Môj starší brat sa zmenil. Dospieval mi priamo pred očami. Už to nebol chlapec so strapatými čiernymi vlasmi. Hlas mu zhrubol a zmužnel, oči o niečo potemneli a ich čierna farba bola taká hlboká, že sa na neho dievčatá neraz báli pozrieť. Vedela som, že ich tými očami desí. Také tmavé ich predsa nemal žiaden muž. Jeho detské kučery sa postupne stratili a vystriedali ich husté nepoddajné vlasy. V ramenách sa rozšíril a než som sa stihla nazdať, bol rovnako vysoký ako náš otec.

Horst sa však na mňa v ten deň díval rovnako vystrašene, ako keď bol ešte malým chlapcom, ktorý porušoval jedno z otcových pravidiel. „Nechápem, prečo sa máme stretnúť vo veži. Nepáči sa mi to,“ hlas sa mu jemne zachvel.

Prikývla som a stúpala som po schodoch do veže. Boli drevené a nepríjemne vŕzgali pod nohami. Ten zvuk ma znervózňoval, zaškrípala som zubami. Keď sme sa ocitli pred mohutnými dubovými dverami, vzdychla som si. Nechcela som ísť dnu.

Horst si to všimol. Zaťal zuby a potom ma jemne pohladil po líci: „Neboj sa, ochránim ťa.“ Prikývla som, ale veľmi som tomu neverila. Nieže by sa o to Horst nepokúsil, ale išlo o to, že vlastne nemal žiadnu šancu.

Potom si nahlas vzdychol a opatrne otvoril dvere. Bola som prvýkrát vo svojom živote v otcovej veži. Ocitli sme sa v predsieni, ktorú odhora až nadol pokrývalo ťažké tmavé drevo. Do očí mi hneď udrelo veľké okno, ktoré lemovali zelené závesy. Dobre som vedela, prečo sa na neho dívam. Hľadala som možnú únikovú cestu, avšak na moje nešťastie ani ja a ani Horst sme nevedeli lietať.

Otec mal v izbe mohutný stôl, za ktorým si pokojne sedel. Nepáčil sa mi výraz jeho tváre. Bol chladný, no keď nás zbadal, jeho pery sa skrivili do úškľabku. Pozrela som sa do jeho čiernych očí a dúfala, že z nich niečo vyčítam, ale neukrývalo sa v nich nič, čo by som dokázala pochopiť. Bol pre mňa večnou záhadou. Keď som bola menšia, vždy som si ho rada potajomky prezerala. Jeho výraznú bradu, ostrý nos, ale aj jazvu, ktorá sa mu tiahla od ucha až k spánkom. Keď bol podráždený, vedela mu poriadne zblednúť a na jeho tvári bola zrazu oveľa výraznejšia ako čokoľvek iné.

Horst sa odvážil prelomiť ticho: „Prišli sme, otče, tak, ako si žiadal.“

Otec prikývol: „Sadnite si.“ Ukázal na veľké kreslá pri kozube a ja som neváhala, rýchlo som sa do jedného z nich zvalila. Necítila som sa v jeho prítomnosti dobre. Toľko rokov som túžila po jeho láske, až mi z toho neraz bolo zle. Avšak teraz som sa jeho nečakanej priazne zľakla.

Začal tichým hlasom, ktorý sa v miestnosti nepríjemne ozýval: „Na hrade kolujú všelijaké klebety o vranách, však?“

Horst sa pohrýzol do spodnej pery, vyzeral neisto. Pozrela som sa na otca a zistila, že sa na mňa díval. Nepáčilo sa mi to, premeriaval si ma od hlavy až po päty.

Ani jeden z nás mu neodpovedal, a tak zase skrivil ústa do úškľabku: „Horst, čo vieš o našom pôvode?“

Môj brat sa chvel. Poznal otca lepšie ako ja a vyzeral z týchto otázok nesvoj, avšak napokon sa rozhodol odpovedať mu: „Kedysi sme nežili vo Vraňom Hniezde. Pochádzame zo severu. Z miest, kde sa žiadna ľudská noha neodváži vkročiť. Našim domovom bolo Krištáľové jazero.“

Otec prikývol. „Prečo sme odtiaľ odišli?“ položil otázku a zadíval sa na mňa, zrazu som vedela, ktorá bije. Srdce mi išlo od strachu vyskočiť z hrude. Opätovala som mu jeho pohľad, ale odmietla som odpovedať.

„Gwen, čo sa dostalo do tvojich uší?“ jeho otázka vystrašila aj Horsta. Pozrel sa na mňa a skúšal uhádnuť, čo sa deje.

„Gwen nič nevie, odkiaľ by aj mohla,“ povedal to tak ochranne, až mi prebehli zimomriavky po ruke. Zaskočil ma.

„Pýtam sa jej, nie teba, chlapče.“

Premýšľala som, či sa ma otec za tých dvanásť rokov niečo opýtal. V hlave som však nemala žiadnu spomienku. Toto bola prvá otázka, ktorú mi položil. „Neviem o vranách vôbec nič,“ zaklamala som.

„Vôbec nič?“ položil svoju otázku pokojne, a pritom sa mi díval hlboko do očí, vedela som, že vie pravdu, ale rozhodla som sa mlčať. Iba som nesúhlasne pokrútila hlavou.

Otec však s otázkami neprestával, tento raz sa zadíval na Horsta: „Čo vieš ty, chlapče?“

Môj brat sa upokojil a rýchlo odpovedal: „Za Krištáľovým jazerom sme nežili sami. My sme si na seba vedeli zobrať podobu vrany, avšak neboli sme jediní, ktorí mali nadprirodzené schopnosti. Druhú skupinu predstavovali vlky.“

Otec spokojne prikývol: „Čo bolo potom?“

Horst si odkašľal a pustil sa do odpovede: „Prišla vojna, ktorú vlky rozpútali proti ľuďom. Chceli získať ich majetok a začať žiť na úrodných poliach, ktoré im nepatrili. Naši predkovia sa ocitli pred ťažkou úlohou. Pomôcť vlkom a neprávom získať pôdu? Alebo varovať ľudí a zabrániť krviprelievaniu. Vedeli, že ľudia by boli bezbranní a nemali by proti takým silným spojencom žiadnu šancu. Varovali ich v poslednej chvíli a zachránili tak tisícky nevinných životov. Za odmenu sme od kráľa dostali pôdu a založili Vranie Hniezdo.“

Iba som sa nadýchla a uvedomila si, že som o rodinnej histórii nevedela nič. Avšak moja reakcia sa nedala porovnať s otcovou. Zasmial sa, také niečo som nikdy nevidela. Posmešné úškľabky boli jedna vec, ale hlboký smiech, to bolo niečo celkom iné. Horst vyzeral nesvoj.

„Tieto báchorky ťa učil starý Armin?“ Armin bol Horstov osobný učiteľ, ktorý sa mu venoval niekoľko hodín denne. Niekedy som mu závidela, že mal také veľké privilégium, teraz som si však nebola istá, či to bolo na niečo dobré. Mňa učili iba samé babské nezmysly, od vyšívania až po spev, ale zdalo sa, že ani Horstovo vzdelanie neprinieslo veľa úžitku.

Otec sa vzpriamil a úsmev mu na perách zomrel rovnako rýchlo, ako sa tam zjavil: „Mali by ste poznať pravdu. Mne ju povedal môj otec, keď som dovŕšil dospelosť a raz ju vy rovnako poviete svojím deťom.“

Tento raz sa otec už nedíval na mňa, akoby som v miestnosti vlastne ani nebola. Jeho pozornosť patrila jeho jedinému synovi: „Krištáľové jazero bolo našim domovom. Iný sme nepoznali, ale prišlo dlhých deväť rokov zimy, ktoré naše potomstvo poriadne preriedili. Jedla bolo tak málo, že sme kapali ako muchy. Niektorí si mysleli, že sme nepatrili do sveta ľudí, a tak musíme umrieť. Avšak iní vedeli, že na juhu je obilia a pôdy dostatok pre naše potomstvo. Vrany a vlky sa rozhodli spoločne presťahovať na úrodnejšie miesta, ale pri presune sme narazili na ľudí. Tí nemali žiadne schopnosti, a tak sme verili, že všetko prebehne rýchlo.“

Odmlčal sa, akoby sa snažil poskladať celý príbeh do tých správnych slov: „Mýlili sme sa. Roky hladu a biedy na nás zanechali stopy, z presunu sa rýchlo stala vojna  a my sme ľudí nevládali poraziť. Vrany však nechceli prehru a postupný koniec. Rozhodli sa vlky zradiť. Chceli zato pôdu v samotnom srdci kráľovstva. Pridali by sme sa k ľuďom a spoločne pobili vlastných spojencov.“ V tej chvíli som pochopila, o akej krvi rozprávala Matilda. Všetko to do seba zapadlo.

„Minulosť sa dá ľahko ohýbať, môj drahý Horst, ale pravda sa zmeniť nedá. Zradili sme vlkov a pridali sa na druhú stranu. Vlky sa stihli stiahnuť, ušli na sever, do zeme večného ľadu. Ale pre nás to napokon nebola výhra. Kráľ nám nedaroval najúrodnejšiu pôdu, poslal nás na severovýchod, neboli sme síce na hraniciach, ale nemali sme od nich ďaleko.“

Videla som, že Horsta pravda ohromila. Na chvíľu zbledol, bol to spravodlivý človek, ktorému sa niečo také protivilo. Ticho sa zadíval na otca a čakal, čo príde.

„Vlky nám to napokon všetko vrátili. Uvalili na nás kliatbu, ktorá nám ublížila najviac. Kedysi sme sa dokázali meniť na vrany úplne všetci. Muži a dokonca aj ženy. Nešlo o to, kto sa narodil ako prvý. Každý mal túto schopnosť, boli sme si rovní. Po tejto kliatbe sa smel na vranu premeniť iba prvorodený syn a počty začali klesať... Niektorí umreli bez toho, aby mali potomka, iní zase nikdy nemali syna, až sme ostali iba my. Tá kliatba nás úplne preriedila.“

V úžase som sa na otca dívala. Keby sme nezradili vlky, teraz by som sa vedela na vranu poľahky premeniť aj ja. Pichlo ma pri srdci. Celý čas som bola ticho, ale teraz som to už nevydržala: „Prečo sme sa tú kliatbu nesnažili zlomiť?“

Otec sa zhlboka nadýchol, chvíľu sa tváril, že ma nepočuje, ale potom sa na mňa jeho čierne oči opäť nepríjemne nalepili.

„Keby sa tá kliatba týkala iba nás, asi by sme to napokon dokázali zmeniť. Bola však sebazničujúca, a preto sa z nej stal uzavretý kruh. Nie sme jediní, kto by sa musel pokúsiť o jej prelomenie.“ Horstovi sa v očiach zračilo pochopenie, očividne mu Armin povedal ešte niečo. Avšak ja som stále nechápala.

„Aby tá kliatba mohla byť večná, vlky sa rozhodli do hry zapojiť svoju vlastnú kožu. Kliatbe darovali svoje schopnosti. My sme prišli o potomstvo vrán a oni sa na oplátku smeli meniť na vlky iba raz za mesiac,  a to počas splnu.“

Môj brat znechutene odvrátil zrak: „Nie sú to vlky. Armin mi povedal, že sa z nich stávajú odporné príšery. Sú väčší ako akýkoľvek človek, s obrovskými tesákmi a pazúrmi, ktoré by dokázali roztrhať človeka za pár sekúnd.“

Otec s úsmevom prikývol: „To je pravda. Aspoň v jednom starý Armin neklamal. Avšak nie sú veľkou hrozbou. Ich premena je natoľko krutá, že ich dostatočne zamestnáva vlastná bolesť a my máme pokoj, teda aspoň zatiaľ.“

Užasla som, bola to príliš krutá kliatba pre obe strany. Ani zďaleka sa mi to nepáčilo. Otec sa pozrel na naše tváre a so záujmom ich študoval. Vedela som, že si dopodrobna všímal naše reakcie: „Musíte vedieť, že sme zradili, zabíjali a ubližovali. A to všetko preto, aby sme zachovali náš rod. Platilo to kedysi a nič sa na tom nemení ani dnes. Rozumiete?“

Obaja sme prikývli. Dúfali sme, že týmto sa to skončilo, no na otcových perách sa zjavil úškľabok, a to ma vystrašilo: „Horst, môžeš ísť, chcem sa porozprávať s tvojou sestrou osamote.“

Nemohla som uveriť vlastným ušiam, ruky sa mi náhle spotili a cítila som, ako som v tvári celá sčervenela. Horst sa na mňa pozrel, zdalo sa, že ma nechcel opustiť. Jeho pohľad bol plný vzdoru, ale potom sa tam zjavil strach. Otcovi nesmel protirečiť.

„Nepočul si?“ spýtal sa otec. Môj brat sa vystrašene postavil na nohy a odkráčal preč, nechal ma s tým chladným človekom celkom samú.