Volám sa Gwen a myslím si, že som nikdy nechcela byť hlavnou hrdinkou tohto príbehu. Môj začiatok nebol ničím výnimočný. Uzrela som svetlo sveta minútu po polnoci. Vreskot ohlušil celú miestnosť a krátko nato sa so mnou moja matka rozlúčila. Nestihli sme sa spoznať a bola preč. Nevedela som, že som prišla o jedinú osobu, ktorá by ma dokázala skutočne milovať a už vôbec som netušila, že vo Vraňom Hniezde je láska zakázaná. Akoby povedal môj otec, je to cit, ktorý si môže dovoliť iba obyčajný človek. A on mal od obyčajného človeka skutočne ďaleko.

Rástla som na tom mieste obklopená verným služobníctvom, ktoré sa na mňa pozeralo cez prsty. S otcom, ktorý ledva poznal moje meno a so starším bratom, ktorému môj otec zakázal hrať sa so mnou.

Horst bol odo mňa o päť rokov starší, mal nádherné čierne vlasy, ktoré sa mu na spánkoch mierne vlnili a uhrančivé temné oči, ktoré ho predurčili k veľkým veciam. „Raz z neho bude vrana, presne ako z vášho otca,“ hovorievala moja komorná, Edna.

Keď som bola malá, veľmi som tomu nerozumela. „Ako sa z človeka môže stať vrana?“ pýtala som sa celkom zmätená. Našťastie Edna so mnou mala veľa trpezlivosti a moje večné otázky ju nikdy neotravovali.

„Z človeka sa vrana nikdy nestane, musí sa ako vrana narodiť.“ Zachmúrila som sa, pretože toto vysvetlenie mi veľký význam nedávalo. Keď som sa chcela pýtať ďalej, zbadala som na okrúhlej tvári milej Edny mierne vrásky. „Na dnes stačilo. Postupne sa všetko dozviete, nebojte sa.“

Ja som však aj tak nemohla prestať: „Budem raz aj ja vranou ako môj otec a Horst?“

Edna si vzdychla: „To určite nie.“ Chcela som sa spýtať tú večnú otázku, na ktorú akosi neprichádzala odpoveď. Prečo? Ale Edna ma pohladila po líci, zvrtla sa na opätku a už jej nebolo. Očividne ju to už nebavilo.

Keď sa zotmelo a na oblohe sa zjavili prvé hviezdy, rozhodla som sa opustiť moju komnatu. Vranie Hniezdo bolo rozsiahle panstvo plné kamenných múrov, ktoré z neho spravili nedobytnú pevnosť. Rada som hladila jeho múry, ich zvláštna surovosť ma vedela pozoruhodne upokojiť. Bol to predsa len môj domov. Tvorili ho dve veľké veže, ktoré sa týčili do neba a jedna akási nenápadná, učupená v ich tieni. Môj otec ju dal postaviť po matkinej smrti. Keď sa človek pozrel na Vranie Hniezdo, hneď mu padla do očí, akoby tam vôbec nepatrila. Jej kameň ešte nestihol obrásť mach a nepoddajný severný vietor ju ešte neobrúsil ako tie dve veľké.

Rada by som tam zašla, ale nebolo to možné. Môj otec na vežu uvalil zákaz. Nesmel do nej nik, patrila iba jemu. Vedela som, že keby to porušil Horst, pokarhal by ho. Ale ja? Bola som neželaným hosťom vo Vraňom Hniezde, a taký veľký prešľap by mi otec nikdy neodpustil...

 Vzala som si teda červený plášť a bežala do východnej veže. Dávala som si pozor, aby ma nikto nezazrel. Možno som bola šikovná a naozaj ma nik nezbadal alebo ma radšej prehliadali, vždy som sa tak nejako cítila ako otravná mucha. Chladný vzduch sa mi dovalil do pľúc a ja som sa od radosti rozkašľala. Akýmsi čudným spôsobom som si túto chvíľku osamote vychutnávala. Vybehla som po širokých schodoch, ktoré sa postupne zužovali, až na samotný vrchol.

Najprv som si vzdychla, snažila som sa polapiť dych, pretože môj krok bol veľmi rýchly a pľúca to akosi nestíhali. Jemne ma v nich pichlo. Zhlboka som sa nadýchla a čakala, kým to prestane. Rozhliadla som sa po okolí a doširoka sa usmiala. V tme nebolo vidieť ani na krok, ale keď som privrela oči, v mysli sa mi zjavil výhľad z tej istej veže za denného svetla. Podo mnou sa rozliehalo široké nádvorie, chránené vysokými hradbami. Uprostred hradieb bola vstupná brána s padacím mostom, ktorý mal zabrániť príchodu neželaného hosťa.

Keď som oči privrela ešte viac, videla som za hradby. Boli tam zelené pastviny a široké lúky pokryté kvetmi. Slnko ich šteklilo svojimi lúčmi. Všetko žiarilo farbami, ktoré ma tak veľmi lákali. Bol to protiklad k Vraniemu Hniezdu, ktoré poznalo akurát šedú, sivú alebo čiernu. Pozrela som sa o čosi vyššie a zbadala som kopce, ktoré sa postupne zväčšovali.

Poznala som meno najväčšieho z nich. Volal sa Ihla, pretože bol špicatý a ostrý, až to nejednému vyrazilo dych. Dúfala som, že raz budem mať to šťastie a podarí sa mi odísť z Vranieho Hniezda až tam. Chcela som Ihlu preskúmať, prejsť ju vlastnými nohami a zistiť, či je naozaj taká nebezpečná.

Prestala som snívať a vrátila sa do reality. Usmiala som sa, pretože som cítila, čo bude nasledovať. Na vežu prišlo zopäť vrán. Niekedy som si nahovárala, že je to preto, lebo na mňa čakajú, ale v skutočnosti iba cítili kúsky chleba, ktorý som ukrývala vo vreckách. Za tie noci si zvykli, že som ich tam potajomky hladkala. Rýchlo som kúsky chleba natrúsila na menšie časti a s úľavou som sledovala, ako sa do nich vrany pustili. Prišla som k jednej o niečo bližšie a dlaňou som ju opatrne pohladila. Jej perie bolo jemné, na chvíľu sa na mňa pozrela a ja som čakala, že ma ďobne alebo od hnevu jednoducho odíde, ale ona sa napokon pustila do ďalšieho kúsku chleba. Kľakla som si k nej a so záujmom sa na ňu dívala. Študovala som každé jedno čierne pierko a premýšľala nad tým, aké ich má otec, keď sa premení na vranu.

Videla som ho pritom už niekoľkokrát a bola som si istá, že by som ho dokázala od ostatných vrán odlíšiť. Ale niekde hlboko v srdci som sa sama seba pýtala, či to bola naozaj pravda. A ak nie, nehladila som práve v tejto chvíli svojho otca? Dúfala som v to? Že či... Ale ešte viac som dúfala, že sa raz prebudím a uvidím ho, ako sa na mňa pyšne usmieva. S tou istou iskrou v očiach, ktorá tam vždy bola iba pre Horsta.

Kľakla som si k mojím malým spoločníčkam a začala hladiť aj ostatné. Akosi sa nebránili a mne sa to páčilo. Ich ostré zobáky ma neodrádzali, vedela som, že mi neublížia a že odletia hneď, ako zmizne posledná omrvinka chleba.

Ticho zrazu prerušili rýchle kroky a podráždený hlas. Horst bol zrazu vo veži pri mne: „Čo tu robíš, mala si byť dávno v posteli. Otec by zúril, keby ťa tu našiel.“

„Tak mu to hlavne nepožaluj,“ povedala som rozčúlene.

Iba zagúľal očami a potom si kľakol vedľa mňa. Pohladil jednu z vrán a pozrel sa mi hlboko do očí: „Nie som zradca.“

Nakoniec som bola rada, že mi robil spoločnosť. „Povedz mi, aké to je?“ spýtala som sa bez dychu.

„Už zase?“ zasmial sa tak, že mi ukázal všetky svoje biele zuby.

„Musíš niečo cítiť, keď sa pozeráš na vrany. Rozumieš ich reči?“ mala som toľko otázok, ale odpovede nejako nikdy neprichádzali.

„Koľkokrát ti to mám ešte vysvetľovať. Budem sa vedieť rozprávať s vranami, keď sa na jednu z nich premením, ale to zatiaľ nedokážem.“

Pozrela som sa na neho zmätene: „Nechápem tomu, Edna mi hovorila, že sa ako vrana narodíš.“

Iba si vzdychol: „Narodil som sa ako prvorodený syn vrany, takže budem mať otcove schopnosti, ale kým sa na vranu nepremením, nedokážem ich používať.“ Vyzeral smutne, ale napokon pokračoval: „Otec mal päť rokov, keď sa na vranu prvýkrát premenil, ja mám dvanásť a zatiaľ sa stále nič nestalo...“

Zhlboka som sa nadýchla: „Otec ťa to naučí.“ Vedela som, že spolu trénovali každý jeden deň na nádvorí a ticho som Horstovi závidela, že s ním môže tráviť toľko času. Čo by som ja zato dala.

„Je to náročné,“ vzdychol si, tušila som, že už o tom viac nechcel rozprávať. Bál sa otcovho sklamania, ten mal predsa len veľké nároky. Potom sa na mňa Horst usmial: „Mali by sme ísť. Otec neznáša, keď nás vidí spolu sa hrať.“

„Ja viem, ale prečo?“ hlesla som.

„Lebo vrany sa nesmú hrať.“