Ubytovanie nebolo nič moc. Tara mala na výber dláždene chodníčky alebo prekliatu zem. Lepšie miesta na drevených lavičkách si zabrali staršie deti. Tare to už nevadilo. Zvykla si a aj tak mala najradšej svoj tajomný kútik. Miesto pri ťažkých drevených dverách s kovovými výstužami. Nik Tare nepovedal, čo bolo za dverami aj keď sa to často pýtala. Boli tu len dvoje dvere. Jednými prichádzali a odchádzali, no týmito nikdy nik neprišiel ani neodišiel. Párkrát sa ich pokúsila odomknúť, no vždy ju niekto prichytil a poriadne na ňu nakričal. Verzia, ktorú jej povedali, znela: „Kliatba kráča spoza tých dverí. Ak ich otvoríš, tak ju sem vpustíš a už nebudeme mať ani toto mizerné útočisko.“ Tare sa toto vysvetlenie nepáčilo. Verila, že si to len vymysleli, aby ju odradili od jej úmyslu. Neúspešne. Stále skúšala dvere otvoriť, no zámok bol ďaleko nad jej možnosti.

Deti sa o jedlo nedelili, no zároveň sa nesmeli okrádať. Tara tak mohla mať svoje cennosti pekne zbalené a uložené v temnej tráve hneď pri dverách. Netrvalo dlho, kým si rozložila deku na chladnej kamennej podlahe. Nik nechcel spať na prekliatej tráve. Nie že by tam nebolo pohodlne. Práve naopak. Bola príjemnejšia a teplejšia ako kamenné kocky, no ukolísavala k spánku. Spánku tvrdému a desivému. Raz si Tara ustlala v tráve aj napriek varovaniam, no viackrát to už neskúsila. Nočné mory, z ktorých bol obrovský problém prebrať sa a Amanda, ktorá zakázala ostatným odtiahnuť ju na kamennú podlahu, slúžili ako poriadna príučka. Amanda ju tam chcela nechať celú noc, no nad ránom sa Tara dokázala prebojovať skrz nočné mory a jej zlaté oči na malý moment rozžiarili záhradu. Spotená a ubolená akoby týždne unikala pred beštiami sa odplazila k dverám a schúlila sa v Amandinom náručí.

Tara sa oprela o dvere. Necítila z nich nič zlé. Len príjemné drevo a kovovú výstuž presne v úrovni jej hlavy. Nedávno trochu vyrástla a odvtedy si o ňu udierala hlavu. No aspoň jej chrbát si užíval príjemnejší materiál ako chladný kameň a oceľ. Aj keď ju príjemný pocit prekliatej záhrady lákal, zanechal až príliš zlý dojem na to, aby mohol Taru znovu presvedčiť. Namiesto toho sa radšej dala do práce. Vytiahla z batôžka kožušinu potkana a napichla ju na malé kovové háčiky, ktoré vyrobila z odpadu. Potom sa vyšplhala vyššie na dvere a zavesila ju na kovové výčnelky klincov. Kým bola v záhrade, tak tam mohla visieť a jemný vietor, ktorý sem prenikal skrz medzery v kamenných stenách, stačil na ich vysušenie. Keď však chcela odísť, musela ich zložiť a ukryť. Ak by sem prišli stráže, mali by len málo času na ukrytie všetkého a ak by videli kožušiny na dverách, došlo by im, že tu niekto prespáva.

Teraz prišla na rad jej najobľúbenejšia práca, ktorá sa opakovala len zriedka. Vytiahla upečené potkanie mäso a s chuťou sa doň pustila. Mäsu chýbalo všetko. Korenie, soľ, omáčka alebo nejaká príloha. Tara netušila, že by tieto veci k mäsu mali patriť. Nikdy ich neochutnala. V nevedomosti si tak užívala plné brucho mäsa bez chuti.

„Uuuu,“ zo šera sa vynorila drobná postava. „Niekomu sa zadarilo,“ Erika, dievča o tri roky staršie ako Tara, no v rovnakej výške si skokom prisadlo k Tare.

„Nedám!“ Tara potkanie mäso prehĺtala bez žutia.

„Len pokoj,“ Erika si založila ruky za hlavu a oprela sa o dvere. Ako jedna z mála sa odvážila prísť k Tare tak blízko k nebezpečným dverám. „Prišla som ťa len pozdraviť,“ ústa hovorili jedno, ale oči iné. Mala chuť na kúsok potkanieho mäsa.

„No jasné,“ skrz plné ústa ju bolo ťažko rozumieť. „Už sa tu nemôžem ani v pokoji najesť!“ Tara ju prebodla pohľadom, ale Erika to ignorovala. Tvárila sa nenútene, akoby pri dverách sedela skôr a práve Tara bola tá, ktorá si prisadla.

„Znova si prišla neskoro a vytočila Amandu?“ Erika chcela zmeniť tému. Tara však sledovala, ako sa na ňu ostatné deti pozerajú. Neuvedomovala si, že keď niekto iný jedol pred ostatnými, tak aj ona patrila medzi tých, čo by tiež chceli kúsok a civela na šťastlivca rovnako, ako civeli teraz oni na ňu.

„Hej,“ odfrkla zamyslene a chránila si svoju korisť. Už jej zostávalo len niekoľko súst a potkan by bol pekne v bezpečí jej žalúdku.

„Prečo si dnes taká?“ Erika venovala Tare prísnejší pohľad. „Veď si ulovila potkana a iste aj nejakú kyselinu na predaj. Tak čo ťa trápi?“ Erika často pôsobila ako bútľavá vŕba, ktorej sa ostatné deti a hlavne Tara mohli zveriť bez toho, aby mali obavy z vyzradenia ich tajomstiev.

„Nič,“ odfrkla a ďalej spracovávala mäso. Tentokrát už pridala aj zuby. Prehĺtať celé kúsky nebolo príjemné.

„Serie ťa, že nemôžeš ísť k trhline?“ vďaka vedomostiam, ktoré jej ostatní s radosťou poskytovali, vždy vedela, na ktorú strunu má zabrnkať.

„Aj to!“ dojedala posledné kúsky.

„Takže si zistila, že za peniaze si aj tak nemôžeš všetko kúpiť,“ pousmiala sa a potichu dodala, „aj keď nemáš ani poňatie koľko mincí potrebuješ.“

„Veď som mala dosť, tak prečo?“ spýtala sa. Erika poznala jej sny a dokázala si veľa vecí domyslieť. Tara zalovila v mešci: „Jeden, dva, šesť, a k tomu aj ďalšie.“ Vytiahla ešte šesť mincí, ktoré mala v zálohe, ak by chcel obchodník vyjednávať.

„Mala by si viac chodiť na Amandine hodine,“ Erika sa len milo usmiala a pohladila Taru po vlasoch. „A hlavne by si sa mala umyť,“ povzdychla si po tom, ako na jej ruke zostal mazľavý fľak.

„Nemám na to čas,“ Tara dojedla a zbalila kosti do mešca. Tie sa vždy dali na niečo použiť.

„Nemyslíš, že by ti vedomosti pomohli aj v love?“ Erika si chcela založiť ruky za hlavu, no v poslednej chvíli zastala. Netúžila mať mastný fľak z dlane na svojich blonďavých vlasoch.

„Ako by mi mohlo pomôcť v love to, že viem, kto napísal Dejiny Elfských kráľovstiev, alebo koľko je osem krát sedem?!“ spýtala sa napoly hnevlivo.

Presne na túto otázku Erika čakala. „To ti hneď ukážem,“ zodvihla zo zeme malý kamienok a hodila ho k Tare. „Chytaj!“ zakričala.

„Prečo?“ Kamienok preletel okolo Tary bez toho, aby sa ho snažila chytiť.

„Nebuď ako malá!“ Erika zodvihla ďalší kamienok.

„Ja som ešte malá!“ Odfrkla Tara. „No ty tak vyzeráš,“ jemne sa uškrnula a rukou naznačila, že ich výška je rovnaká aj keď bola Erika o dosť staršia.

„Ha ha ha,“ Erika jej opätovala úsmev. „Chytaj,“ znovu hodila kamienok. Tentokrát mierila bližšie k jej hlave a Tara nemala na výber. Reflexívne ho chytila, no hneď za ním letel ďalší, pomalší a menší, ktorý ju trafil priamo do čela.

„Dočerta!“ zakliala Tara. „Čo to má spoločné s učením?“ podráždene a s malou červenou bodkou na čele sa pozrela na Eriku.

„Musela si uvažovať, keď si chytila prvý kamienok?“ Erika nečakala na odpoveď. „Nie! Urobila si to automaticky. Nemusela si prikázať ruke, aby šla po kamienku ani jej presne povedať, kde je, ako rýchlo ide a kedy máš dlaň zavrieť, aby kamienok zostal dnu. To všetko urobil tvoj mozog za teba,“ trikrát ťukla prstom priamo do červeného odtlačku na jej čele. „Len vďaka tomu, že poznáš aspoň základy, si vie tvoj mozog predstaviť, kam kamienok pôjde a kedy tam príde. Ak by si však vedela viac, tvoj mozog by si spočítal, že kamienok ťa netrafí a nie je nutné chytiť ho. Preto by počas toho nebol zahltený výpočtami ale všimol by si, že som vzala ďalší, a ten hodila už presne na teba. Nechala by si prvý kamienok preletieť, pretože bol neškodný a až ten druhý by si chytila.“

„Au,“ Tara sa chytila za hlavu.

„Tak ťa to bolieť nemohlo,“ Erika si oprela hlavu priamo o kovovú výstuž dverí.

„Ale bolelo. To tvoje mudrovanie je horšie ako všetky kamene, ktoré trafia moju hlavu!“ Tara sa schuti zasmiala a po chvíľke sa pridala aj Erika.

„Nerozmyslela si si to?“ Erikin vážny tón prerušil ich bezstarostný smiech.

„Nie,“ Tara opatrne pokývala hlavou a slová vypustila celkom ticho, aby sa neodrazili od žiadneho kameňa až k iným než k Erikiným ušiam.

„Vieš, že šanca na to, že umrieš je asi taká veľká ako to, že ďalší dom v meste postavia z kameňa a dreva?“ Erika nemohla použiť percentá ani nič iné z matematiky, aby vyjadrila správnu pravdepodobnosť a zároveň, aby to Tara pochopila.

„Všetky domy v meste sú z kameňa a dreva,“ Tara nechápavo pokývala hlavou. Na moment dlhý asi tri sekundy si myslela, že je chytrejšia ako Erika, no potom jej to došlo. Tvár jej zbledla a žalúdok sa stiahol tak silno, že znovu spojil kúsky potkana do jednej celistvej hmoty. „Ale,“ ťažko prehltla, „sú aj domy z,“ zamyslela sa, „z,“ zopakovala, ale nič jej nenapadalo.

„Áno, sú aj domy z,“ Erika naschvál nedoplnila. „No ak by si viac študovala, vedela by si, z čoho ďalšieho sú domy, kde ich stavajú a prečo,“ milo sa usmiala a znovu ju pohladila s už špinavou rukou. „Amanda ti nechce zle,“ ťažko si povzdychla, „len sa o teba bojí. Rovnako ako ja.“

„Ja viem,“ Tara prikývla. Mali pravdu, ale ona aj tak nedokázala čakať. Čokoľvek, čo by jej dnes hocikto povedal, nemohlo zmeniť plány, ktoré tak dlho pripravovala. Odkedy sa dozvedela o trhline, démonovi a o udatných hrdinoch, jej detská duša túžila stať sa jednou z nich a zachrániť tento svet. Bola to rozprávka, ktorú mala ako malá počúvať z úst rodičov. Bez rodičov a ich každodennej dávky nových a nových rozprávok sa Tara rozhodla žiť si svoju rozprávku sama.

„No aj tak tam pôjdeš,“ Erika sa na ňu nemusela ani dívať a cítila, že jej slová síce dopadli na úrodnú pôdu, no momentálne nadišla zima a vyklíčiť budú môcť až na jar. Aj keď nie je ani zďaleka isté, či sa Tara jari dožije.

„Pomôžeš mi?“ Tara sa s nádejou pozrela na Eriku, no tá len pokývala hlavou.

„Nemôžem,“ vstala a oprášila sa. „A ani nechcem,“ ťažko si vzdychla. „S trochou šťastia ťa Amanda prichytí a zastaví. Budem v to dúfať,“ naposledy sa milo usmiala na Taru. Vedela, že ju neprezradí, no dúfala, že si to rozmyslí a pomôže jej aspoň trochu. Spoliehala sa na to, že Erikin mozog je rozumnejší  ako ten jej a že keď príde kamienok, ktorý bude musieť chytiť, aby netrafil Taru, tak to automatický urobí aj keby tým kamienkom bola samotná Amanda.