S knihou kúziel sa Sofia cítila nezastaviteľne. Nemýlila sa, keď starú čarodejnicu tresla po hlave. Istotne jej chcela klamať. Na stránke s dýkou sa totižto nachádzalo to pravé kúzlo na oživenie jej otca. Sofia knihu za tie roky otvorila hádam miliónkrát. Vždy zastala na stránke s dýkou a túžobne sa na ňu pozerala.

Bolo to čudné, ale aj samotná dýka mala svoju minulosť. Zdalo sa, akoby to bol život človeka a nie začarovaného predmetu. Volala sa Andarion a kedysi bol v jej srdci osadený biely kameň, ktorý sčervenel až po prvej obeti.

Samotný text nebol veľmi zrozumiteľný, a keďže Sofia nepatrila k čarodejniciam, tak len dúfala, že všetko pochopila správne. Najdôležitejšie bolo nájsť magické miesto. Sofia vyrastala v Pudleine, a tak poznala rozprávky o čarovnom brezovom lese, ktorý sa nachádzal niekoľko kilometrov odtiaľ. Spočiatku pri tomto výbere váhala, boli to predsa len rozprávky, ale napokon sa rozhodla dať tomu šancu.

Pre uskutočnenie kúzla potrebovala prísady, z ktorých by nejedného rozbolela hlava. Všetko bolo napísané akýmsi zvláštnym jazykom.

Choď na miesto, ktoré poznalo mágiu a vezmi si na pomoc metlu. Nakresli kruh z popola, uprostred ktorého bude tvoj kotlík. Daj do neho vyschnuté slzy mora, ktoré zaleješ živou vodou, primiešaj krvavé korenie a čakaj. Potom sú na rade ľudské prísady. Vlasy čarodejnice, ktorá spôsobila kliatbu a krv, ktorá daruje život.

Keď Sofia odchádzala z Budapešti, v hlave jej vírili všetky tie podivné slová. Najprv premýšľala, že sa v meste zdrží nejaký ten čas, ale keď zbadala, ako sa o polnoci dvere domov označených metlami prudko otvorili, netrúfala si pobudnúť na tomto mieste ani o minútu dlhšie. Ženy vo farebných šatách sa vydali na cestu k miestnemu cintorínu. Sofia patrila k tým odvážnejším, ale riskovať stretnutie s toľkými čarodejnicami naraz sa jej naozaj nechcelo.

Prešli roky, kým opäť stretla Annu. Po prvýkrát ju zahliadla v Krakove. Trvalo to iba pár minút. Grófka si už našla svojho obetného baránka, a keďže ho už mala dokonale omotaného okolo prsta, nasledoval jej povestný útek. Táto žena nikdy neostala dlho na jednom mieste.

Sofia si bola istá, že kvôli nej bude musieť precestovať celú Európu, ale napokon zakotvila v Košiciach. V tom čase dievča postupne rozlúštilo prastaré kúzlo. Vyschnuté slzy mora boli označením pre morskú soľ.

Ťažšie to bolo s krvavým korením. Myslela si, že to bude nejaká krvavá obeta, ale napokon bolo kúzlo o čosi prijateľnejšie. Na trhovisku započula jednu ženu, ako si korenie vypýtala. Našťastie to bola bylinka s názvom krvavník lekársky.

Potom, ako Sofia ukradla Anne zopár jej vlasov, bolo načase kúzlo uskutočniť. Tešila sa na to ako malé dieťa. Spánok ju na chvíľu upokojil, no nemohla dlho čakať, rýchlo osedlala koňa a pobrala sa na magické miesto. Nevidela svojho otca päť rokov a každý jeden deň sa o neho bála. Ktovie, čo s ním tá striga porobila. Dúfala, že ho spozná, teda ak ho oživí.

Sofia sa rozhodla kúzlo uskutočniť v opustenej stodole, ktorá bola od prameňov a cintorína vzdialená iba pár metrov. S prípravami neotáľala, nebola si istá, či ju Anna neprenasledovala. Nechcela svojho otca vyľakať, a tak si parochňu a aj falošné fúziky zložila.

Opatrne nakreslila kruh z popola a položila doň kotlík. Zo sklenenej fľaštičky vysypala zopár zrniek morskej soli, ktoré zaliala obyčajnou vodou. Nevedela, čo presne znamenalo označenie živá voda, ale dúfala, že voda z miestneho potoka bude stačiť. Potom nasledovalo krvavé korenie. Vtedy si Sofia s napätím uvedomila, že už nie je cesty späť.

Nevedela, prečo má mať so sebou metlu, ale nechala si ju hneď po pravici. Zhlboka sa nadýchla a vsypala Annine vlasy do kotlíka. Bola to skutočne cenná komodita, viac ich totiž nemala. Vytiahla si malú dýku spoza opaska a rozhodla sa, že krv, ktorá prebudí jej otca, bude patriť jej. Jemne sa porezala do dlane a s miernou vráskou na čele nechala kvapky stiecť až do kotlíka.

Potom nasledovalo čakanie, Sofia mala pocit, že to trvalo celé veky. Spočiatku sa nič nedialo. Sedela v kruhu a snažila sa zhypnotizovať svoj kotlík. „No tak... no tak...“

Stále nič, premýšľala, že kotlík rozbije. V hneve sa dokonca postavila, keď započula čudesný zvuk. Bol to rámus, ktorý sa celkom rýchlo približoval k starej stodole. Sofia vystúpila z kruhu z popola a opatrne otvorila dvere. Obraz, ktorý sa jej naskytol, ju poriadne vyľakal. „No dočerta!“ V tú chvíľu pochopila, prečo by nemal čarovať obyčajný smrteľník. Z cintorína sa k nej totiž blížili kostry pozostalých. Kráčali pomaly, ale zato odhodlane, akoby si šli priamo po ňu.

Sofia vytiahla knihu kúziel a zúfalo v nej začala listovať. Pri tom stála chrbtom ku dverám a snažila sa príšerám zabrániť vo vstupe. „Musí tu byť niečo na ich usmrtenie... No tak... no tak...“

Zopár kostlivcov sa neodbytne zaprelo do dverí a Sofia sa rozhodla brániť. Kniha sa nezdala byť dostatočným prostriedkom. Našťastie mala po ruke metlu. Ledva si ju vzala a už boli v miestnosti zo dvaja kostlivci. Zvuky, ktoré vydávali, ohlušili celú miestnosť. Na Sofiinej tvári sa zjavil úškľabok. Po všetkých tých peripetiách a bláznivom hľadaní, prebudila k životu toto?

„Nebojím sa vás!“ zakričala. Nezdalo sa, že by ich to vyľakalo, i naďalej sa k nej približovali. Prvý z nich bol na dosah ruky, Sofia zdvihla metlu vysoko nad hlavu a švihla ňou. Našťastie kostlivec nebol veľmi odolný, po prvom údere mu odletela hlava na opačný koniec miestnosti, a tak iba nahnevane mával rukami. Vrazila mu metlu medzi rebrá a on sa s hrmotom rozpadol.

Nasledoval ďalší, bol rovnako neodbytný, ale na údery reagoval rýchlejšie. Keď ho chcela udrieť po hlave, elegantne sa uhol. Sofia vedela, čo na neho zaberie. Švihla ho metlou medzi nohy a kostlivec od bolesti zakňučal, zviezol sa na zem a dievča sa ho zbavilo ďalším úderom.

Bála sa, že do stodoly prídu všetci kostlivci z cintorína, ale hluk a hrmot kostí náhle prerušil ostrý vietor. Zadul tak silno, až sa kostlivci premenili na prah, Sofia iba neveriacky krútila hlavou. Keď sa pozrela na kruh z popola, nemohla uveriť vlastným očiam. Kotlík uprostred neho zmizol, ležal tam muž. Na tvári mal niekoľkodňové strnisko a čierne vlasy mal pomotané do chuchvalcov. Sofia si všimla, že bol od hlavy po päty špinavý od blata.

Pristúpila k nemu bližšie a vyvalila oči. „Dočerta, najprv kostry, a teraz toto.“ Posťažovala sa nahlas. Ležal pred ňou chlap, našťastie mal zavreté oči, avšak vonkoncom nevyzeral ako jej otec. Na chvíľu jej skrsla v mysli bláznivá myšlienka. Čo keby ho tam jednoducho nechala a tvárila sa, že tam nikdy nebola?

Potom si však spomenula na otca, ak oživila tohto, možno sa jej časom podarí priviesť na svet aj Viliama. Bolo načase ho prebrať. Podišla bližšie, ale kruh z popola sa jej nepodarilo prekročiť. Kruh jej popálil ruku. Od bolesti zakliala: „Čo to má byť?“

Spomenula si na metlu. Celý čas jej nedávalo zmysel, na čo ju mala mať pri sebe. A potom... Vzala ju do rúk a začala ňou zametať popol. Kruh sa prerušil a neznámy muž otvoril oči.

„Kto si?“ spýtala sa znepokojená Sofia.

„Hunifridus.“