Anna nemala svoj deň. Cítila, že niečo jednoducho nebolo v poriadku. Nervózne sa prechádzala  z komnaty do komnaty, ale pokoj neprichádzal. Vedela, že to nejako súviselo s Maxom, no nedokázala ho nájsť. Vždy, keď sa preniesla do tela škovránka a videla to, čo on, mala chuť kliať. Kam ten holobriadok smeroval? Naskytol sa jej pohľad na prázdne lúky a zasnežené polia.

            Načo vôbec šiel tak ďaleko s jej vlasmi. Možno to bol predsa len obyčajný blázon... Keď prišiel večer, cítila únavu, musela si sadnúť do kresla. Ohrievala si skrehnuté ruky pri kozube. Prenášanie sa do tela škovránka ju úplne vyčerpalo. Iba si vzdychla. V tej tme už aj tak nič nevidela, bol čas na oddych.

            Chvíľu premýšľala, ako strávi večer. Páčila sa jej myšlienka, že si privolá Hunifrida a bude sa s ním zahrávať tak, ako sa jej len zachce. Naposledy videla ten jeho rozčúlený pohľad, avšak otroctvo bolo bezpodmienečné, nemohol si robiť, čo chcel. Musel ju počúvať, a to sa jej na tom všetkom páčilo najviac. Zasmiala sa sama pre seba, keď pocítila čudné pichnutie pri srdci.

            Pokúsila sa nadýchnuť, ale mala pocit, že celé jej telo náhle skamenelo, nedokázala pohnúť  ani jednou jedinou rukou. Otvorila ústa a mala chuť kričať, čo sa to s ňou dialo, dopekla! Slová neprichádzali, no našťastie sa dočkala nádychu. Snažila sa upokojiť, keď ten čudesný pocit zmizol rovnako rýchlo, ako prišiel. Vtedy sa však stalo aj čosi desivejšie.

            Anna sa chytila za krk, najprv sa jej to zdalo ako zlý sen, no potom si bola istá, že jej medailón bol preč. Mala ho pri srdci celých osemsto rokov, no zrazu sa iba tak rozplynul. Vedela, ktorá bije, tentokrát si musela priznať, že Maxa podcenila.

            Potreboval jej vlasy kvôli zaklínadlu, a to, čo vďaka nemu získal, ju neuveriteľne oslabilo. Cítila, ako sa jej roztriasli ruky a v hrdle jej náhle vyschlo, bola si istá, že má horúčku. Potom iba zaťala zuby. Bol čas na protiútok.

            Mala pri sebe zopár kníh kúziel. Za tie stáročia ich nazbierala celé kopy. Každá z čarodejníc si ukrývala nejaké tajomstvo iba pre seba. Bol to priam tajný recept od šéfkuchára. Niektoré čarodejnice patrili do cechu a svoje kúzla si predávali z generácie na generáciu. Anna sa k ním ale nerozhodla pridať. Veľmi dobre vedela, že spoľahnúť sa môže iba sama na seba. Avšak to jej nebránilo v drobných úlovkoch a krádežiach. Občas si ponechala iba knihu kúziel, ale ak sa s ňou nejaká čarodejnica chcela stretnúť v súboji, rada sa s ňou pohrala. Presne ako mačka s myšou. Ľútosť jednoducho nepoznala.

Začala hľadať v knihách kúzlo, ktoré použil Max. Ako sa mohol zmocniť jej medailónu? Prešla takmer všetky a noc sa pomaly končila, videla, ako slnko začínalo vychádzať, keď zbadala zmienku o dýke. V tej chvíli pochopila, čo Max urobil. Neukradol jej medailón s popolom Hunifrida... Prebudil samotného Hunifrida, a ten jej už viac nepatril, stal sa Maxovým otrokom.

Po tomto zistení jej na čele navrela žila. Cítila únavu, no aj tak sa musela spojiť so škovránkom. Tentokrát svoje vlasy cítila omnoho výraznejšie. Bolo jej jasné, že vďaka nim bola prelomená Hunifridova kliatba, no ich vôňa sa spojila s tou jeho. Prenasledovanie sa mohlo začať.

Prešlo niekoľko hodín, kým zbadala Maxa. Od údivu sa musela opäť stať Annou. Zhlboka sa nadýchla, nebol to predsa chlapec, ktorý jej ukradol vlasy, ale dievča. Mala síce krátke vlasy a mužský odev, no určite šlo o ženu. Kde ju však videla? Nemohla si na jej tvár spomenúť.

Spojila sa so škovránkom a zaletela o čosi bližšie k dievčaťu. Keď sa jej pozrela do očí, vybavila sa jej Viliamova tvár. Za tie roky jej rukami prešlo mnoho mužov, no tento sa len tak ľahko nedal zabudnúť. Mal v sebe čaro, ktoré už dávno u žiadneho nevidela. Zvláštne kúzlo, voči ktorému iste nebola imúnna žiadna žena. Takmer sa ním nechala opantať, premýšľala, aké by to bolo vzdať sa večného života a zostarnúť vo Viliamovom náručí. Avšak potom jej predstavil dcéru. Sofia vyzerala ako poriadny problém. A napokon to bola práve ona, vďaka ktorej sa rozhodla, že ho napokon použije iba na predĺženie svojho života.

Už chápala, prečo jej tá malá drzá potvora ukradla vlasy. Nechápala síce, prečo jej ukradla Hunifrida, ale ak to mala byť nejaká úžasná taktika, bolo na čase ukázať jej, kam patrí.

Škovránka premenila na čierneho rytiera. Vedela, že sa mu Hunifridus postaví, ale nečakala, že po toľkých storočiach nevyšiel z cviku. Odrážal každý z jej útokov, až napokon pocítila úder do hlavy a kontakt s rytierom sa stratil. Vedela, že ho zabili, pretože spojenie už nedokázala obnoviť. Iba nahnevane zakliala.

Cítila, ako ju hnev priam opantal. Nielenže ich stratila, ale bol preč aj jej škovránok. V tú chvíľu potrebovala svoju dôverníčku. Stačilo, aby zazvonila a Margaret stála pri jej nohách. Vyrozprávala jej, čo sa stalo a čakala, čo povie.

„Prečo by chcela prebudiť Hunifrida? Veď ho vôbec nepozná,“ iba zmetene pokrútila hlavou.

Anna sa zadívala na svoju ryšavú spoločníčku a zaťala ruky v päsť: „Chce sa mi istotne pomstiť. A Hunifridus jej v tom dokonale pomôže. Ak mi chce ublížiť, tak má v rukách ten  správny kľúč.“

Margaret vyzerala vystrašene, no na druhej strane tomu všetkému vlastne veľmi nerozumela. No snažila sa povedať niečo múdre. V očiach mala strach, nechcela byť viac myšou. „Nebude lepšie, ak ich necháš tak a radšej si zoženieš ďalšieho muža, ktorý ti predĺži vek?“ navrhla opatrne.

Anna zabudla, že má po svojom boku hlupaňu, iba krútila hlavou. „Ach, ty hus, ak nemám Hunifrida, nemôžem si predĺžiť vek ani o sekundu. Potrebujem ho,“ zašepkala a unavene sa posadila.