Roky utekali a ja som zistila, že odpovede na moje otázky prichádzali, keď som sa nevypytovala. Bolo to akési zázračné pravidlo. Vždy, keď som vošla do kuchyne a staručká Matilda pripravovala večeru pre Vranie Hniezdo, niečo si trkotala so svojimi mladými pomocníčkami. Boli to tri dievčatá, mladé a plné života. Matilda ich volala jazyčnice, mne pripadali ako víly. A vedela som, že tak isto to vnímal aj Horst, keďže som ho neraz načapala, ako ich potajomky sledoval cez okno. Jeho čierne oči ešte viac potemneli a vždy sa tak nejako potmehúdsky usmieval.

            Kým on nedokázal spustiť oči z krásy mladých žien, ja som obdivovala ich drzosť. Smiali sa z mužov vo Vraňom Hniezde a hovorili o nich tak otvorene, akoby sa ničoho nebáli. Ryšavá Lorna mala jazyk celkom podrezaný: „Jediný, ktorý tu stojí za hriech, je mladý kováč. Tomu by som naozaj dovolila čokoľvek.“

Nevedela sa prestať chichotať: „Stačilo by, aby pískol.“

            Matilda sa na ňu zostra pozrela. „Keď budeš mať v hlave takéto nezmysly, skončíš veľmi zle, dievča,“ zhlboka si povzdychla a snažila sa jej vážne dohovoriť. „Maj na pamäti, že ten mladý chlapec si už pískol po toľkých dievčatách, že sa to nedá spočítať na prstoch nás všetkých.“

            „Je len trochu divoký. Možno ho ešte neosedlala tá správna. Poriadneho žrebca predsa treba skrotiť,“ v očiach mala iskru a na perách široký úsmev.

            Stará kuchárka neverila vlastným ušiam: „Ak sa budeš hrať s ohňom, nezabúdaj nato, že sa ľahko môžeš popáliť.“ Potom sa ešte viac zamračila: „Veľmi na neho nepoškuľuj, ktovie ako dlho tu ostane.“

            Lorna si vzdychla: „Viem na čo narážaš, už sa mi to stihlo dostať do uší. Vraj sa s ním pohádalo jeho lordstvo, lebo nebol spokojný s jeho prácou.“

            Matilda prikývla: „Ak sa to bude opakovať, skončí zle. O vranách je známe, že nedávajú druhú šancu.“

            Sedela som v kuchyni už dobrú hodinu, ženy vedeli, že som tam, avšak niekedy, keď som bola dostatočne ticho, tak nejako na mňa zabudli. No moje uši spozorneli, keď som počula čokoľvek o otcovi alebo o vranách. Tak veľmi som dúfala, že Matilda bude pokračovať a moje prianie sa splnilo.

            „Moja rodina tu žila skôr, ako sem prišli vrany a ani jeden z nich o vranách nikdy nepovedal nič dobré. Ver mi, nič im nie je sväté a každý by sa mal mať pred nimi na pozore.“

            Lorna si vzdychla: „Poznám tie báchorky. Ich krv je černejšia ako ich oči a dušu pred dvoma storočiami zapredali diablovi. Samé táraniny, ľudia sa ich boja, lebo sú iní, to je všetko.“

            Matilda sa zasmiala: „Si hlúpejšia, ako som si myslela. Nejde o ich schopnosti. Z čierneho peria a ostrého zobáka nemá nikto strach. Ide o zradu... Na to sa jednoducho nedá zabudnúť. Majú na rukách krv a ich minulosť ich čochvíľa dobehne. Prečo myslíš, že sa mladému Horstovi ešte stále nepodarilo premeniť na vranu? Má predsa sedemnásť rokov, už včera bolo neskoro.“

Nemohla som uveriť vlastným ušiam. Cítila som sa zmätene a vystrašene zároveň. Videla som, ako obe razom stíchli, pretože Lorna lakťom štuchla do Matildy a jej pohľad smeroval mojím smerom. Matilda náhle zbledla, jeden by sa jej krvi nedorezal. Ruku si pritlačila k ústam, aby stlmila vzlyk. Tak príšerne sa zľakla, že predo mnou niečo vytárala, až sa jej v očiach objavili slzy. Až vtedy som si uvedomila, ako neuveriteľne sa bojí vrán.

Kým ona bola celá preľaknutá, ja som ostala sklamaná, pretože Matilda prestala v tom najlepšom a ja som chcela počuť viac. V spánkoch mi pulzovala zovretá krv a v mysli sa mi opakovalo to isté slovo. Zrada... Ale koho mali moji predkovia na rováši? Zatínala som zuby. Každý niečo vedel, dokonca aj Horst mi niečo tajil, ale aj tak mi nikto nebol ochotný vysvetliť aspoň zlomok všetkých tých čudných vecí. Ruky som zovrela v päsť tak silno, až sa mi nechty zaryli do mäsa. Pozrela som sa na obe ženy a čakala som, čo bude.

Matilda trasľavým hlasom konečne začala: „Tvoj otec ma zato stiahne z kože.“

Prikývla som. Nemusela som sa pýtať, či by to urobil, mal v sebe niečo surové, niečo, čo mrazilo krv v žilách. Ale potom sa mi na tvári zjavila červeň, ak by predsa Matildu stiahol z kože, čo by urobil mne? Bola som jeho dcérou, no to neznamenalo, že ku mne prechovával hlbšie city ako k obyčajnej slúžke. Asi by nás stiahol z kože obe.

Zaškrípala som zubami a konečne prerušila ticho: „Nemusíš sa báť. Nič ti neurobí, odo mňa sa nedozvie ani slovko.“

Potom  som vybehla z kuchyne a bežala po úzkych schodoch priamo do mojej komnaty. Bola tam veľká posteľ a zrkadlo, ktoré zaberalo poriadny kus steny. Pribehla som priamo k nemu a dívala sa na seba, akoby som sa pred tým nikdy nevidela. Mala som jednoduchý dôvod, hľadalo som stopy po krvi. Ako to Matilda povedala? Všetky vrany mali na rukách krv. Vystrašene som sa nadýchla a pozrela sa na svoje dlane, boli však čisté.

Zaškrípala som zubami a zadívala sa na seba ešte raz. Čierne vlasy zviazané na temene sa mi mierne uvoľnili pri behu a niektoré pramene mi teraz padali do očí. Rýchlo som si ich odhrnula a dívala sa ďalej. Mala som dvanásť rokov a pomaly som sa menila na ženu. Na svoj vek som bola vysoká. Zdedila som otcove dlhé nohy, avšak, čo ma mierne mrzelo, nemala som jeho čierne oči. Tie mal iba Horst, moje boli sivomodré. Vyzerali večne zvedavé, ale teraz sa na mňa mračili. Kde je tá krv, pýtala som sa aj keď som dobre vedela, že to Matilda myslela iba obrazne. Vzdychla som si. Prečo bolo také ťažké dozvedieť sa pravdu?

Rozhodla som sa, že sa nad tým nebudem viac trápiť. Ľahla som si na posteľ a rozmýšľala, že večer navštívim vrany. Avšak dvere sa náhle rozleteli a stál v nich Horst. Bol celý nesvoj. Podľa jeho prísneho pohľadu, som vedela, že niečo nie je v poriadku. „Vstávaj,“ zavelil, avšak ja som ho nemienila poslúchnuť.

„Nerozkazuj mi,“ povedala som zachmúrene.

„To nie je môj príkaz, Gwen.“

„Tak koho? Hm?“

Pozrel sa na mňa celý v rozpakoch: „To otec. Prikázal mi, aby som ťa zavolal, máme ísť za ním do jeho veže.“ Oči sa mi od údivu rozšírili.

„Do veže? Nezmysel, máme predsa zákaz...“

„Prestaň sa vypytovať. Netuším, čo sa deje, ale je to zlé, keď si nás tam oboch zavolal.“

Vstala som z postele, preglgla a ponáhľala sa za Horstom: „Ako vyzeral, keď ti to prikázal.“

Horstovi nebolo všetko jedno: „Tak ako vždy. Vážny a prísny.“