„Haló,“ tiché klopkanie nechtu o sklo výkladu prenikalo hlboko do útrob budovy. „Je tu niekto?“ Tara klopala o čosi silnejšie. Zdalo sa jej, že niekoho zbadala a nemýlila sa. Po chvíľke vybehol na ulicu predavač.

„Neobsmŕdaj tu dievčisko! Vypadni od môjho obchodu!“ predavač sa už zaháňal po metle, aby vyprevadil Taru rovnako, ako smeti z jeho obchodu.

„Uniforma,“ ukázala skrz vitrínu na modrú dievčenskú vojenskú uniformu so sukňou, vysokými čižmami a zlatými emblémami hydry na oboch ramenách. Takmer presná kópia slávnostnej uniformy určená pre deti, ktoré chceli byť rovnakí ako ich hrdinovia z ríši. Jediným rozdielom bola sukňa. Žiaden dobrodruh nenosil sukňu, pretože bola nepraktická. „Mám peniaze,“ pri týchto slovách predavač na chvíľku zaváhal. Metlu už mal v rukách, no peniaze, či už boli od voňavého človeka alebo smradľavého, mali rovnakú cenu.

„Kde by taká úbožiačka vzala stodvadsaťšesť medených?“ predavač si ju skepticky premeral. Vlasy padajúce k ramenám boli celé zamastené. Otrhaná košeľa a nohavice, ktoré zdobilo mnoho fľakov, z nich žiaden nevyzeral rvnako, a k tomu bosé špinavé nohy.

„Samozrejme,“ usmiala sa a opatrne vytiahla mince. „Jedna, dva a šesť,“ rozdelila ich na tri kôpky a rozprestrela dlaň. Predavač sa na ňu chvíľku díval, no potom bez slova vzal metlu a švihol ňou po Tare. Len tak-tak uskočila a uháňala preč z jeho dosahu. Keď si bola istá, že ju nenaháňa, ukryla sa v jednej z bočných uličiek.

„Prečo?“ slzy sa jej z očí rinuli a nemohla ich zastaviť. Bola taká šťastná, že mala dosť mincí, a k tomu aj niečo do rezervy, nielen na nové šaty ako také, ale priamo na uniformu. Konečne mohla vyzerať ako niekto, koho si svet má vážiť. Túžila po tom, aby mohla slúžiť kráľovstvu a bojovať proti monštrám za hradbami.

„Prečo mi nikto nedá šancu,“ slzy dopadali na mince v jej dlani. Nechápala, prečo ju predavač takto napadol. Mala presne to, čo sa písalo na štítku. Jeden, dva a šesť. Netušila, že to ani zďaleka nie je deväť mincí, ktoré mu ponúkala. Amanda, najstaršie dievča, ktoré sa o ňu a ostatných staralo, ju nemohlo veľa naučiť. Aj keď sa snažilo, Tara nebola zapálená žiačka. Naučila sa čísla od nuly po desiatku, no viac ich nepotrebovala. Nevedela, čo sú stovky alebo tisícky, pretože lekcie, na ktorých by to preberali, vynechala kvôli lovu v stokách. Musela si vybrať, či chce naplniť hlavu alebo žalúdok.

„Ja im ukážem!“ s hnevom v tvári si utrela slzy. „Pôjdem k trhline a všetkým im ukážem!“ zadívala sa na oblohu. Jemný fialový nádych prenikal ďaleko od trhliny až k hlavnému mestu. Slnečný svit pomaly ustupoval a nechal fialovej žiare väčší priestor. „Ó nie!“ vykríkla Tara, keď si uvedomila, koľko bolo hodín. Nemohla už strácať čas. Amanda a ostatní sa už o ňu istotne báli.

Utekala bočnými uličkami až k centru mesta. To bolo chránené samostatnými hradbami, ale Tara poznala tajnú cestičku dnu. Teda nešlo ani tak o cestičku, ale skôr o dieru v kanáli, ktorou sa dalo dostať do vnútorných častí kanalizácie, kde tiekli splašky šľachticov. Nie že by to tam páchlo inak, ale Tara si vsugerovala, že je to oveľa krajšie a príjemnejšie ako vo zvyšku mesta. Hlavne pre to, že sa tadiaľto nepohybovali potkany ani iné potvory. Tie odplašovalo špeciálne kúzlo a runy. Bolo veľmi podobné tomu, ktoré chránilo mesto pred démonom z iného sveta, a tak keď vyšiel z trhliny, nikdy nemohol vstúpiť do mesta. Na to, aby zastavilo aj jeho armády, však nestačilo. No on bol silnejší, ako celá jeho armáda dokopy. Preto to kúzlo znásobovalo šance mesta. Každopádne zastrašiť pár potkanov či ohnivých jašteríc bolo oveľa jednoduchšie a kúzlo chrániace kanály hradu sa bežne používalo. Aj silnejší hrdinovia, ktorí často prespávali mimo miest a hostincov, využívali podobné kúzla, ako ochranu počas noci. Niektorí používali kúzlo vo forme rún. Bolo lacnejšie a stačilo niekoľko paličiek s runami, ktoré si hrdinovia zapichli okolo tábora. Niektoré fungovali ako hlasný zvuk, keď sa niečo priblížilo, iné priamo odpudzovali rôzne beštie.

Tara sa prešmykla dierou a pokračovala čistejšími kanálmi. Občas našla aj celé zbytky, ktoré sa dali zjesť, ale to sa jej podarilo len výnimočne. Sluhovia pri šľachte sa k zbytkom dostali častokrát skôr, ako skončili v kanáli. Preto musela loviť v iných častiach mesta.

Cestu k ich úkrytu poznala naspamäť. Rovno, na križovatke znova rovno, potom doprava, potom jedenásťkrát narátať do desať, rovno k zlatistému machu, ktorý len výnimočne zdobil steny kanálu. Pri ňom zahla doľava a pokračovala až úplne nakoniec do slepej uličky. Tam poklopala na niekoľko správnych kameňov. Runy na nich boli viditeľné len za dňa, a teda v temnej stoke ich nik vidieť nemohol, iba ak by vedel upraviť svoje oči. Tara to dokázala, prispôsobila sa nielen šeru, ale aj tme. No aj tak by sama od seba nevedela, čo vidí. Amanda ju naučila otvoriť tajné dvere, ktoré slúžili ako úniková cesta v najhoršom prípade. Aj preto tadiaľto raz za týždeň prechádzali vojaci a kontrolovali stav tunelov.

Hneď, ako sa ich dotkla v správnom poradí, zažiarili a prepojili sa tenkým prúdom energie. Vytvorila sa priechodná stena. Samozrejme existovali aj kúzla, ktoré by vytvorili portál na iné miesto, ale ten šlo rušiť inou mágiou, a takých, čo to dokázali, nebolo veľa a dosah ich portálov bol nízky. Vytvoriť priechodnú stenu bolo lacnejšie riešenie aj keď neviedlo priamo von z hradieb ani mimo nebezpečenstva. Dalo sa však vytvoriť cestu, ktorá vyzerala ako nepriepustná, no viedla ďaleko mimo nebezpečenstva.

Za stenou to už nebola stoka. Suchá dlhá chodba viedla na viacero miest. Mnoho z nich boli tajné pivnice domov šľachty, niektoré dokonca viedli priamo do ich spální. Vojaci tadiaľto chodili častejšie aj keď ich dupot, zapálené fakle a hlasné rozprávanie dali jej aj ostatným dosť času, aby sa ukryli. Vojaci častokrát prešli len kúsok od nich a aj tak si ich nevšimli.

Netrvalo dlho a dorazila k robustným kovovým dverám. Vždy boli zamknuté, no pomocou dvoch kovových drôtikov ich vedela odomknúť. Nebol to komplikovaný zámok. Nenachádzalo sa za nimi nič cenné, no z nejakého dôvodu stráže vždy kontrolovali, či sú dvere zamknuté aj keď len zriedka nazreli dnu.

Tara sa rozhliadla po okolí. Malá záhrada s fontánou uprostred, z ktorej ešte stále vytekal slabý prúd čistej vody, bola desivejšia, ako všetko čomu čelila vonku. Vždy keď sa vrátila, prešiel jej po chrbte mráz. Aj keď bol strop presklený, čosi spôsobilo, že dnu nedokázalo preniknúť žiadne svetlo. Nízke stromy, tráva a kvety nevysychali a neuhynuli prirodzene. Všetko postihla kliatba, ktorá ich zabila a zároveň zmenila na čosi iné. Bezfarebné tmavé obrysy, z ktorých sálala nepríjemná aura. To bol aj dôvod, prečo žiaden vojak nechcel s týmto miestom nič mať.

Pristúpila k fontáne a napila sa jedinej čistej vody, ku ktorej mala prístup. Zároveň to bola jediná vec, ktorá nepôsobila prekliato aj keď takto si chuť čistej vody nikdy nepredstavovala. Mala jemne kovovú chuť, no omnoho lepšiu, než všetko v kanáloch. Dokonca aj jej číra farba prenikala ako maják nádeje pre zvyšok záhrady. Tara verila, že kvety a stromy to ešte nevzdali a snažia sa byť ako ten prameň a bojovať, no zatiaľ márne aj keď občas niektorý temný kvet zmizol a iný sa inde objavil. Tmavé obrysy sa menili a napodobňovali rast, akoby boli obyčajnou lúkou, len im to šlo krkolomne a z postupného rastu bolo náhodné objavovanie a miznutie stebiel tráv, kvetov či celých zarastených oblastí.

Tara si umyla tvár a ruky, no len veľmi opatrne. Len raz sa stalo, že vojaci otvorili dvere tejto miestnosti a to vtedy, keď si vyprala svoje oblečenie. Nebola si istá, ale myslela si, že špina prameňa vystúpila na povrch a vojaci šli skontrolovať, čo sa stalo. Viackrát to už Tara nezopakovala.

„Kde si bola tak dlho?!“ započula známy Amandin štekot. „Vieš že onedlho príde znova! Nemôžeš sa túlať vonku.“ Sotva dvadsaťročné dievča tu malo na povel Taru a sedem ďalších zatúlaných duší.

„Veď slnko ešte ani nezapadlo a do jeho príchodu zostáva ešte pár dní, možno aj viac,“ Tara sa opatrne usmiala a snažila sa obmäkčiť večne prísnu Amandu. Jej havranie vlasy, vždy hladké a upravené, akoby vôbec nežila v podzemí, len podtrhovali vážnosť jej slov.

„Moja milá!“ Amanda sa sklonila a prepojila svoje hnedé oči s Tarinými zlatistými tak, že úplne vybledli a stratili svoj jas. „Vieš čo ti hrozí, keď chytia teba alebo kohokoľvek z nás?“ Amanda ukázala na okolie. Spoza stromov a z mŕtvej trávy vychádzali rôzne staré deti. Najmladšia síce bola Tara, no odvahou pustiť sa ďaleko za hradby prevyšovali všetkých z nich. Aj preto, že ostatní boli starší a skúsenejší, musela ísť ďalej do kanálov, aby mohla aspoň niečo uloviť. Vedela, že im nemôže konkurovať a nechcela riskovať prázdne brucho aj keď ju nik nevyháňal a ani raz neskúsila loviť bližšie k ich úkrytu.

„Hrozí mi, že nás naverbujú a pošlú proti démonovi!“ zlaté oči len predstierali strach. Tara už toho mala plné zuby, a to čo hovorila ona a ostatní, už nemalo takú váhu. „Ale čo ak chcem bojovať proti démonovi?!“ odfrkla, no zároveň o pár krokov ustúpila. „Už som veľká! Tri roky si jedlo hľadám sama a žijem!“ prekrížila ruky a zahodila predpripravený prosebný prejav.

„Pche,“ Amanda zvraštila peru, „skôr len prežívaš.“ Amanda ju chytila za ruku, dvihla a potriasla kosťami obalenými len maličkou vrstvou tuku a svalov. „Kosť a koža, nič viac! A to ovládaš viac typov mágie než ostatní,“ ukázala hlavne na Huga. Dvanásťročného chlapca, ktorý bol najtučnejší zo všetkých a pokojne mohol konkurovať aj deťom šľachticov.

„No a čo?“ snažila sa vytrhnúť si ruku späť, no Amanda ju držala pevne. Teda skôr len jemne, ale stačilo to, aby prekonala Tarinu silu.

„Pusť ma!“ vyprskla.

„Osloboď sa, keď chceš bojovať proti démonovi!“ Amanda ju zovrela silnejšie a spolu s jej rukou dvíhala aj jej telíčko vyššie do vzduchu. Tara trepotala nohami nad zemou ako vták chytený v pasci trepotajúci krídlami.

„To nie je fér!“ mykala sa. Skúšala ju poškrabať, no nedotiahla inde než na jej ruku. Tá bola obalená niekoľkými vrstvami oblečenia, ktoré ju chránili pred kyselinou potkanov, ako aj ich zubami. Tara teda nič nezmohla.

„Živote nie je fér,“ Amanda uvoľnila zovretie a Tara dopadla na zadok. Kamenná cestička v parku, na ktorej stáli, nebola príjemným miestom dopadu. „Zamysli sa,“ Amanda sa sklonila k Tare, pohladila ju po tvári a zotrela niekoľko sĺz, ktoré jej nechtiac ušli. „Chceš vážne stráviť život tým, že deň čo deň budeš riskovať život, aby si ho potom zahodila, keď sa démon vráti? Povedz mi koľko z hrdinov,“ napodobnila úvodzovky, „sa z jeho hradu dokázalo vrátiť živých a nieto ho ešte zabiť?“

Aj keď Tara poznala odpovede len na pár otázok, toto bolo jedna z nich. Hrad démona bol takmer istým rozsudkom smrti pre každého, kto tam vojde. Bežne sa vrátilo len niekoľko z tuctu zapísaných, a to boli ľudia, ktorí nemali ani bojovať. Mali len pozorovať a doručiť informácie späť kráľovi. Aj preto bolo čoraz menej takých, čo by sa hlásili dobrovoľne, ale kráľ si ich vždy predvolal a presvedčil ich.

„Ja som iná,“ oponovala Tara, i keď to znelo, ako slabý štekot šteňaťa, ktorý sa snaží zapadnúť medzi dospelých.

„To teda si,“ milo sa na ňu usmiala.

„Bez teba by bol svet omnoho horší a veľa z nás by bez teba už chytili stráže,“ snažila sa ju povzbudiť, no hneď na to dodala, „keď ťa šli hľadať, lebo si sa dlho nevracala.“ Pousmiala sa nad tým, ako Tara zvraštila čelo. „No vieš čo?“ Tara zodvihla hlavu. „Keď prejde ďalší prielom a všetko sa utrasie, nebudem ti brániť. Ak budeš chcieť, pridaj sa k dobrodruhom.“

„Ale to bude až o desať rokov,“ rozpačito sa usmiala. Na jednej strane mala jej povolenie, no na druhej strane to bolo povolenie s odloženou platnosťou.

„Už budeš mať devätnásť a snáď ti dovtedy vlejem do hlavy trochu rozumu aj keď moje hodiny sú niečo, čo navštevuješ len zriedka kedy,“ vyčítavo pokývala hlavou. Na rozdiel od ostatných detí, ktoré už čo to o svete a živote vedeli aspoň v teoretickej rovine, Tara mala iné priority a radšej skúmala svet po svojom. „Dohodnuté?“ Amanda jej podala ruku na znak zmierenie.

„Tak dobre,“ Tara chladnokrvne opakovala gesto aj keď hodlala zmeniť dátum jej povolenia z o desať rokov na teraz.