Milly spoločne s Arurou pripravovali večeru pre troch. Dusené hovädzie s hráškom a k tomu opekané zemiaky. Obom sa im zbiehali slinky, ale nechceli sa pustiť do jedla bez svojho hosťa. Chodieval k ním vždy prvý piatok v mesiaci a obe sa veľmi snažili, aby bolo pri tejto príležitosti všetko absolútne dokonalé.

            Porcelán musel byť vyleštený, obrus vyžehlený a na stole sa to len tak prehýbalo jedlom. Misy boli plné ovocia, voňavé jablká, šťavnaté jahody a dokonca aj sušené figy, ktoré do Nyxie len minulý týždeň priniesli obchodníci z celkom ďalekého juhu.

            Arora sa snažila, pretože túžila na svojho staršieho brata urobiť dojem. Nechcela v jeho očiach vyzerať ako neschopné decko. Tešilo ju, že Milly bola vždy taká nápomocná. Bez reptania vydrhla všetky podlahy, vyprášila koberce a vytrela všetok ten neviditeľný prach, ktorý by sa v byte na Bronzovej ulici mohol nachádzať.

            Keď na dvere zaklopala ťažká mužská ruka, Milly vyskočila na nohy a bežala ich otvoriť. Stál v nich vysoký, príťažlivý muž. Mal veľké zelené oči, ktoré si kamarátku svojej sestry vždy veselo prezerali. Ukrývali sa v nich iskričky pobavenia. Maximus sa prehrabal vo svojich zlatistých vlasoch a potom konečne vošiel dovnútra.

            „Tak rád vás zase vidím,“ povedal zľahka a celkom jemne pobozkal Milly na líce. Pri svojej sestre sa pristavil o minútku dlhšie a silne ju vystískal, prezrel si jej tvár, akoby zisťoval, či bolo všetko v najlepšom poriadku. Pretože, ak by nebolo, jeho sestra by mu aj tak pravdu nepovedala. V niektorých veciach bola jednoducho rovnako tvrdohlavá ako on sám.

            Milly si Maxima zvedavo prezerala. Videla ho už nespočetne veľakrát, ale vždy jej tak nejako dokázal vyraziť dych. Bola to hotová desiatka, nádherný muž a k tomu všetkému s krvou víl. Kým Lorna z Millynej rodiny sa stala slepou vetvou, ktorá v sebe mala iba ľudskosť, Maximus mal väčšie šťastie. Aj keď tú malú prímes mágie napokon ani nepotreboval. Tento muž mal omnoho väčšie sny, ako krútiť sa okolo starých majetných žien.

            Bol prvou z víl, ktorej sa podarilo dostať do kráľovskej stráže. Hrdo nosil smaragdovo-čiernu uniformu a stal sa jedným z najlepších študentov na kráľovskej akadémii. Ako potomok víl by sa tam nikdy nedostal, akadémia si svojich ľudí prísne strážila a preverila si každý rodokmeň, avšak Maximus mal šťastie. V predvečer otvorenia nového roka stretol Horáca, ustráchaného chlapca, ktorý v povinnosti slúžiť kráľovi nevidel česť. Mal sa stať vojakom a už len z tej predstavy sa mu podlamovali kolená. Tak veľmi sa bál vzoprieť svojej vlastnej rodine, že sa vyplakal na ramene cudzieho chlapa.

            Maximus vycítil príležitosť a ponúkol neznámemu šancu, ktorá zmenila život im obom. Chcel prevziať toto bremeno na vlastné plecia a vstúpiť do akadémie pod Horácovým menom. Chlapec neváhal, jeho rodičia si mysleli, že tri roky študoval na akadémii, ktorú napokon ukončil s vyznamenaním. Skutočný Horác sa však iba flákal a prehajdákaval majetok svojich bohatých rodičov.

            Keď mal Maximus nastúpiť do kráľovskej stráže, aby plnil jednu z najdôležitejších úloh v kráľovstve, chvíľu sa obával, že sa Horác vráti a spôsobí problémy. Ale chlapec sa iba ďalej upíjal v krčmách a Maxima ťapkal po pleci, celá rodina na neho bola predsa taká pyšná.

            Milly sa Maximova uniforma neskutočne páčila, videla ho v nej iba raz, keď sa náhodou stretli na Kráľovskom námestí, ale aj tak z neho nevedela spustiť oči. Tento príťažlivý muž jej vyrazil dych, podlamovali sa jej pri ňom kolená, ale nemohla si s ním začať. Bol to predsa brat jej najlepšej kamarátky a keby sa medzi nimi niečo pokazilo, neprišla by len o neho, ale hlavne o Auroru, a tak si radšej nechala zájsť chuť.

            Spoločne sa posadili k stolu a pustili sa do večere. Maximus ochutnal prvé sústo a pobavene sa zasmial: „Nikdy neviem či si lepšia kuchárka alebo zlodejka, drahá sestrička.“

            Aurora sa napoly nahnevane zachmúrila: „Také škaredé obvinenie. Ešte nikdy som nič neukradla. Tí smoliari mi predsa všetko dávajú dobrovoľne. Na kráľovskej akadémií ťa nenaučili, aká je definícia krádeže?“

            „Práveže naučili. A hneď potom nám dopodrobna vysvetlili zákon číslo 13.“

            Milly náhle vyschlo v krku, spomenula si, ako sa na trhu takmer prezradila: „Čo by sa stalo, keby ste niekoho prichytili pri porušení zákona?“

            Maximus sa zaškeril: „Tú osobu by asi čakal niekoľkoročný pobyt vo väzení. Zákon je zákon. V tom horšom prípade by sme vílu obesili. Posledná poprava bola pred pätnástimi rokmi a ako sa medzi chlapmi v kráľovskej stráži šepká, je načase si to zopakovať, aby víly vedeli, kde je ich miesto.“

            Aurora sa pohrýzla do pery: „Ako dobre, že si v ich radoch. Aspoň mám istotu, že ma zo všetkého vysekáš.“

            „Nestačí ti, že ťa dopredu upozorním na rozmiestnenie stráží po meste? Čo viac by si ešte chcela?“ zasmial sa zvesela.

            Aurora spoločne s Milly žili na hrane zákona, kým Maximus patril na opačný breh, avšak všetci traja si z toho robili dobrý deň. Keď dojedli, Maximus zdvihol krištáľovú čašu a schuti si odpil lahodný dúšok červeného vína. „Mali by sme si pripomenúť dejiny nášho mŕtveho kráľovstva. Kto je na rade?“ spýtal sa s očakávaním.

            „Kto asi?“ zaškľabila sa Aurora. Veľmi sa jej do toho nechcelo, robili to aspoň raz za dva alebo tri mesiace, povedali si stručné dejiny pádu ríše prastarých víl, a potom držali minútu ticha na pamiatku starých čias. Keďže to opakovali už toľkokrát, pre Auroru to nič neznamenalo, vždy zo seba vysypala všetky vedomosti a iba si vzdychla, čas sa nedal vrátiť späť. Avšak Milly sa na túto chvíľku neskutočne tešila, pretože ak aspoň v niekom žil kúsok histórie, niesol si ju zo sebou a starým časom nemuselo nadobro odzvoniť.

            Aurora si odkašľala: „Kde bolo, tam bolo, žili raz víly v bohatej zemi zvanej Asteria.“ Recitovala znechutene.

            Maximus do nej štuchol lakťom: „Ale no tak, veď to nie je rozprávka.“

            „Môžem ja?“ spýtala sa Milly s malou dušičkou. Maximus nadšene prikývol, a tak s úsmevom na perách začala: „Asteria sa nachádzala v samom srdci Bolrodskej nížiny. Na stromoch rástlo šťavnaté ovocie, polia boli zaliate zlatými klasmi, na lúkach sa pásol dobytok, v Asterii nebolo jediného hladného krku. V severnej časti kráľovstva, na mieste, kde sa vlievala rieka Ayra do rieky Mary, sa nachádzalo pohorie Tauris. Bolo preslávené pre vzácne drahé kovy, ktoré pomáhali rozvíjať obchod s okolitými krajinami...“

            Milly by pokračovala, ale nahnevaná Aurora jej skočila do reči: „Neblázni, takto tu budeme do rána. Zrýchli tempo.“

            Maximus zagúľal očami a opäť raz štuchol svoju sestru do lakťa. Milly sa však nedala vyviesť z miery a žiarivo sa usmiala: „Každá víla v Asterii sa mohla popýšiť žiarivými krídlami, rodili sa s nimi už samotné deti. K schopnostiam víl patrilo očarenie, ktoré dokázalo opantať obyčajného smrteľníka. Aby si však dokázali svoju silu udržať, museli si zachovať čistotu krvi. Platilo nepísané pravidlo, že víla smela mať dieťa iba s vílou, ak by sa do krvi primiešala ľudskosť, schopnosti by začali slabnúť a ako prvé by odišli krídla.“

            Milly sa chcela nadýchnuť a pokračovať, ale Aurora sa pohrýzla do pery a zase jej skočila do reči: „Ty sa k tej pointe hádam nikdy nedostaneš.“

            Milly zastonala: „Ach, necháš ma to už konečne dokončiť?“ Nečakala na odpoveď a pustila sa do ďalšieho rozprávania: „Víly boli príliš pekné nato, aby pracovali, a tak začali do Asterie lákať mužov zo susednej Rumelie. Tí pod vplyvom očarenia urobili úplne všetko. Starali sa o statky a polia, ťažili drahé kovy a postupne sa menili na otrokov. Ich život v Asterii nemal dlhé trvanie, umierali zničení a vyhladovaní, avšak s úsmevom na perách. Čo sa však prestalo páčiť Rumelii, stratení muži v najlepšom veku jej začali pochopiteľne chýbať. Do Asterie vyslali desiatky poslov, spočiatku s naliehavou prosbou a napokon s vyhrážkami, ktoré predpovedali vojnu. Poslovia sa však z Asterie už nikdy nevrátili, stratili sa medzi ostatnými otrokmi. Kráľovstvo víl sa vojny nebálo, predpokladalo, že žiadna obrana nebude nutná, vílam predsa stačilo nepriateľa očariť. Avšak víly pri svojej samoľúbosti podcenili nepriateľa. Netušili, že Rumelia sa bratríčkovala s mrchožrútmi.

            Mrchožrúti boli príšery s dlhými pazúrmi, magické stvorenia s nadpozemskou silou, odolné voči kúzlu akejkoľvek víly. Keď vypukla vojna, víly nemali žiadnu šancu, porazili ich do posledného vojaka. Boli to krvavé jatky, na konci ktorých Rumelia popravila kráľa Edwina III. priamo v jeho zbroji. Odsekli mu hlavu...“

            Maximus symbolicky sklonil hlavu, držal smútok a Arora ho znechutene nasledovala. Milly po krátkej odmlke pokračovala: „Vtedy sa začali písať nové dejiny pre Ruméliu. Obsadila bohaté územie dobytého kráľovstva a zotročila si všetky víly za pomoci mrchožrútov. Krátko potom bol prijatý zákon číslo 13. Podľa neho sa nesmelo narodiť žiadne dieťa počaté medzi vílou a vílou. Mala prísť druhá generácia víl bez krídel s obmedzenými schopnosťami. Akékoľvek porušenie sa malo potrestať popravou nového života.

O víly by nemali smrteľníci z Rumelie záujem, báli sa ich, a tak hrozilo, že víly vymrú. Avšak muži a malý počet žien, ktorí žili v Asterii ako otroci ešte pred vojnou, v sebe mali štipku očarenia, ktorá ich k vílam ťahala. A preto sa postupne zrodili potomkovia bez krídel.

            Zákon číslo trinásť zabezpečil kontrolu každého stvoreného dieťaťa. Viedli sa nekonečné zoznamy a zabraňovalo sa čistote krvi. Podľa zákona žiadna z víl nesmela zneužívať svoje schopnosti vo svoj prospech.“

            Aurora si vydýchla: „Konečne to máme za sebou.“

            Maximus sa vyčítavo obrátil na svoju sestru: „Nebuď taká uštipačná. Ak si tie udalosti nebudeme pripomínať, postupne na všetko zabudneme a Rumelia dosiahne presne to, o čo sa celé tie roky pokúša. Vymaže víly, akoby ani nikdy neexistovali, genocída bude zavŕšená...“

            Milly na znak súhlasu prikývla, ale Aurora sa iba trpko zasmiala: „Tá genocída, o ktorej tak rád básniš, už dávno dosiahla svoj vrchol. Veď sa len pozri na Milly, kým neprišla do Nyxie, vedela o vílach, čo by sa za necht vošlo. Ani len netušila, že nejaké Asteria existovala, jej rodina sa za svoju minulosť hanbila, a tak ju úspešne pochovala.“

            Aurora mala pravdu, Milly sa všetko dozvedela až od svojej spolubývajúcej. Preto si aj túto skutočnosť pripísala na svoj neviditeľný zoznam malých dlžôb voči najlepšej priateľke.

            Milly premýšľala, že sa zamieša do súrodeneckej šarvátky, ale predbehol ju Maximus: „A práve Milly je dôkazom toho, že nádej stále existuje. Ak sa z nej mohla stať plnohodnotná víla, nič nie je stratené...“

            „Plnohodnotná víla? Celkom si potratil rozum? Veď je to iba obyčajná zlodejka. Keď stratí šťastie, veľmi rýchlo príde aj o hlavu. Priznaj si, že vílam dávno odzvonilo. Ty sám  predsa stojíš v nablýskanom brnení pred rumelijským palácom a pochlebuješ vysokej šľachte.“

            Teplota náhle klesla o niekoľko stupňov, Milly si bola istá, že okenné tabuľky pokryl chladný mráz, ktorý sa zrodil v Aurorinom srdci. Inovať postriebrila všetko naokolo aj keď v skutočnosti v kozube plápolal príjemný oheň.

            Maximus sa sťažka nadýchol: „Asi by sme si mali zahrať šach, kým si úplne nepokazíme večer.“

            Aurora prikývla, nazlostene sa postavila a šla prichystať šachovnicu. Vždy hrávali pri kozube, kým Milly mala na starosti umývanie riadu. Maximus sa na spolubývajúcu svojej sestry zľahka usmial: „Nechcel som sa hádať. Dúfam, že sa nehneváš.“

            Nečakala, že by mu na niečom takom záležalo, cítila, že jej stúpla červeň do líc. „Ja s tebou súhlasím. To, ako som žila doma, nebolo v poriadku. Po prvýkrát viem, že niekam patrím. Mali by sme si pripomínať našu minulosť,“ povedala pološeptom.

            „Prestaňte si tam hrkútať ako takí dvaja holúbkovia. A Milly, na tvojom mieste by som si s upratovaním pohla, inak neskončíš ani pred polnocou,“ zavelila Aurora jedovato.

            Maximus sa postavil, ospravedlňujúco sa usmial a pobral sa ku kozubu. Milly poodnášala všetok riad do kuchyne, ledva umyla prvý tanier a Maximus už porazil svoju sestru v šachu. Urobil zopár rýchlych ťahov a bez väčších emócií sa chystal domov. Objal nehnevanú Auroru, zamával Milly na rozlúčku a už ho nebolo.

            Milly si vzdychla, nebola zvyknutá na upratovanie a len samotný pohľad na špinavý riad ju unavoval. Chystala sa pokračovať, keď je zo snáh vytrhla podráždená kamarátka. „Ten hlupák si u nás zabudol rukavice. Bodaj by mu po ceste odmrzli ruky,“ zahromžila aj keď vedela, že to nebolo možné. Vonku neúradoval mráz, boli to iba obyčajné vychádzkové rukavice.

            Milly sa šibalsky usmiala, pribehla k Aurore a poťažkala si rukavice v rukách: „Tvoj brat nebude ďaleko, ak sa budem ponáhľať, určite ho dobehnem.“

            Nečakala na povolenie, prehodila si cez plecia plášť a už jej nebolo. Vybehla na ulicu ako víchor, bolo jej ukradnuté, že Aurora od prekvapenia otvorila ústa. Jednoducho bežala, čo jej sily stačili, doráňané nohy ju vôbec neboleli, dávka vzrušenia ju poháňala vpred. „Maximus!“ zakričala šťastne.

            Mladý muž sa s úsmevom na perách otočil: „Stalo sa niečo?“

            Milly mu podala rukavice: „Niečo si si zabudol.“

            „Ach, v poslednom čase mám deravú hlavu, ktovie prečo?“ povedal tajomne.

            Jeho úsmev Milly očaril. Bol iný, ako ten, ktorý si užívala v nájomnom byte na Bronzovej ulici. Skrývala sa v ňom túžba, niečo zakázané a Milly na chvíľu celkom stratila hlavu. Zabudla na priateľku, ktorej dlhovala viac, než vôbec dokázala splatiť. Priblížila sa k Maximovi a on ju jemne pobozkal na pery. Jeho veľká dlaň sa zaplietla do jej ryšavých kaderí. Druhou ju zľahka pohladil po líci a Milly pocítila triašku na zátylku, okolitý svet sa na malú chvíľku celkom stratil. Srdce jej šlo vyskočiť z hrude, niečo také pri nikom necítila. Bozk však odišiel rovnako rýchlo, ako prišiel a kým Milly mala zavreté oči, Maximus si ju lišiacky prezeral.

            „Mala by si sa rýchlo vrátiť, inak ťa Aurora začne podozrievať. Ver mi, na tieto veci má jednoducho nos,“ zašepkal jej do ucha.

            Než sa Milly stihla spamätať už ho nebolo, otočil sa a pokračoval v ceste domov. Zachmúrila sa, takýto rýchly koniec sa jej nepáčil, avšak potom sa jej opäť zjavil úsmev na perách. On tam tie rukavice predsa nezabudol, musel ich tam nechať naschvál, aby si prišla po bozk, uvedomila si spokojne.