Sofia si odložila knihu kúziel do koženej brašne a potom si so záujmom prezrela neznámeho. Vyzeral, že sa len tak ľahko nezľakne ničoho. Mal prísny pohľad, akoby bol vo svojom živote zvyknutý rozkazovať. Bol od nej aspoň o dve hlavy vyšší a voňal ako človek, ktorý nevidel kúpeľ dobrý mesiac. Sofia iba ohrnula nosom nad svojím novým spoločníkom a potom sa rozhodla prerušiť ticho. „Ako sa vlastne voláš?“ spýtala sa.

„Hunifridus. Už si sa na to raz pýtala a ja som ti odpovedal.“ Vyzeral, že sa mu to meno nesmerne páčilo.

Sofia pokrčila ramenami. „Nezapamätala som si ho, lebo som jakživ niečo také čudné nepočula. Ako to znie? Hunfrifrus?“

„Je to Hunifridus. To meno ti naozaj nič nehovorí?“

Dievča iba pokrútilo hlavou. „V tomto storočí nemáme mená ako Hanfrenfrus,“ na tvári sa jej zjavil nepatrný úškľabok.

„Ty sa mi posmievaš? Môj vznešený rod hrdo niesol toto meno po celé generácie. Zdedili sme ho po mojom pra- pra- pra-...“

Nestihol to dopovedať, Sofia ho prerušila šmahom ruky. „Neznášam vznešené rody. Sú to nadutí hlupáci, ktorí si myslia, že pojedli všetku múdrosť sveta...“

Hunifridus sa na ňu nespokojne zadíval: „Takto hovoria iba ľudia bez šľachtického pôvodu. Si snáď slúžka?“

Sofia si iba sťažka vzdychla. Tento chlap bol určite ďalší somár s modrou krvou, ktorý jej bude píliť uši svojimi hlúpymi rečami o cti.

„Nie som slúžka. Som  slobodná žena.“ Považovala rozhovor za ukončený, a tak vyšla zo stodoly a pomaly chystala koňa na cestu. Hunifridus ju nasledoval a vyzeral, že sa jej posmieva.

„To si taká škaredá, že si ťa nikto nechcel vziať za manželku?“

Sofia sa k nemu nahnevane otočila: „Vyzerám snáď, že som škaredá?“

Muža jej očividný hnev po dlhom čase poriadne rozosmial: „Musím uznať, že tvoje šaty veľmi nelahodia mužskému oku. Nedivím sa, že si stará dievka.“

Sofia sa otočila na päte. „Mne je jedno, čo lahodí tvojmu oku. Rozumel si? A vonkoncom nie som stará dievka!“ zakričala hnevlivo.

Dievča sa začalo chystať na cestu, keď ju Hunifridus chytil za ruku. „Čo je?“ nahnevane odvrkla.

„Chceš ísť na cestu v noci? Máš vôbec nejaký plán?“ Hunifridus sa na Sofiu pozorne zadíval, zdalo sa, že sa i naďalej čertila, ale jeho otázka ju prinútila zamyslieť sa.

„Plán? Naposledy som Annu videla v Košiciach, takže pôjdem tam, skúsim sa na ňu popýtať, keď ju nájdem, ukradnem jej dýku a zničím ju.“ Pozrela sa na svojho hnedého koňa, pomaly ho pohladila a vyzerala spokojne, to sa však o Hunifridovi nedalo povedať.

„Toto neznie ako plán, ale absolútny chaos. Je nezmysel hľadať Annu... Nerád to hovorím nahlas, ale myslím si, že čo nevidieť si ťa pohľadá aj sama. Ak zistí, čo si vyviedla, bude ti v pätách. A ak aj čírou náhodou získaš jej dýku, ako ju zničíš? Hodíš ju do ohňa a budeš čakať na zázrak?“

Sofia musela uznať, že niečo na tom bolo. Keď jej to vysvetlil takto, už nevyzerala veľmi sebaisto, ale jej pýcha ju neopúšťala. „Doteraz som všetko robila takto. A pozri podarilo sa mi prebudiť ťa,“ namietla.

Hunifridus iba nespokojne pokrútil hlavou: „Ako dlho ti to trvalo?“

Sofia si odkašľala: „Takmer päť rokov.“

„Presne, ako som si myslel. Nemáš plán, si chaos. Ak sa v noci vydáme na cestu, najskôr niekde zablúdime, a kým budeme hľadať cestu k Anne, príde si po nás sama.“

Dievča si nespokojne pošúchalo čelo. „Čo teda navrhuješ, Hanfrenfrus,“ spýtalo sa nedôverčivo.

Muž ju chytil za plece a zatriasol ňou. „Volám sa Hunifridus. Čo je na tom mene také ťažké?“ Nespokojne sa na Sofiu pozrel a pokračoval: „Nepotrebujeme hľadať Annu, ako som už povedal, tá si nás čo nevidieť nájde aj sama. My za ten čas musíme zistiť, ako zničíme jej dýku. Budeme potrebovať na pomoc čarodejnicu.“

Dievča iba pregúlilo oči: „Myslíš si, že je také jednoduché nájsť nejakú čarodejnicu, ktorá nám povie pravdu a nezištne nám pomôže? Prebuď sa konečne, svet sa zmenil.“

Hunifridus sa však nedal odradiť. „Poznám čarodejnicu, ktorá mi dlhuje malú službičku. Patrí k tým najmocnejším a určite mi pomôže,“ zamyslene sa usmial.

„Patrila, ty múdra hlava. Ak neovládla kúzlo večného života, je dávno mŕtva. Svoj dlh ti v takomto stave asi ťažko splatí.“ Sofia mala pocit, že to nikam nevedie, spomínala si na jej posledné stretnutie s čarodejnicami v Budapešti a nebolo jej všetko jedno. V pamäti vylovila spomienku na zlatý kosák a striaslo ju.

Hunifridus si ju nevšímal. Podišiel k sedlu a vytiahol z koženej brašne knihu kúziel. Prelistoval zopár stránok a potom našiel, čo hľadal. „Ak je mŕtva, môžeme ju nachvíľu prebudiť, je tu predsa kúzlo oživenia.“

Sofia nevyzerala dvakrát spokojne. „To je zložité. Kým zistíme, ako to kúzlo funguje, prejdú veky.“

Muž v tom mal však jasno, vytiahol spod sedla deku a chystal sa prespať v stodole. „Rob, ako uznáš za vhodné. Ja tu prespím a ráno sa vydám na cestu za Dragomilou.“ Keď Sofia počula ďalšie prastaré meno, iba pokrútila hlavou. Zvážila všetky svoje možnosti, a potom sa pozrela na Hunifrida. Spokojne si ležal na tvrdej zemi, ako by to bola kráľovská posteľ. Možno jeho plán predsa len nebol hlúpy. Za pokus to stálo.

„Pridám sa k tebe Hunifrisus.“

„Ako len chceš a volám sa Hunifridus.“

Sofia si jeho meno dávno pamätala, ale keď počula s akým pátosom hovoril o svojom prastarom rode, musela si z neho robiť srandu.

„Môj kamarát Nikolas má presne také isté dlhé nohy ako ty. Podobáš sa na neho. Budem ťa volať Nikolas,“ ukončila rozhovor s úškrnom na perách.