Sofia bola celá skrehnutá. Cesta na koni nebola veľmi príjemná. Husto snežilo a Nikolas si čosi hmkal. Neuveriteľne ju tá melódia rozčuľovala. Ako mohol byť taký pokojný?

„Musíme nájsť hostinec. Potrebujeme niekde prespať, pomaly sa zvečerieva a ja si už necítim prsty,“ povedala celkom podráždene.

Nikolas súhlasne prikývol. Bolo to predsa len dievča. Jemu by stačila jaskyňa a teplá prikrývka. Ale nad korbeľom piva by tiež neohrnul nosom.

Trvalo dobrú polhodinu, kým našli malé pohostinstvo. Sofii sa vzhľad budovy veľmi nepáčil. Strecha vyzerala deravá. „Budeme radi, ak nám nenaprší na hlavu,“ posťažovala sa zamyslene.

„Si pohodlná. Vyzerá to úplne normálne.“ Nikolas poľahky zoskočil z koňa a potom pomohol Sofii. Tá ho však chcela odstrčiť, nepotrebovala jeho pomoc. Ale kvôli spoločnej ceste, ktorá ich ešte čakala, sa rozhodla byť milá.

„Pôjdem ustajniť koňa, môžeš ma počkať pred vchodom,“ vedela, že nebol z tejto doby a rozhodla sa radšej všetko vybaviť sama. Jej kôň vyzeral z dlhej cesty unavený. Potreboval si oddýchnuť.

Sofia sa smutne pozrela do jeho tmavých očí a prehovorila: „Ten chlap ťa celkom uťahal, je ťažký ako slon.“ Potom mu vyšúchala hrivu a nakŕmila ho.

Bolo jej jasné, že Nikolas na ňu čakal pred vchodom celé veky, ale musela vyriešiť ešte jednu vec. Nemala ako zaplatiť za hostinec. Videla mladého muža, možno v Nikolasovom veku, ktorý rovnako ustajňoval koňa. Podľa hodvábnej košele a strieborných manžetových gombíkov usúdila, že bude mať plné vrecká peňazí. Nenápadne sa pozrela na svoju panvicu a v hlave sa jej zrodila úžasná myšlienka. Dnes to bolo už druhýkrát, čo niekoho tresla po hlave.

S úsmevom na tvári okradla neznámeho a bežala do hostinca. Čo bolo čudnejšie, po Nikolasovi nebolo ani stopy. Dívala sa do krčmy, čakala, že ho uvidí popíjať pivo, no bol preč. Došľaka, taká školácka chyba, nemala ho nechať samého. Naposledy videl svet pred niekoľkými storočiami, čo ak sa zľakol a iba tak zmizol. Alebo jej už nechcel pomáhať s dýkou?

Vyvaľovala oči na všetkých zákazníkov, keď sa na ňu usmial bucľatý krčmár. Prišla k jeho drevenému pultu a snažila sa zistiť niečo o Nikolasovi. „Nevideli ste tu vysokého čiernovlasého muža? Stál pred vchodom a potom zmizol,“ vypytovala sa.

Krčmár sa poškriabal vo vlasoch: „Ako sa volá? Možno sa u nás ubytoval.“

Sofia spojila svoje obočie do rovnej čiary. „Nikolas. Ubytoval sa u vás nejaký čiernovlasý Nikolas?“

Krčmár iba pokrútil hlavou. Vtedy si Sofia vzdychla a vyskúšala jeho pravé meno.

Krčmár sa usmial: „Áno, lorda Hunifrida sme ubytovali v našej najkrajšej izbe. Povedal mi, že ho bude hľadať jeho sluha. Je na druhom poschodí v izbe číslo osem.“

Sofia priam zúrila, iba tak sa ubytoval a nazval ju sluhom? Vybehla na druhé poschodie a jeden by povedal, že od hnevu vykopne dvere a bude kričať, až padne strecha. Ale pred vstupom do izby sa zhlboka nadýchla a snažila sa upokojiť. Nechcela si ho úplne pohnevať, ešte ho predsa len potrebovala.

„Povedal si, že som tvoj sluha?“ čakala nejaké posmešky, no napokon ostala v nemom úžase. Nikolas sedel v kadi s vodou úplne nahý. Chcela si zakryť oči, no namiesto toho naštvane otvorila ústa dokorán. Jej bystrému pohľadu neunikla Nikolasova hruď. Už chápala, prečo bol pre neho súboj s čiernym rytierom taký ľahký. Nikolas patril k vyšportovaným mužom.

Po prvotnom prekvapení prišla ďalšia otázka, ktorá znela ako výčitka: „Prečo si, dopekla, nahý!“

Nikolas si spokojne oprel hlavu. Vyzeral, ako by si teplý kúpeľ náramne užíval. Kým Sofia drkotala zubami, on vyzeral blažene. Oslnivo sa usmial: „Povedala si mi, že tvojmu citlivému nosu nevoniam, tak som sa to rozhodol napraviť.“

Nemohla uveriť vlastným ušiam, nakoniec zato všetko mohla ona. Typický chlap, obrátil to proti nej. Napokon sa zmohla iba na krátky pokyn: „Okamžite sa obleč!“

Nečakala, že Nikolas ju vzápätí poslúchne. Nestihla nijako zareagovať. Postavil sa v kadi a prehodil cez svoje bedrá uterák. To už Sofia takmer vyskočila z kože. Videla ho, ako ho Boh stvoril. Úplne nahého. Iba nahnevane odvrátila zrak. „Dopekla, mal si mi povedať, že sa obliekaš. Nedívala by som sa!“ už takmer kliala.

Nikolas sa začal rehotať. Celkom ho to pobavilo. „Ženská, tak si už konečne vyber. Najprv ti smrdím, idem sa kvôli tebe okúpať, ale to ťa naštve. Potom mi povieš, že sa mám obliecť, a keď sa obliekam, zase je z teba fúria...“

Sofia nachvíľu stratila slová, robil jej to ten stredoveký blázon naschvál? Nikolas prišiel až k nej a podával jej knihu kúziel. „Kým si sa starala o koňa pozrel som si kúzlo oživenia. Nie je to až také ťažké.“

Nahnevane mu vytrhla knihu z rúk a prečítala si kúzlo.

Ak chceš priviesť mŕtveho k životu, pozor si daj. Počkaj, až sa na oblohe zjaví hviezda prvá, zapáľ sviecu a polož ju na miesto, kde kedysi tĺklo srdce mŕtveho. Nech jej plameň spáli krv človeka, ktorý žije a popol tej duše, ktorá prekonala smrť. Keď plameň sviece dohasne, tvoj mŕtvy sa stane živým na jednu noc.

Sofia naštvane podala knihu Nikolasovi. „Toto je podľa teba jednoduché?“ Musela uznať, že počet ingrediencií nebol taký hrozný, ale kde nájde niekoho, kto prekonal smrť? Iba si unavene odfrkla. „Ďalšia hlúpa hádanka, ktorú vylúštime pri najlepšom o mesiac, možno o dva. Nepoznám nikoho, kto by prekonal smrť.“

Nikolas sa doširoka usmial. Odhalil svoje biele zuby a rozhodol sa dievča upokojiť: „Si si istá, že nevieš o nikom, kto by sa stretol so smrťou a premohol ju?“

„Určite nie. Myslíš si, že ľudia majú na čele napísané, že prekonali smrť? Ach, toto sa nám nepodarí, čo si to vôbec namýšľam. Ja predsa nie som bosorka.“

Jemne ju chytil za rameno a potriasol ňou. Sofia naňho vyvalila oči a zatvárila sa urazene: „Čo to má znamenať, Nikolas?“

Nikolasovi sa to celé zdalo byť náramne smiešne. Možno bola unavená z dlhej cesty alebo sa jednoducho v kúzlach vôbec nevyznala. Potom nechápal, ako mohla priviesť k životu jeho. Iba pobavene zdvihol jedno obočia a pustil sa do vysvetľovania: „Pred ôsmimi storočiami mi Anna vrazila dýku do srdca a ukončila môj život. Zmenil som sa na popol. Vzala mi roky života, ktoré som mal pred sebou. Bol som prakticky mŕtvy, ale ty si ma priviedla naspäť. Už chápeš?“

Sofia si vzdychla. Naozaj potrebovala spánok, v poslednom čase toho bolo na ňu veľa. Iba prikývla: „Musím sa vyspať. Čaká nás dlhá cesta.“ Mala by sa tešiť, že poznali všetky prísady, no namiesto toho iba unavene zívla.

Pozrela sa na veľkú posteľ a vzdychla si. Vyzerala nádherne. Najradšej by sa hneď hodila do mäkkých obliečok, no bohužiaľ pre ňu, nebola sama. Nikolas si všimol jej pohľad a uškrnul sa: „Je dosť veľká pre oboch, ak myslíš nato.“

Sofia iba pokrútila hlavou: „Nebudem spať s cudzím chlapom v jednej posteli.“

Nikolas iba pokrčil ramenami. „To isté môžem povedať ja o tebe. Ktovie, čo by si odo mňa v noci vyžadovala.“

Zdalo sa, že Sofii sa takéto žarty vonkoncom nepáčili, iba chladne odvrkla: „Čo asi? Určite ťa budem udierať vankúšom po hlave, aby si prestal chrápať.“

„Ja nechrápem. Teda žiadna sa nesťažovala.“