Milly si dávala veľký pozor, nechcela si domov priviesť toho čudného chlapa. Stále sa dívala ponad plece a keď sa konečne začala cítiť bezpečne, prestala utekať ako zmyslov zbavená. Ledva polapila dych a už zistila, že opätok na jednej topánke sa zlomil, musela ho stratiť po ceste. Druhý sa kolísal zo strany na stranu, namosúrene si ho zlomila sama a snažila sa kráčať dôstojne domov, ak sa to teda tak dalo nazvať. Dávka hnevu z nej opadla a zrazu si uvedomila, ako vyzerala. Strapatá, spotená, s dotrhaným lemom šiat, a k tomu všetkému dolámané opätky. Topánky sa jej surovo zarezávali do kože, preto si ich vyzula a na päte razom zbadala pľuzgier.

            Unavene sa dotackala domov a zosypala sa na ušiak pri kozube. Dnes to bolo úplné fiasko, ledva vyviazla, mohla skončiť rovno v pazúroch polície. Očami blúdila po byte, jej priateľka Aurora tu nebola, necítila jej výraznú vanilkovú vôňu, a tak mohla len dúfať, že mala viac šťastia ako Milly na trhovisku.

            Takto si to naozaj nepredstavovala. Keď pred dvoma rokmi pricestovala do Nyxie, mala veľké oči. Pred tým žila na vidieku, kde by ju čakal dlhý pokojný život po boku nudného manžela, pásla by kozy a počas leta prevracala seno. Prsty na rukách by jej zhrubli z práce a za stolom by ju čakalo zo päť hladných krkov. Bola to otrasná predstava, jej staršej sestre to stačilo. Lorna v láske našla svoj pokoj a v práci okolo domu hotové požehnanie, rodila jedno dieťa za druhým a na perách jej vždy spočíval vďačný úsmev.

            Vešať plienky a prať manželovi košele, no fuj, striaslo ju pri takej predstave. Ostať trčať po zvyšok života na dedine, kdesi v zabudnutom Osterne, to by boli hotové muky. Milly čakala od života viac, chcela chodiť do divadla, na maškarné plesy, chcela sa zabávať, prácu veľmi rada prenechala iným. Jej ruky boli predsa len veľmi jemné. Už ako dieťa sa povinnostiam vyhla širokým oblúkom. Stačilo zaklipkať očami a otec jej všetko razom odpustil. Lorna to nedokázala a aj keď klipkala očami do zbláznenia, nešlo jej to. Otec hneď spustil krik a Lorna napokon prevzala aj domáce práce svojej sestry.

            Dlho to všetci prehliadali, tvárili sa, že Milly je dieťa, a preto nemôže toľko pracovať. To že Lorna bola iba o rok staršia, ich netrápilo alebo sa to jednoducho každý bál vysloviť nahlas. Všetko sa zmenilo, až keď k ním zavítala na návštevu stará mama. „Tak ty doma nepomáhaš Milly?“ spýtala sa zvedavo.

            Milly pokrútila hlavou. Stará mama sa prísne zadívala do očí svojej dcéry a zaťa: „Naozaj to nevidíte, veď to musí byť jasné aj slepému. To dievča je víla ôsmej generácie. Dokáže manipulovať svojím otcom, pretože je to krv jeho krvi. Vie ho obmäkčiť, no na iných mužov by taký vplyv nemala...“

            A tak sa Milly dozvedela pravdu o svojich zázračných schopnostiach. Kým ona bola víla ôsmej generácie, jej stará mama mala privilégium víly šiestej generácie a kedysi veľmi dávno žila tá najdôležitejšia a najsilnejšia víla prvej generácie. Mala strieborno-fialové krídla a podľahol jej každý obyčajný smrteľník.

            Milly chvíľu snívala, predstavovala si svoje útle telo vysoko na oblohe, niesli ho nádherné krídla, trblietali sa v mesačnom svite. Bola to čistá utópia, vedela, že krídla jej nikdy nenarastú, o toto privilégium víly dávno prišli. A aj keď raz bude mať dcéru, o čom silne pochybovala, jej potomok bude mať ešte slabšie schopnosti ako ona sama. Až z nich neostane vôbec nič a víly celkom zaniknú.

            Vzdychla si a prestala premýšľať nad nemožným, jej myseľ sa vrátila do malého bytu, o ktorý sa delila s Arorou. Vychladnutý kozub naznačoval, že bude musieť zohnať zopár kúskov dreva, iba si znechutene odfrkla. Zbožňovala tento byt, ale po rannej skúsenosti nemala najmenšiu náladu na niekoho skúšať svoje kúzla. Ani kuchyňa na tom nebola najlepšie, zívala prázdnotou, nevoňalo v nej čerstvé pečivo a chlieb, ktorý si Millly poctivo ukradla, žiaľ stratila po ceste. Košík jej vypadol z rúk, a v tom pomätení zmyslov ho jednoducho nechala ležať na zemi. Dobre si vedela predstaviť, ako potešil nejakého hladného chudáka, ju však nie.

            Byt bol útulný. Drevenú podlahu pokrývali hrubé koberce a v každom kúte sa nachádzalo nejaké kreslo, jedno žlté, ďalšie tmavomodré, a to posledné malo ružovo-sivé pásiky.  Milly sa ku kreslám dostala spoločne s Arorou iba minulý mesiac a obe veľmi rýchlo podľahli kúzlu bláznivej márnotratnosti. Keď zistili, že staručký čalúnnik bol vdovec a mal slabosť pre mladé dievčatá so širokým úsmevom, veľmi rady sa k nemu vracali.  Aby to nebolo podozrivé, striedali sa pri ňom, a tak daroval kreslo vždy inej z nich. V omámení zmyslov mu vôbec nepripadalo čudné, že kreslo doručil vždy do toho istého bytu.

            To platilo hádam o všetkých veciach, ktoré sa nachádzali v nájomnom byte na Bronzovej ulici. Keby do bytu zavítal niekto cudzí, pomyslel by si, že tam žili dve straky. Všetko sa ligotalo, bolo tam toľko čačiek, že sa to nedalo spočítať. Falošný krištáľ, farebné sklíčka a úplne nepoužiteľné veci. Mnohé z nich do bytu dovliekla práve Aurora, tá si jednoducho nedokázala pomôcť, ak mohla získať nepotrebnú čačku zadarmo, jednoducho ju musela mať. A preto sa v byte ocitli tri klietky na kanárika, avšak jeho majiteľky nemali ani jedného.

            A možno to bol dôvod, pre ktorý Milly toto miesto milovala. Nič jej tu nepripadalo jednoduché. Ten zvláštny neporiadok, ktorý by jedného dokázal udusiť, jej vedel vykúzliť príjemné zimomriavky na zátylku. Veci ju neťažili, vďaka nim sa cítila celkom ľahká, presne ako tá vysnívaná víla s krídlami. Všetko bolo predsa úplne iné ako doma. Maľované čajníky, vázy rôznych tvarov, nedeľné šálky na kávu a vlastne šálky na každý deň v týždni, to by doma nikdy nemala. Každá jedna vec, ktorú si poctivo ukradla, v nej vyvolávala ten magický pocit skutočného raja na zemi.

            Keď sa do bytu konečne vrátila Aurora, Milly si vydýchla. Nevyzerala zničene, skôr opačne, žiarila ako vždy. Priniesla so sebou svoju vanilkovú vôňu, ktorá veľmi rýchlo naplnila každý kút bytu. V rukách mala košík plný čerstvej zeleniny a ovocia, Milly si bola istá, že nezabudla ani na syr. A keď si ju premerala skúmavým okom, zazrela aj nový náramok s farebného skla. Už ich mala toľko, ale nevedela si pomôcť...

            Usmiala sa a na Bronzovú ulicu sa vrátilo slnko. Bola štíhla, s úzkym pásom a dlhými kučeravými vlasmi. Ich blonďavá farba bola zvláštna, keď sa Aurora dotkla nejakého muža svojou drobnou rukou, ten by prisahal, že jej vlasy začali žiariť.

            „Vyzeráš príšerne,“ zanôtila, keď zbadala zničenú Milly.

            Aurora sa nemusela svojej kamarátky dvakrát pýtať, čo sa jej stalo. Milly jej rozpovedala nepríjemný zážitok ako bez dychu, dúfala, že jej verná spoločníčka bude poznať vysvetlenie.

            „Nedáva mi to veľký zmysel. Naozaj bol ten chlap taký pekný?“

            Milly sa v mysli opäť zjavil obraz dokonalého modrého redingotu a už si iba vzdychla: „Ten chlap bol hotová desiatka, takým sa radšej vyhýbam oblúkom.“

 Nepríjemná spomienka jej naplnila myseľ a nachvíľu ju zaplavila triaška. Mala v živej pamäti, ako sa ocitla v Nyxii s pocitom absolútnej krásy. V malej dedine, odkiaľ prišla, jej každý priam zobal z ruky. Myslela si, že preto veľmi rýchlo pokorí aj toto mesto.

            Medenáky sa jej z mešca strácali a ona nemala na výber, musela použiť omamné kúzlo, ktoré bolo vílam tak dobre známe. Škaredí a starí muži ju odpudzovali, a preto si vybrala jedného pohľadnejšieho. Bola to chyba hlúpeho začiatočníka. Ten chlap bol od nej aspoň o hlavu vyšší, mal strapaté pieskové vlasy a prenikavé modré oči. Keď sa dotkla jeho ruky a zaklipkala svojimi dlhými mihalnicami, myslela si, že je plne v jej moci.

            Sedeli v hostinci a on jej s radosťou zaplatil večeru, na chrumkavé kurča a pečené zemiaky sa len tak ľahko nedalo zabudnúť. Keď sa dosýta najedla, chcela sa iba tak vytratiť, avšak on jej bol v pätách. Vyšiel z hostinca za ňou a s úsmevom na perách sa jej pýtal, či ju môže odprevadiť domov.

            „To nebude potrebné,“ zašepkala a zľahka sa dotkla jeho ruky. Stále nevedela, že tohto chlapa neokúzlila ako víla, ale ako žena a jej moc nad ním sa rovnala nule.

            Muž jej dotyk pochopil ako pozvánku, než sa stihla spamätať, stlačil jej drobnú dlaň a ťahal ju do postrannej uličky, kde sa nenachádzala žiadna lampa. Snažila sa mu vytrhnúť, ale jeho zovretie nepoľavovalo.

            „Nie ja nechcem!“ zvrieskla celkom prenikavo.

            „Ja som ti zaplatil za kráľovskú večeru a teraz mi zaplatíš ty,“ povedal oplzlo.

            To už sa Milly metala, snažila si vyslobodiť ruku, ale muž mal značnú fyzickú prevahu. Pritlačil ju k múru tak drsne, že jej zaprašťali rebrá, plánovala kričať o pomoc z plných pľúc, ale on jej prikryl ústa svojou veľkou dlaňou. V tej chvíli ju v očiach zaštípali slzy, malo to skončiť veľmi zle.

            Začínal jej vyhŕňať sukňu, keď v tom započula tiché kroky. Muž bol zaneprázdnený, a tak si nič nevšimol. Už o malú chvíľu mu ktosi rozbil porcelánový čajník o temeno hlavy. Zmätene sa zaknísal: „Čo to?“

            Bol silný ako býk, úder mu spôsobil menší bolehlav, ale nezložil ho na zem. Vtedy Milly po prvýkrát počula hlas svojho záchrancu: „Došľaka, ten druhý čajník sa mi naozaj páčil. Ach, zháňal sa tak neskutočne ťažko.“

            Aurora to ledva dopovedala a už tresla chlapa ďalším drahým porcelánom. Ten sa zaknísal a napokon konečne klesol k zemi a práve vtedy sa zrodilo priateľstvo medzi dvoma vílami. Aurora si Milly vzala pod ochranné krídla, ubytovala ju vo svojom nájomnom byte a vysvetlila jej pravidlá tohto sveta.

            „Nemysli si, že tu budeš bývať zadarmo, lenivosť neznesiem a hladné krky kŕmiť nebudem. Nie som samaritán,“ povedala prísne. Za činžu sa jednoducho platiť muselo, našťastie so starým Thomasom to bolo celkom jednoduché. Jeho život sa pomaly, ale isto blížil k svojmu koncu, každý deň sa mu na tvári zjavila nová vráska. Vyzeral ako pohúžvaný papier, ktorý niekto poctivo pokrčil a potom to aspoň päťkrát zopakoval. Uňho to bolo jednoduché, niekedy dokonca stačil iba obyčajný polovičný úsmev.

            Aurora Milly veľmi rýchlo vysvetlila, na ktorých mužov jej kúzlo platilo a od ktorých si mala držať odstup. Urobili si spoločne stupnicu od jedna do desať. S pokojným srdcom mohli loviť vo vodách pod päťkou. Pri šestke by už museli použiť väčší fyzický kontakt, teda minimálne bozk a na mužov nad šestkou sa mali dívať iba v prípade veľmi dlhého hladovania, k tomu však nikdy nedošlo.

            Milly sa vždy pri Aurore cítila ako hlúpe dievčatko, kým jej kamarátka o vílach vedela takmer všetko, ona iba tápala v tme. Jej rodičia sa doma o týchto veciach nerozprávali, považovali to za hanbu, ale Aurorina rodina bola na krv svojich predkov patrične hrdá. Predávali si všetky vedomosti z pokolenia na pokolenie a dúfali, že všetci potomkovia budú mať vo svojej krvi aspoň malú kvapku zaniknutého sveta.

            Kým Milly si spomínala na svoje začiatky v Nyxii, Aurora už pripravovala teplý čaj, podala svojej dobrej kamarátke šálku a usmiala sa.

            „Podľa mňa sa do teba ten chlap nezamiloval kvôli tvojmu kúzlu. Brat mi hovoril, že sa po Nyxii predáva nelegálne nejaký zelený prášok. Keď ho vdýchneš, celkom stratíš svoje vedomie. Určite v sebe niečo mal, a to že stretol práve teba, je iba hlúpa náhoda.“

            „Myslíš?“ spýtala sa Milly neisto.

            „Samozrejme. Hádam len nečakáš, že by si mohla mať schopnosti víl prvej generácie?“