Sofia nemohla uveriť vlastným očiam. Neznámy muž jej povedal meno, ktoré neznelo ako z tohto sveta. Čo to prebudila k životu? Podozrivo si ho prezrela od hlavy k päte a potom iba nespokojne pokrútila hlavou. Čo ak bol nebezpečný, nemala by ho opäť uspať?

Zmätene siahla po knihe kúziel a snažila sa v nej nájsť nejaké vysvetlenie. Pri dýke Andarion sa však nič nepísalo. Vtedy si všimla, že muž vstal a podozrievavo sa na ňu díval.

„Ty si ďalšia čarodejnica?“ muž znel nahnevane. Jeho hlas naplnil celú miestnosť, vyzeral akosi nebezpečne. Sofia ustúpila o krok a usúdila, že je ten správny čas na útek. Nemala však veľkú šancu. Muž jej zatarasil cestu a nahnevane ju chytil za ruku: „Mám vás plné zuby, myslíte si, že môžete ovládať každého lúsknutím prstov. Ale to sa skončilo...“

Neznámy pritlačil Sofiu k stene, stihla akurát protestne zakričať. Chytil ju pod krk a začal ju škrtiť. Jeho zovretie bolo príliš tuhé, Sofia ledva lapala po dychu a bola si istá, že nemá žiadnu šancu. Zatočilo sa jej v hlave. Čakala vlastný koniec, keď muž povolil stisk a tlmene zaklial.

Sofia sa zviezla na zem a zhlboka dýchala. Zbadala neďaleko metlu a vzala si ju na obranu. Rýchlo sa postavila a muž sa na ňu pozrel s posmechom: „Chystáš sa s tým zametať, dievča?“

Chcela namietnuť, ale slová neprichádzali. Bála sa príliš nato, aby vôbec dokázala otvoriť ústa. Namierila metlu na muža, a ten sa iba pobavene smial. Pristúpil k nej a než stihla zareagovať, potkol ju a opäť sa ocitla na zemi.

Sklonil sa k nej a na tvári sa mu objavil široký úsmev: „Na čarodejnicu si veľmi pomalá.“

Sofia sa opatrne postavila: „To bude tým, že nie som čarodejnica.“

Muž nevyzeral, že verí jej slovám. „Máš knihu kúziel a metlu, to znamená jediné, si čarodejnica,“ vysvetlil logicky.

„Tak to určite nie. Knihu kúziel som ukradla a metlu mám na obranu,“ Sofia opätovala mužovi pobavený úškľabok, ten však iba zmätene krútil hlavou.

„A to všetko si urobila preto, aby si ma prebudila?“

Dievča vyzeralo zmätene, malo mu povedať, že absolútne netuší, kto je, a že jeho v žiadnom prípade nechcelo prebudiť? Začalo nesúvisle habkať: „Ja... vlastne... Všetko sa to začalo, keď grófka Anna premenila môjho otca na čierny popol...“

„Poznáš Annu?“ Zdalo sa, že mali spoločnú známu.

„Bohužiaľ áno a ako vidím, ty tiež.“ Muž prikývol, bol pokojnejší, keď mali spoločného nepriateľa.

Sofia si vydýchla, bála sa, že oživila hocikoho, ale keď tento muž poznal Annu, už to nebol len tak niekto. Spýtala sa: „Anna ti vzala roky života, ktoré si mal pred sebou? Urobila to môjmu otcovi.“

Muž sa nespokojne poškriabal vo vlasoch: „Vzala mi všetko, uspala ma... Nemohol som sa jej vzoprieť, stal som sa jej otrokom.“

Sofii v hlave skrsla spásonosná myšlienka: „Ak som prebudila k životu teba, možno sa mi to isté podarí aj s ostatnými mužmi, až napokon prebudím aj otca.“ Myšlienka však neznela tak úžasne, keď ju povedala nahlas.

„Budem potrebovať viac vlasov, možno dokonca všetky, kým prebudím zakliatych od trinásteho storočia...“ Keď si spomenula, aké to bolo ťažké po prvýkrát, zdalo sa to byť celkom nemožné. Anna nebola žiadna hlupaňa, bude si dávať dobrý pozor. Na Maxa, ale aj na Sofiu si bude určite pamätať.

Muž sa na ňu zmätene pozrel: „Aký je vlastne rok?“ Zadíval sa na Sofiino mužské oblečenie a jeho obočie sa spojilo do rovnej čiary. Nezdalo sa mu, že by od jeho odchodu prešlo veľa rokov, miatli ho síce Sofiine šaty, ale dúfal, že to nebude zlé.

„Je rok 1899, z akého roku si ty?“ Sofia mala v hlave úplne iné myšlienky, netrápilo ju, že muž si nahnevane skryl tvár v dlaniach.

„Naposledy som videl tento svet v roku 1213. Všetci, ktorých som poznal, sú dávno mŕtvi,“ sadol si na zem a vzdychol si, dúfal, že to bol iba zlý sen.

Sofia sťažka prehltla: „Takže vás prebúdzam od najstaršieho. To nie je dobré, kým sa dostanem k otcovi...“

Muž sa nahnevane zasmial: „To ťa vôbec netrápi, že som skoro prespal sedem storočí?“

Sofia sa zamračila, nebola to predsa ona, ktorá mohla za jeho predlhý spánok. „Mrzí ma to, ale teraz nie je ten správny čas na ľútosť. Musím sa opäť dostať k Anne a pokračovať, v čom som začala,“ sucho skonštatovala.

Muž sa na ňu zadíval plný odporu: „To si teda vystihla. Pokračuj si v tej hlúposti. Ak ťa Anna uvidí, premení ťa na myš alebo na žabu. To sú jej špeciality. Nemienim riskovať stretnutie s tou strigou. Radšej budem žiť v týchto bláznivých časoch, ako sa nechať opäť chytiť.“

Sofia si však uvedomila, aká neuveriteľne slabá bola. Sama nemala veľkú šancu na víťazstvo. Pozrela sa nástojčivo na Anninu obeť a začala s malou prosbou: „Možno by si mi predsa len mohol pomôcť. Je aj v tvojom záujme, aby sme ju porazili. Ak zistí, že si na slobode, nebude sa jej to veľmi páčiť. Stavím sa, že ti nedá pokoj.“

Poškriabal sa v neoholenom strnisku a začal zvažovať svoje možnosti. „Ak za ňou pôjdeme spoločne, nemáme väčšiu šancu. Je to hlúposť prvej triedy,“ namietol.

„A čo je podľa teba rozumné?“

Chvíľu premýšľal a potom opatrne zodvihol knihu kúziel. Nalistoval na stránku s dýkou a ukázal ju Sofii. „Ak chceš všetkých oslobodiť, musíš zničiť Andarion.“