ktoré nepoužila proti potkanom a chystala sa ich zapáliť. Našťastie mal hostinec niekoľko poschodí. Bývalý majiteľ vlastnil len hostinec, ale zvyšok nie. Vrchná časť mala vlastný vchod a zopár poschodí bolo obývaných, a tak nebol dym v komíne nič zvláštne.

            „Teraz to vyjde!“ zahryzla si do pery a z plných síl sa sústredila. Mágia ohňa bola niečo, čo jej až tak nešlo. Aj keď ani mágia vetra, ktorá sa stala jednou z jej najsilnejších súčastí, bola presná len z malej časti. „Pamätaj,“ vravela si sama pre seba, „len malý ohník, priamo na drievko. Žiadne ďalšie spálene obočie ani vlasy!“ Zlaté oči jej zažiarili. Pripravovala sa zapáliť oheň a opiecť si krysu na grile. Zhlboka sa nadýchla, zavrela oči a natiahla ruku. Teplo na končeku jej prstov sa chystalo zmeniť v oheň, keď v tom zmizlo. „Nie!“ s úľavou si odfúkla. „Radšej nie,“ prešla si prstami po riedkom fialovom obočí. Nestihlo dorásť po poslednom pokuse.

            Tara vzala drevenú paličku a kúsok dosky, ktorá bola prasknutá a vložila do nej suchú trávu. Radšej obetovala niekoľko minút úmorného trenia dreva o drevo, aby založila oheň, než aby znova vyzerala ako príšera, pred ktorou aj potkany utekali. Presne to sa jej stalo pred pár mesiacmi. Zápach spálených vlasov a obočia sa na dievčati, ktoré nemalo prístup k čistej vode, držal veľmi dlho. Potkany ju tak cítili už z diaľky a mysleli si, že sa k ním blíži ohnivá jašterica. V tom čase sa lov zmenil na trpezlivé čakanie pod odpadnými rúrami hostincov, kde sa snažila chytiť zbytky skôr, ako dopadnú na špinavú podlahu kanálu.

            Oheň pomaly naberal na sile a potkan sa mohol piecť. Tara mala čas postarať sa o zvyšok. Lesklý nôž odložila nabok a na rad prišiel hrdzavý nôž. Vytiahla hlavy potkanov z kyselinovými vačkami a opatrne ich oddelila. Keď v jednej z nich zbadala malého červa, bola rada, že zvyšok nechala v kanáli. Tieto červy boli veľmi odolné a ani dôkladné prepečenie by nemuselo zabiť vajíčka.

            Z mešca na opasku, ktorý vyzeral ako obyčajný šnúrok, vytiahla malý sklenený flakón. Opatrne doň preliala obsah vačka a sledovala, ako zelená kyselina stúpa. „Takmer plný,“ doširoka sa usmiala a zavrela flakón zátkou. Aj keď nebola odolná voči kyseline, nemala v pláne, aby sa jej zátka dotkla. Hneď po tom hodila hlavy späť do kanála. Či už sa druhá hlava nakazila červami po spoločnom pobyte v jednom mešci, nemusela zisťovať. Potkania hlava sa totiž nedala jesť. Stále v nej mohli zostať stopy kyseliny, a tie nepatrili k Tariným obľúbeným prílohám k jedlu.

            Hrdzavý nôž opálila v ohni. Ak by na ňom niečo z červa zostalo, tak by sa to nemalo kam ukryť pred neľútostným ohňom.

            Príjemná vôňa pečeného potkana na chvíľu prerazila puch kanálu. Tara sedela na jednom z mnohých prázdnych stolov a hompáľala sa. „Už len jeden, možno dva, alebo tri dni?“ šepla si. Skrz malé okienko vysoko na stene sledovala, ako obloha naberá fialový nádych. „Budem tam, chcem to vidieť!“ naštvane kopala do stola. „Amanda mi nemá čo rozkazovať!“ Ani vôňa jedla ju nevedela upokojiť. Aj keď to bolo čudné, tešila sa na to, keď pevnosť démona spolu s jeho ochrankou znova prerazí tenkú bariéru medzi ich svetmi a dopadne neďaleko nej. Teda neďaleko hlavného mesta, ktoré bolo na nohách a pripravovalo sa na obranu. Pri poslednom prieniku sa stalo terčom obliehania a obyvatelia sa báli, že sa to stane aj tentokrát. Kráľ preto poslal k pustine, kde sa hrad mal tentokrát objaviť, oveľa viac vojakov.

            „Už som veľká a keď si viem jedlo získať sama, tak mi nemá čo rozkazovať.“ štvalo ju, že ju tam nechceli pustiť. Nechápali, že túžila vidieť odvážnych hrdinov, ktorí riskovali svoje životy v pustinách alebo pozostatkoch dávnych miest. Teraz mala jedinečnú možnosť vidieť ich všetkých. Raz za desať rokov, keď sa trhlina znovu objavila, sa všetci zišli práve tu, aby čelili najhoršiemu z monštier v márnej snahe zabiť ho a ukončiť túto predlhú éru.

            „Nechcem čakať ďalších desať rokov,“ smutne odfrkla do vzduchu. Trénovala si slová aj pohľad pre posledný pokus ako obmäkčiť Amandino srdce.

            „Ja viem, že to je nebezpečné, no viem sa o seba postarať,“ usmiala sa a vzduch sa jemne zvlnil, aby zopakoval mimiku jej tváre. „Sľubujem,“ pridala niekoľko umelých sĺz, ktoré s ťažkosťou vytlačila z pohodlia kanálikov na nehostinný povrch jej špinavej pokožky.

            „To musí zabrať,“ spokojná sama so sebou prikývla. „Už len aby mala dobrú náladu a môžem ísť,“ zoskočila zo stola. „Aj keď,“ mykla plecami, „dobrú náladu asi v živote nemala!“ Vzala drievko a štuchla do potkana. Telíčko sa neochotne prevalilo na druhý bok. Tara si dala záležať, aby obe strany boli pekne prepečené. Červy neboli jediné nebezpečenstvo v mäse.

            „Ešte pár minút a môžeme ísť,“ usmiala sa na večeru. Kosti na sebe nemali veľa mäsa a to máličko dokázal oheň rýchlo upiecť a očistiť hlavne od smradu.

„Škoda toho kraba,“ cítila, ako sa jej zbiehali slinky. Ešte nikdy nejedla kraba, no videla, koľko mäsa bolo v jeho klepetách. Rozhodne ho mal viac ako tri potkany. „Na čo sa používajú jeho klepetá?“ premýšľala a štuchala do potkana. „Nikde som ich nevidela, ale ani v kanáloch.“

To čo vedela o magických esenciách bola len malá štipka z celku. Ako samouk nemala prístup k ničomu, okrem vlastných očí. Preto rada pozorovala obchodníkov a sledovala, čo predávali. V stokách sa nachádzalo mnoho ingrediencií, ale žiadna cenná. Bolo však dobré, keď vedela, čo sa dalo predať a čo už nie.

            „Do čerta!“ rýchlo schmatla potkana. Začínal sa páliť. „To bolo tesné,“ fúkala na telíčko a prehadzovala si ho v rukách. „Kam ťa dám?“ spýtala sa. Teplo začínalo byť priveľké, a tak ho len hodila na stôl, o ktorom vedela, že na ňom nikdy nič neporciovala. Trochu prachu na jedle nebol problém, ale nejaká choroba z pracovného stola už áno.

            Potkan sa na stole dlho neohrial. Hneď ho navliekla na šnúrku a vložila do ďalšieho mešca. Vo vnútri bol vystlaný jej jedinou čistou handrou. Nemala žiadne handry nazvyš. Totižto handry mali len ľudia, ktorí vlastnili oblečenie, ktoré chceli vyhodiť. Tara nemala nič, čo by mohla len tak vyhodiť. Kedysi biela košeľa a modré nohavice, ktoré postupne našla na ulici, sa prispôsobili kanálom. Šedivé a hnedé odtiene dominovali.

            „Dnes nesmiem meškať,“ vzala si všetky veci. Opatrne prešla prednou časťou a vyšla do bočnej uličky. Vzduch bol čistý, a tak ukryla lesklý nôž späť do skrýše. Hneď po tom sa očistila tak, ako to len šlo, no zmes čohosi, do čoho si ľahla, keď lovila potkana, nechcela vyprchať. Voda z mláky veľmi nepomohla, ale aspoň to vyzeralo ako fľak a nie, že sa na ňu nalepil tvrdohlavý slizký slimák.

            „Ide sa na to!“ poriadne si zapásala nohavice a narovnala špinavú košeľu. Vrátila špinavé fialové vlasy, ktoré vyzerali viac ako hnedé, späť za uši. Topánky riešiť nemusela, keďže žiadne nemala.

            Opatrne vyšla z bočnej uličky. Ruch bol značný. Ľudia sa pripravovali na obliehanie a niektorí unikali z mesta. Mnoho stánkov s rôznymi surovinami zavreli, a tie čo zostali, poriadne navýšili ceny. Obliehanie mohlo trvať dlho a potraviny boli cennejšie, ako kedykoľvek predtým. Aj preto v stokách našla malé množstvo zbytkov.

            Plné uličky jej poskytovali krytie. Vyhla sa hlavnej línii a postupovala popri stenách domov. Jediný moment, kedy si ju všimli, nastal, keď zastavila, aby si pozrela okolie alebo aby nezavadzala húfom ľudí. Do pár sekúnd ju prefackali tvrdé slová obchodníkov a majiteľov domov. „Zmizni lúza!“

 „Vypadni žobráčka, kazíš mi obchody.“ Patrili k milším z nich. Občas ju počastovali aj skutočné facky a prichádzali ako letné búrky. Náhle, tvrdo a hlavne bez varovania.

            Mesto bolo veľké a dostať sa do časti neviestok jej trvalo dobrú hodinu. Tara si myslela, že to sú kuchárky na voľnej nohe. Nevedela na čo iné by si ich muži platili a aj názov nabádajúci k tomu, že sa jednalo o dočasné manželky, ju v tom uisťoval.

            „Zas si tu?“ v jednej z uličiek spoznala hlas, ktorý hľadala, no takmer si ju nevšimla. „Čo mi nesieš?“ doplnila medzi výdychmi sladkého dymu z fajky.

            „Val, tu si,“ Tara sa usmiala a rozbehla sa k nej.

            „Prrr!“ jedným prstom natiahnutým priamo k jej čelu zastavila snahy o to, aby ju objala. „Pozri sa na seba,“ odfrkla a odhrnula si blonďavé vlasy z očí. „Kde si sa zas váľala?“ pokývala hlavou.

            „To vieš,“ Tara zvraštila čelo. Nepáčilo sa jej, že ju takto zastavila. „Nie každý si môže zarábať varením pre iných!“

            „Buď rada, že nemusíš!“ Val prevalila očami. Jej postava nebolo to, čo chlapi veľmi vyhľadávali. Úzke boky plynulo prechádzajúce k pásu a ramenám dopĺňalo malé poprsie. No nielen to. Jazva od noža jej predchádzajúceho majiteľa sa tiahla skrz celú tvár a aj keď sa zahojila v celku pekne, stále bola viditeľná. K tomu výstredný účes s vyholenými bokmi hlavy a dlhé vlasy len na vršku, ktoré zakrývali iba polovicu z vyholenej časti, lákali nie príliš vkusnú klientelu. „Vieš, väčšinou je to u nich hnusnejšie, ako v stokách,“ sklonila sa k Tare. „No v smrade rozhodne vyhrávaš,“ schuti sa zasmiala a znovu si potiahla z fajky.

            „Lebo ty voniaš vábne,“ Tara sa nasilu rozkašľala, keď jej Val fúkla dym do tváre. No v skutočnosti jej dym voňal za lúkou a kvetmi. Minimálne tak si ich predstavovala, ak by niekedy ušla z mesta do divočiny.

            „Ale vážne,“ znova si potiahla z fajky. „Vieš, že tu nemáš čo hľadať,“ Val sa o ňu bála. V týchto miestach boli aj takí, čo by sa nehanbili vziať si Taru násilím. „Máš pre mňa niečo?“ prešla za Taru a postavila sa tak, aby ju z ulice nebolo vidieť.

            „Pozri sa,“ Tara s úsmevom doširoka vytiahla sklenenú fľaštičku so zelenou kyselinou. „Čo ty na to?“ Val vzala skúmavku a opatrne si ju prezrela.

            „Tri medené,“ odvetila chladno a s nezáujmom.

            „Ale no tak,“ Tara sklopila zrak, zovrela ruky k sebe a celá sa akoby zmenšila, aby vo Val vyvolala ľútosť.

            „Tri medené,“ Val zopakovala ponuku.

            „To nie je fér!“ Roztomilá Tara bola preč. Čelo jej preťali vrásky, oči prebodávali Val a bosá noha si celou silou dupla o kamennú cestu. Jemné čľapnutie jej chodidla Val rozosmialo tak, až začala kašľať. „Veď na trhu to predáš minimálne za dvadsať. Daj mi aspoň polovicu z toho,“ znova si dupla, ale už o niečo slabšie. Nebolo veľmi príjemne dupať bosými nohami po kameňoch. „Inak si budem musieť nájsť iného obchodníka!“ Tara prekrížila ruky a otočila sa Val chrbtom. Tá sa ale neprestávala smiať.

            „Že iného obchodníka,“ horko ťažko to vyslovila, pričom z očí sa jej hrnuli slzy smiechu. „A akúže dobrú cenu by si s nim zjednala?“ kolená sa jej podlamovali, a tak sa rukou oprela o stenu. „Čože by ti dal? Alebo skôr koľko mliečnych zubov by ťa to stálo?“

            „Hej!“ vykríkla Tara. „Nie je ľahké vyjednávať s dospelými! Všetci ste taký,“ nevedela sa vykoktať.

            „Hm?“ Val pokývala hlavou.

            „Takí chamtiví!“ vyštekla Tara. „Všetko chcete len pre seba a ja sa trepem do kanálov, kde sú samé príšery, s ktorými bojujem,“ Tare vybehlo niekoľko sĺz. Raz skúsila predať svoje poklady inde, no namiesto toho, aby jej zaplatili, musela platiť ona. Niekoľko modrín, dva vybité zuby a prázdne vrecká. To bola cena, ktorú jej dali a hneď si ju aj vybrali. Nedostala žiadnu možnosť vyjednávať.

            „Ach dievča,“ Val ju pohladila po tvári, „ty ma raz privedieš na mizinu.“ Vybrala z mešca jedenásť medených a dala ich Tare.

            „Ďakujem,“ Tara sa na ňu vrhla, ale Val uskočila.

            „Neblázni! Zašpiníš ma,“ odfrkla, no hneď na to sa k nej sklonila. „Dávaj na seba pozor,“ zotrela jej zvyšky sĺz z líc. „No teraz už bež,“ mykla hlavou, „nikto si ma nenajme, keď ťa pri mne uvidí.“ Tara s úsmevom prikývla a rozbehla sa preč. Mince si vložila do mešca a príjemne zahrkali spoločne s ostatnými. Konečne mala dosť peňazí.