Milly sa ponáhľala rozospatými uličkami so širokým úškrnom na tvári. Jej opätky vyklopkávali príjemnú melódiu na kamennej dlažbe a ona si pohmkávala pieseň, ktorej slová dávno zabudla. Sukňu si mierne nadvihla, nechcela si zašpiniť lem zo zeleného brokátu. K týmto šatám ju predsa len viedla celkom náročná cesta a ona si ich neplánovala zničiť počas prvého neopatrného nosenia.

            Cítila, že topánky by už potrebovali opraviť. Opätok na pravej strane sa mierne vychyľoval a ľavá črievička ju akosi príliš tlačila, jeden by povedal, že sú už vychodené. Milly však nemala peniaze na nové. Zašla by k starému obuvníkovi na konci Mäsiarskej ulice, ale v poslednom čase ho neustále strážila jeho obstarožná manželka. Prísna matróna jednoducho vycítila nebezpečenstvo a nedokázala z Milly spustiť svoje prezieravé oči. To pre dievča znamenalo jedinú vec, bolo načase nájsť si nového obuvníka.

            Keď konečne prišla na trhovisko, zahodila myšlienky na polorozpadnutú obuv a zhlboka sa nadýchla. Vo vzduchu sa miešala vôňa čerstvo ulovených rýb, teplého chleba a syra. Cítila, ako jej žalúdok protestne zakňučal, bol čas na nákup. Milly sa doširoka usmiala, jej peňaženka už niekoľko týždňov zívala prázdnotou, ale ona poznala oveľa zaujímavejšie platidlo ako medenáky. V takýchto chvíľach cítila chvenie v podbrušku, akoby sa hlboko v jej vnútri odohral ten zázračný proces metamorfózy a desiatky motýľov vyletelo zo svojich kukiel. To chvenie bolo priam na zbláznenie, tak príšerne si daný moment užívala.

            Čudesná sila ju celú rozochvela a zvláštne elektrické impulzy jej roztancovali prsty na rukách. Opäť prišiel úškrn, tento bol iný, akýsi živelný. Dievča sa ešte poobzeralo vo výklade obchodu a zhodnotilo svoj zjav. Ryšavé vlasy mala Milly začesané do hrubého vrkoča, niektoré nepoddajné kadere jej z neho nezbedne vykúkali, ale ona sa ich rozhodla nepotrestať, malo to svoje čaro. Zelené oči boli sýte, veľké, avšak skrývalo sa v nich niečo nevypovedané, čo by mohlo nejedného vydesiť. Ich farba sa dokonale hodila k smaragdovým šatám. Korzet podčiarkol úzky pás a nechal vyniknúť dekolt. Milly sa pohrýzla do pery, vyzerala dokonalo, ako stvorená na takéto rána.

            Začala nákupom chleba. Starý muž si ledva dovidel na koniec nosa, ale keď zbadal Milly, mal pocit, že zázračne omladol o dobrých štyridsať rokov. Stačilo, aby sa na neho dievča usmialo a jeho srdce poskočilo. Ten čudesný tlkot by prehlušil aj kostolné zvony. „Čo si praje taká nádherná dáma?“ zašvitoril.

            „Dva bochníky chleba,“ zašepkala jemne.

            Muž neváhal ani sekundu, podal jej chlieb a díval sa na ňu celkom omráčene. Keď mu venovala ďalší široký úsmev, takmer zabudol dýchať. Milly vedela, že mu zaplatila dostatočne. Chlap nepotreboval medenáky, peniaze boli tým posledným, čo by mu v tejto chvíli mátalo jeho rozum. Ten sa možno v okamihu poblúznenia rozsypal na malé súčiastky, presne ako rozbité hodinky. Niekto ich bude musieť pozbierať, pomyslela si Milly šibalsky, avšak to ju vonkoncom netrápilo.

            Opustila pekára a rozhliadla sa po trhovisku. Ešte stále bolo poloprázdne, no ani to nemohlo trvať dlho. Drevené stánky sa tisli jeden vedľa druhého, prehýbali sa miestnou kuchyňou a vytvárali spoločne úzke uličky, ktoré pripomínali maličké mesto. Dýchali vôňou čerstvého jedla, lákali zákazníkov a keď si človek nedal skutočný pozor, neraz si domov priniesol zhnitú zeleninu alebo staré mäso. Milly však dobre poznala každý stánok, vedela, kde sa oplatilo usmievať a ktorému sa mala vyhnúť širokým oblúkom.

            Chlieb bol nakúpený, a tak si šla po rybu. Snažila sa nezašpiniť si šaty, krčila nos pri každom umastenejšom stánku, až kým nezastala pri miestnom rybárovi. Bol to vyšší muž s hnedou šticou, do ktorej sa postupne vkrádala strieborná inovať. Jeho oči jej pripomínali rozbúrené more. Nepoznala jeho meno a ani ju nezaujímalo. Dnes pri ňom nakupovala tretíkrát a podľa vlastného pravidla aj naposledy. Vždy sa snažila striedať miesta, aby na seba nepritiahla nevyžiadanú pozornosť.

            Košík s chlebom si pritiahla bližšie k telu. Nebolo by to po prvý raz, čo ju nejaký umastený fagan okradol. Na trhovisku sa to len tak hemžilo zlodejmi a ona samozrejme nebola výnimkou. Na rybára sa usmiala, najprv nesmelo a potom celkom výrazne. Jemný vánok jej rozmotal pramienky vlasov, ktoré mali byť dobre spútané do vrkoča, a tak jej vlasy povievali všetkými smermi. Vyzerala ako nadpozemská bytosť.

            Rybár však nebol najstarší a tento výjav ho neopantal úplne. Pohľad mu síce zmäkol, ale jeho rozum stále fungoval. Milly to za tie roky dokázala rozpoznať, tento muž jej nepatril, teda nie celkom. Priblížila sa k nemu o kúsok bližšie a položila svoju malú dlaň na jeho slnkom opálenú ruku. „Potrebovala by som čerstvú rybu,“ zanôtila.

            Rybárovi stačil jediný dotyk a mal pocit, že pred ním stála najkrajšia bytosť na svete. Jej hlas mu pripomínal akúsi bájnu melódiu, kvôli nej by dokázal stroskotať na opustenom ostrove. Neváhal ani minútu, omámene začal hľadať najkrajší úlovok a už-už sa ho chystal podať svojej vyvolenej, keď ho čosi vyrušilo.

            „Čo si to, dopekla, dovoľuješ! Prečo sa jej dotýkaš tými špinavými prstami!“ zakričal nazúrený mladík.

            Milly sa sústredila na rybára, nechcela pretrhnúť to tenké puto, ktoré sa medzi nimi tvorilo, a tak si nevšimla, že sa k nim blížil cudzí chlap. Keď sa nazúrene oboril na rybára, dievča čakalo pohromu. Veľmi rýchlo si všimlo, že to prilákalo neželaných divákov, a to by mohlo mať fatálne následky. Nemalo chuť hľadať si nové trhovisko.

            Milly si obzrela mladíka, celkom ju vyviedol z miery a krádež šla na druhú koľaj. Bol pomerne vysoký so širokými plecami, biela košeľa priam žiarila čistotou, golier mal dokonale naškrobený. Dlhý modrý redingot sa jemne ligotal, musel stáť celý majetok. Podľa jeho tváre Milly usúdila, že si muž kabát neukradol rovnako poctivo ako ona svoje smaragdové šaty. Tento chlap sa musel narodiť so zlatou lyžičkou v ústach. Mohol byť iba o pár rokov starší ako ona sama, ale na tvári nemal ani stopu po vráske. Netrápil ho hlad ani chudoba. Voňal drahou kolínskou, čierne strnisko mal starostlivo zastrihané a vlasy sa mu v čiernych kučerách vlnili na spánkoch. Rozum sa jej zastavil, až keď jej pohľad padol na zlatú náušnicu. Bola pomerne dlhá, zakončená čiernou perlou v tvare slzy a zdobila mužovi ľavé ucho. Keby mal na oku pásku, bola by si istá, že brázdil moria ako pirát, avšak takto sa iba uistila, že mala dočinenie s lenivým, bohatým povaľačom.

            Neznámy sa ešte raz oboril na rybára: „Zopakujem to posledný raz! Daj tie špinavé ruky z dámy preč!!“

            Puto medzi Milly a rybárom bolo fuč. To jemné vlákno sa pretrhlo a rybár sa doslova prebudil presne ako medveď zo zimného spánku. „Ale ja to dievča za ruku predsa nedržím,“ povedal obozretne.

            Vtedy si dievča uvedomilo, že dnešný nákup ryby bol celkom stratený a ruku samo odtiahlo. Stislo pery do rovnej čiary a snažilo sa logicky premýšľať. Chcelo predsa opantať rybára, tak prečo sa chytil tento boháč. Malo pocit, že hodilo udicou až príliš ďaleko, avšak nedávalo to žiaden zmysel. Pekných mužov predsa nedokázalo nalákať úsmevom, potrebovalo by oveľa viac. Skúsilo to neraz a väčšinou to skončilo fiaskom, starým mužom na prahu života stačil úsmev, ale mladí a ešte aj pekní chceli čosi iné, a to im Milly nebola ochotná ponúknuť. Mala svoje hranice.

            Muž sa nebezpečne priblížil k rybárovi a zahromžil: „Ak sa to ešte raz bude opakovať, dolámem ti hnáty, rozumel si?!“

            Rybár mal v očiach priam búrkové mraky. Milly rýchlo pochopila, že sa prebudil z opojného omámenia a bol pri zmysloch. „Tej ženskej som sa ani nedotkol. Ona sama si začala!“

            Milly sa rútil svet priamo pred očami. Trhovisko navštevovala už dlhší čas, ale toto mohlo všetko pokaziť. Muži, ale aj ženy ju zrazu videli v inom svetle, už pre nich nebola nevinná. V mysli sa jej zjavil zákon číslo trinásť a uvedomila si, že bude musieť rýchlo konať, ak teda nechcela skončiť na šibenici. Všetko, čo na trhovisku za posledné mesiace vyparatila, bolo hlboko nelegálne, no kým si to nik nevšimol, bola pre zákon neviditeľná. To sa však mohlo zmeniť v zlomku sekundy.

            Mladík sa rozzúrene chytil za kord, ktorý mu visel za opaskom a musel sa veľmi premáhať, aby ho nevytasil. „Ihneď sa dáme ospravedlň, lebo inak za seba neručím!“ zahučal.

            Rybár zaťal sánku, asi sám hodnotil neznámeho a nezdalo sa, že mal v pláne ustúpiť čo i len o kúsok. Potom sa zadíval na Milly, v jeho očiach zbadala podozrenie. Sťažka prehltla, ak by svoje tušenie vyslovil nahlas, už by sa to nedalo zvrátiť a istotne by sa na ňu nalepili nejakí tajní, ktorí by sledovali každý jej krok. Mohla by sa rozlúčiť so sladkým ničnerobením a vykrádaním trhoviska.

            Prehltla všetku pýchu a pohladila mladíka po líci: „Rybár sa mi nemusí ospravedlňovať, môj najdrahší. Iba sa mi snažil nájsť čerstvú rybu a ja som mu zo samej vďačnosti položila dlaň na jeho ruku. O nič nešlo,“ otočila sa k rybárovi a nežne zašepkala, „ospravedlňujem sa, môj snúbenec je veľmi prchký.“

            Rybár si zašomral popod nos: „Niekto by ho mal naučiť móresom...“

            To už neznámy muž celkom penil, kord bol takmer vytasený, ale Milly mu upokojujúco stisla dlaň. Cítila to čudesné napätie, ktoré privádzalo jeho krv do varu. Bublalo to v ňom ako v sopke pred výbuchom. „Všetko bude dobré, môj drahý,“ hovorila medovým hláskom. Čo iné jej aj ostávalo, keď z neho práve urobila svojho žiarlivého snúbenca. Avšak dav sa o nich rýchlo prestal zaujímať, malé divadielko zabralo.

            Stisla mu ruku o niečo tuhšie, zvrtla sa na opätku a začala muža ťahať za sebou. Vyzeral ako psík na obojku a ona ako namosúrená panička. Vliekla ho všetkými tými kľukatými uličkami pomedzi preplnené stánky, až kým nedošli k samému koncu, a tam si to zamierila k postrannej budove bývalého divadla. Chátrajúca stavba jej poskytla primeraný úkryt. Prestala mužovi stískať ruku a oborila sa na neho celkom podráždene: „Čo to malo, dočerta, znamenať?! Kto vlastne si?!“

            „Som tvoj statočný rytier, vždy ochotný preliať trochu nehodnej krvi pre česť mojej milovanej. Ako tvoj snúbenec sa musím starať o česť svojej budúcej manželky.“

            Milly neverila vlastným ušiam, toto bolo zlé, teda viac ako len zlé. Niečo nebolo celkom správne. Pozrela sa do mladíkových očí, mali orieškovú farbu, ale takmer celkom ich prekrývala rozšírená čierna zrenička. Takéto omámenie ešte nikdy pred tým nevidela. Muž bol doslova zdrogovaný, on vlastne ani len netušil, čo rozprával alebo konal. No tým najhorším na tom bolo, že tou drogou sa stala ona sama. Zahromžila, netušila, čo robiť, ale skúsila prvé, čo ju napadlo: „Ja nie som tvoja snúbenica, iba som si to vymyslela, aby ma rybár prestal podozrievať! Rozumieš mi?!“

            Chytil ju za obe ruky a pritisol si ju bližšie k hrudi: „Ak ňou nie si, tak sa ňou môžeš stať. Darujem ti celé moje srdce. Milujem ťa.“

            Z tých sladkých rečí prišlo Milly nevoľno. Skrútila pery do úškľabku, vytrhla sa mužovi zo zovretia a rozhodla sa jeho poblúznenie vyliečiť celkom inou medicínou. Bez varovania mu vylepila zaucho, dívala sa mu do očí a dúfala, že sa jeho zreničky stiahnu. Muž však netušil, ktorá bije, nechápavo na ňu zízal a trel si ubolenú sánku. „Milujem ťa,“ povedal znova, a tak ho Milly tresla po druhýkrát.

            „Milujem ťa, milujem ťa, milujem ťa,“ kričal z plných pľúc.

            Milly mu vyťala toľko zaúch, až sa to nedalo spočítať na prstoch oboch rúk. Prestala v momente, keď jej dlaň prudko očervenela a príšerne ju zaštípala. „Au,“ zašomrala si popod nos.

Ten muž bol stratený prípad, nech by urobila čokoľvek, z takého silného poblúznenia by sa jednoducho neprebudil. Nechápala tomu, vždy to dokázala ovládať, avšak tu niečo jednoducho nehralo. Pohrýzla sa do spodnej pery a začala spriadať plán. Dúfala, že sa z tejto situácie rýchlo vymotá.

„Tak ty vravíš, že ma miluješ?“ spýtala sa prešibane.

„Patrím len tebe, položím za teba celý svoj život,“ neklamal, jeho oči akosi zvláštne potemneli.

Unavene si vzdychla: „Ak ma teda tak nekonečne miluješ, musíš mi sľúbiť, že ostaneš na tomto mieste stáť dobrú hodinu. Ja si zatiaľ odbehnem ku krajčírke vyskúšať nové šaty a hneď potom sa za tebou vrátim.“

Nechápavo pokrútil hlavou: „Môžem ísť s tebou?“

„To nie. Ak ma vydržíš čakať, budem to považovať za dôkaz tvojej lásky. Ak to nezvládneš, neviem, či budem schopná opätovať tvoje city,“ odpovedala mu vážne.

Muž prikývol, chcel Milly zachytiť a dať jej jemný bozk na líce, ale tá sa mu vyhla oblúkom. Bozk ostal visieť vo vzduchu a dievča sa už hnalo čím ďalej od tohto pomätenca. Neplánovalo ísť k žiadnej krajčírke a už vonkoncom sa k starému divadlu nechcelo vrátiť. Najprv pridalo do kroku a potom sa rozbehla ulicou. Čo to malo, dočerta, znamenať, pýtala sa Milly v duchu.