Anna sa nespokojne prechádzala po kaštieli. Do Košíc prišla iba nedávno a Jakabov palác ju celkom oslnil. Bolo to presne to miesto, kde si chcela večer spokojne ľahnúť a odpočívať. Jej moc jej dávala luxus, o akom sa iným ani nesnívalo. Kedysi zažila hlad a biedu, teraz si však mohla kúpiť takýchto palácov celé stovky. Jeho zelená strecha so zlatým leskom ju priam lákala. Niekedy musela uznať, že mala povahu straky. Ak sa v jej okolí niečo zalesklo, muselo jej to patriť.

Veľké komnaty ju ohúrili natoľko, že si palác chcela hneď kúpiť. Bol pri nej smiešny mužíček, ktorý začal rozprávať o nájme. Keď ju videl v šatách, myslel si, že bude hlúpa a palác preplatí. To ešte netušil, s kým mal to dočinenie.

„Nemám záujem o nájom, ale kúpu.“ Potriasla svojou blonďavou hlavou a žiarivo sa usmiala. Obstarožný muž pri pohľade na jej krásu začal priam slintať. Pred sto rokmi takto prišla k obrovskému majetku v Budapešti. Jeden šľachtic na ňu nechal všetko prepísať. Stačilo mu, aby sa prechádzala po jeho boku. Nepotreboval dokonca ani len jej dotyk. Aký hlupák?

Bolo jej jasné, že tohto by dokázala rovnako poľahky spracovať. Ale už mala plné zuby verných psov. Ich slintanie ju otravovalo. Pozrela sa na muža a zasmiala sa: „Rozhodla som sa, že nebudem míňať peniaze.“

Muž zmätene pokrútil hlavou: „Takže nebudete mať záujem o nájom?“

Anna sa hrdelne zasmiala. Lúskla prstami a s chlapíka bola razom veľká ropucha. Tá v úžase vyvaľovala svoje oči na Annu. „Dám ti šancu, aby si sa nesťažoval, že som zlá. Ak ťa pobozká nejaká žena, budeš opäť človekom.“ Potom prišiel ďalší smiech. Načo by míňala nejaké peniaze, keď sa napokon dostala k palácu úplne zadarmo a ešte sa aj poriadne pobavila.

Keď sa však vrátila z večere u Korschovcov, jej nálada bola na bode mrazu. V dlaniach tuho zvierala drobnú sivú myšku a nespokojne sa prechádzala po paláci. V hlave jej hmýrilo mnoho nezodpovedaných otázok. Načo chcel Max prameň jej vlasov? Chystal sa snáď čarovať?

„Dočerta, ten hlupák sa okolo mňa krútil ako zamilovaný chlapček a zrazu taká podlosť.“ Pozrela sa do malých očí sivej myšky a zakliala. Tú hlúpu Margaret predsa len potrebovala. Lúsknutím prstov ju premenila na človeka. Ryšavé dievča sa zatackalo. Potom však od údivu vytreštilo oči a začalo skackať od radosti na mieste.

Anna z nej chcela razom spraviť myš, ale nemalo to zmysel, tentokrát potrebovala informácie a aj spoločnosť. Za tie roky ju trápila samota a Margaret bola rovnako k osohu ako domáce zvieratko. Stačilo trochu klamlivej lásky a verný pes bol na svete.

„Prestaň skákať. Dnes si mala šťastie. Ešte raz ma neposlúchneš a bude z teba myš na večné veky. Rozumela si?“ Margaret radostne prikývla, a tak Anna pokračovala: „Čo vieš vlastne o Maxovi?“

Margaret sa skúsila zamyslieť, ale jej hlava ostávala celkom prázdna. Musela uznať, že po premene na myš to bola nadľudská úloha. Anna však rýchlo strácala trpezlivosť. Margaret sa už dávno naučila, že bola premenlivá ako počasie a dlhé mlčanie by ju dokázalo vyviesť z miery.

„Často mi hovoril, že má rád svet a cestovanie. Vraj prešiel monarchiu krížom-krážom a časom sa chce vydať na cestu okolo sveta.“

Anna si vzdychla, toto nemalo veľký zmysel. „Kde všade už bol?“ spýtala sa zvedavo.

Dievča sa zamyslelo: „Bol vo Viedni, Budapešti, v Prahe, v Bratislave. Vymenoval tých miest skutočne veľa.“

„Nič viac si nepamätáš?“ Anna nervózne prešľapovala z nohy na nohu, nevedela, či sa má báť alebo to bol len planý poplach. Zamiloval sa do nej ten somár natoľko, že jej vytrhol vlasy, aby si ich schoval doma pod vankúš?

Margaret lovila v pamäti, ale veľa spomienok neprichádzalo. „Väčšinou sa pýtal na teba. Bol zvedavý, čo celé dni robíš. Pýtal sa ma, aké máš obľúbené jedlo, kde rada tráviš čas. A tak.“

Anna si nemohla pomôcť, ale cítili, že za tým nebolo nič dobré. „Čo ešte, ty hlúpa hus. Hádam si mu všetko nevytárala, ak áno, tak si ma nepraj,“ hnevlivo sa zamračila.

Margaret sa pohrýzla do spodnej pery, nechcela sa opäť premeniť na myš. „Pýtal sa ma, kde máš ďalší zo svojich kaštieľov, teda okrem tohto v Košiciach.“

Anna od údivu zakliala, teraz si už bola istá, že jej obavy mali ten správny dôvod. Začala premýšľať nahlas: „Musím vedieť, kde sa Max nachádza, a čo plánuje. Nemôže si len tak zmiznúť.“

Bola to obávaná čarodejnica, a s takou sa neradno zahrávať. Ak chcel Max jej vlasy, s radosťou mu pošle ďalšie. Prefíkane sa zasmiala a potom si odstrihla pramienok žltých kučier. Margaret neverila vlastným očiam, ale výraz v Anninej tvári jej napovedal, že sa nemá hlúpo pýtať. Niekedy bolo jednoducho lepšie iba tak ticho stáť a občas obdivne zízať.

Anna začala kučeru omotávať okolo svojho prstu a kučierka zrazu získala vlastný život a točila sa okolo jej prsta sama. Keď prst celkom obkrútila, náhle sa z neho vyslobodila a začala sa tvarovať. Žlté vlasy sa sformovali do podoby malého vtáčika. Škovránok sa pozrel na svoju majiteľku s obdivom a Anna sa zazubila.

„Nájdi mi to, čo mi bolo ukradnuté. Leť do sveta, a nech sa tvoje oči stanú mojimi.“ Bola si istá, že tak Maxa nájde, a ak to bude potrebné, naučí ho, kde je jeho miesto.