Ariadna sa hnevala, jej nálada bola na bode mrazu. Na tvári sa jej objavili rovnaké mraky ako tie, ktoré pred chvíľou vykúzlila na oblohe. Neprehovorila ani jedno jediné slovko. Zaryto mlčala celú cestu domov. Rozhodla sa Gregora poslúchnuť a nechala lode na mori pokojne doplávať na pobrežie. Gregor sa jemne usmial, vedel, že túto bitku vyhral.

Kráčal pomaly, pretože noha ho nesmierne bolela, opieral sa o barlu a premýšľal nad tým, ako celú situáciu zachráni. Keď konečne prišli domov, bol čas na rozhovor. Ariadna ostala stáť pri kozube a nahnevane do rímsy vyťukávala zvláštnu melódiu, Gregora to znervózňovalo, ale chápal jej hnev.

„Ako je možné, že sa moje sestry zjavili tebe a nie mne? Prečo by sa chceli zhovárať s rybárom z pobrežia a nie s vlastnou sestrou.“

Gregor si iba vzdychol, noha ho bolela, a tak si unavene sadol na stoličku. „Možno ťa dobre poznajú a vedia, že by si ich aj tak nepočúvala. Si príšerne tvrdohlavá...“

Ariadna sa zasmiala. „Ja mám na svoju tvrdohlavosť aspoň dôvod. Vzali ste mi moje sestry. Ale čo ty? Chcel si, aby ťa ostatní v dedine obdivovali a rozhodol si sa vyplávať na more a ukradnúť odtiaľ morskú pannu. Vôbec si nemyslel nato, že takéto stvorenie má svoje city a môžeš mu ublížiť.“

Morská panna ťukala do rímsy stále rýchlejšie a vyčarovala nad Gregorovou hlavou malý obláčik, ktorý razom potemnel. Chlapec sa však nezľakol. Pozrel sa na svoju manželku a vystrúhal namosúrenú grimasu. „Vyčítaš mi, že som šiel do mora na lov? Veď si ma tam sama poslala!“ Než by stihol pokračovať, Ariadna sa zachmúrila a v obláčiku nad Gregorovou hlavou sa jasne zablýskalo. Potom nasledovala chvíľková studená sprcha, ktorá chlapca poriadne rozhnevala.

„Zneužívaš prírodu vo svoj prospech! Takéto niečo je vo vašom svete určite zakázané! Tvoje sestry toho mali dosť!“ Zmienka o sestrách Ariadnu obmäkčila. Iba si vzdychla a rozhodla sa zakopať vojnovú sekeru.

„Čo ti teda povedali?“ Jej hlas znel smutne.

„Hovorili, že ťa mám zachrániť. Nechceli, aby si sa mstila tomuto ostrovu.“ Gregor pomaly vstal na rovné nohy a dokráčal až k Ariadne. Videl, že sa v nej miesil hnev so smútkom, rozhodol sa ju opatrne objať.

„Takéto dobré a naivné boli vždy, iba preto sa nechali uloviť. Koľká hlúposť.“ Dievčaťu sa na tvári zjavili drobné slzy, vyzerali ako perly. Gregor jej ich jemne utrel a objal ju.

„Je mi ľúto, čo sa im stalo, ale toto naozaj nie je riešenie.“ Šepkal jej do ucha a dúfal, že sa upokojí.

Ariadne však nestačili slová útechy. „Ak toto nie je riešenie, čo by si teda urobil ty? Čo ak by to boli tvoje skamenené sestry? Nechal by si ich iba tak na pobreží? Zabudol by si na nich a žil si svoj život ďalej, akoby sa nič nestalo?“ Týmito otázkami ho dostala. Ak by bol on v jej koži, rovnako by sa s tým nedokázal zmieriť. Avšak obrátiť prírodu proti ľuďom nebolo žiadne riešenie.

„Máš pravdu, nedokázal by som nad tým iba tak mávnuť rukou a ísť ďalej.“ Pozrel sa do jej žiarivých zelených očí a v hlave mu konečne skrsla myšlienka. „Ty si ma zachránila na trhovisku, vďaka tebe na mňa nespadla strecha, prišla si ma vyloviť z mora a starala si sa o mňa, kým som sa nevyliečil, teraz je rad na mne.“

Ariadna sa vytrhla z jeho náruče a pochybovačne sa na neho pozrela. „Akoby si mi ty mohol pomôcť. Si iba obyčajný človek.“

Gregor sa zasmial: „Až taký obyčajný zase nie som. Nezabúdaj, že farbu očí mi dalo samo more. A navyše možno poznám osobu, ktorá nám s tým dokáže pomôcť.“

Ariadna však nevyzerala presvedčená o jeho slovách. „Pomôcť s čím?“

„Tvoje sestry sa mi zjavili v sne, to znamená, že sú síce skamenené, ale stále žijú. Je načase priviesť ich späť a zlomiť kliatbu.“ Gregor v tom začínal mať jasno.

„To je nemožné, skúsila som úplne všetko...“

Chlapec nemienil počúvať ďalšie protesty, prehodil cez seba kabát a chystal sa na Dračí vrch. „Nechaj to na mňa. Daj mi aspoň týždeň času, a ak neuspejem, pokojne sa vráť k svojim kúzlam. Keď more zhltne môj ostrov, teba to aj tak nespraví šťastnejšou.“ Ariadna musela uznať, že na tom bolo niečo pravdy. A tak na znak súhlasu prikývla. Gregorovi dala jeden týždeň.

Ten neváhal a pobral sa za Agátou. Dôjsť až za ňou na Dračí vrch s barlou bola namáhavá cesta, ale on sa len tak nemienil vzdať. Ak mu niekto mohol pomôcť, tak určite ona. Teda aspoň v to dúfal. Keď tam konečne dorazil, zistil, že ho vyčkávala pred bránkou.

Iba sa zachmúrila. „Stojím tu už dobrú polhodinu, čakala som ťa skôr.“

Gregor iba poklepkal barlou o plot: „Bol by som, keby som sa nezranil.“ Stará bosorka si zahmkala, a potom ho pustila dnu.

„Vieš, prečo som prišiel?“ Spýtal sa opatrne Gregor.

„Prišiel si si po radu ako každý.“ Gregor sa posadil za veľký stôl a premýšľal, ako jej všetko prezradí bez toho, aby nejakým spôsobom ublížil Ariadne.

„Chcem odkliať morské panny. Sú skamenené na pobreží.“ Povedal to tak rýchlo, že ledva lapal po dychu. Čakal nejaké zmätené otázky, ale prišlo iba mierne kývnutie.

Agáta vyzerala spokojne. „Na túto chvíľu som čakala celé roky. Moje predchodkyne si strážili tajomstvá o kliatbach ako oko v hlave. Predávali ich iba svojej nástupkyni. Vedela som, že raz za mnou príde niekto, kto bude chcieť darovať morským pannám život.“

Gregor vyzeral zmätene. Chcel sa jej spýtať, prečo ich neodkliala ona sama. Avšak Agáta ledva stála na nohách a budila naozaj bláznivý dojem, tak iba prikyvoval hlavou. Potom otvorila malé dvierka za kozubom. Gregorovi sa naskytol pohľad priamo do jej špajze. Viseli tam vysušené byliny od výmyslu sveta. Agáta odtiaľ vytiahla starú umastenú knihu a chlapec si iba vzdychol. Ak niekto povie, že niečo stráži ako oko v hlave, Gregor si teda naozaj nepredstavuje knihu v maličkej špajzy.

Nechcel Agátu nijako uraziť, preto radšej mlčal. Čarodejnica položila knihu na stôl priamo pred neho a začala v nej pomaly listovať. Gregorovi sa zdalo, že je to z jej strany iba žart. Díval sa na strany, v ktorých listovala a na tvári sa mu zjavil nebadaný úsmev. Toto predsa nevyzeralo ako kniha o kliatbach a kúzlach, ale ako obyčajnú kuchárka. Videl recept na paradajkovú polievku, potom sa tam zjavila polievka s mäsovými guľkami a na samotný záver Agátina ruka poklepkala na stranu, kde sa písalo o tom, ako uvariť poriadne veľkú rybu. Gregor sa v duchu smial. Ariadna síce na ostrove vystrájala, ale uvariť sa ju naozaj nechystal.

Iba si nenápadne odkašľal. „Má mi pri odkliatí nejako pomôcť to, že si uvarím na večeru rybu?“

Agáta vyzerala zmätene. „O čom to hovoríš, chlapče?“

Vredy Gregor pochopil, že čarodejnica už poriadne nevidela. „Hovorím o tom, čo mi ukazuješ, je tu predsa recept na varenie ryby...“

Agáta sa zasmiala. Potom sa ešte raz pozrela na kuchársku knihu, a keď sa ukázalo, že sa jej písmenká rozmazali pred očami, priblížila sa ku knihe ešte bližšie. Nosom narazila na stránku, a potom si chápavo vzdychla. „Poplietla som to, máš pravdu, je to kuchárka.“

Starena sa opäť raz pobrala do špajze a tentokrát odtiaľ priniesla ešte väčšiu knihu. Keď v nej začala zmätene listovať, Gregor vedel, že toto je tá kniha, ktorá mu dokáže pomôcť. Boli v nej kliatby od výmyslu sveta. Pri každej z nich sa nachádzala veľavravná čiernobiela skica, ktorá naháňala strach.

Bola tam kliatba dlhého nosa, ktorá chlapca celkom pobavila. Potom tam videl mužíčka, ktorý vyzeral spočiatku celkom v poriadku, ale potom ho na ďalšej skici obrástol mach. Veľmi nepríjemné kliatby. Agáta došla na samotný záver a usmiala sa. „To je určite ono.“

Gregor si šťastne vydýchol, nečakal, že to pôjde tak ľahko. Na skici boli skamenené morské panny. Bol tam návod na ich odkliatie, vyzeralo to pomerne zložito, ale chlapec sa len tak nemienil vzdať.