Po pár hodinách ma prebral buchot na dvere. Tjaša ma už karhala a zisťovala, či viem čítať. V pokynoch bolo, že som sa mal hneď presunúť na Ortovu planétu. Nechcel som ju ďalej dráždiť, tak som šiel na plošinu, odkiaľ som pokračoval ďalej. Nepotreboval som prestupné body. Tri skoky prázdnym vesmírom mi stačili. Igor sa vyškieral od ucha k uchu, keď ma zbadal. Mal som ho vystriedať na celý mesiac. Keď prechádzal okolo mňa k plošinám, povedal: „Len si to tu uži.“ Na tvári mu pohrával spokojný úsmev.

„Vitajte prízrak.“ K plošine, ktorú obklopovali robustné hradby, dorazil veliteľ vojakov a zasalutoval.

„Pohov,“ povedal som. Veliteľ sa uvoľnil. Podľa uniformy to bol plukovník. Na štítku bolo priezvisko Berg. „Aká je situácia, plukovník Berg?“ spýtal som sa. Plukovníka na chvíľku zarazilo, že viem jeho meno. Rýchlo sa ale spamätal.

„Situácia je pokojná. Za pomoci Andromedy a Igora sme prešli celé mesto. Narazili sme na niekoľko tajných skrýš, no nešlo o nič, čo by stálo za zmienku,“ povzdychol si sklamane. „Väčšina mesta pripomínala len liaheň pre klony a zvyšok boli zas len skladiská pre malé nádoby, kde klony začínali. O domoch, v ktorých zrejme bývali ani nehovorím,“ pokračoval v rozprávaní a viedol ma táborom. Okolo Ortovej pevnosti sa vynímali dve línie hradieb. Vnútorná smerovala k pevnosti a vonkajšia od nej. Uprostred, v asi sto metrovej medzere, ležal tábor s posádkou. Mali tu dosť zásob a aj vystavané domy a vlastne všetko, čo potrebovali pre dlhodobú stráž.

„Straší?“ zastavil som ho uprostred rozprávania.

„Pár chlapov videlo zvláštne tiene a zdalo sa im, že aj niekoho zazreli. Nikde sme nič nenašli. Dokonca ani špecialisti nič nezistili,“ pokýval hlavou, „podľa mňa to je tým miestom.“

„Ako to myslíte?“

„To je jednoduché. V meste sme nenašli to, čo sme čakali, a tak sa vynára otázka: Kde to je?“ opýtal sa a náhle sme zastali. „K tomu to mračno,“ pozrel sa na oblohu, „tu nikdy nie je noc, no aj tak je to tu desivejšie ako za tej neväčšej tmy. Nechápte ma zle. Bol som na Yphete a noci tam boli temné. Prostredie zamorené, no aj tak to nebolo také desivé ako tu. Veď uvidíte.“ Pozrel sa na mňa a pokračoval váhavo: „No dobre, vy možno nie, ale my ostatní to vidíme.“

„Ako dlho ste tu?“ Berg pokrútil hlavou.

„O to nejde pane. Striedajú nás pravidelne,“ pochopil, na čo som narážal. „Je to pravda? Budete tu celý mesiac?“ spýtal sa. Prikývol som a na prilbe sa objavil smutný výraz.

„Možno to potom ucítite aj vy. No poviem vám, že vaša prítomnosť dodá mnohým chlapom a ženám odvahu.“ Pokračovali sme prehliadkou.

„Ženám?“ začudoval som sa.

„Samozrejme,“ prikývol. Vedel som, že v armáde boli aj ženy, no akosi ma prekvapilo, že ich poslali aj sem. „Celkovo tu je trinásťtisícosemstodvadsaťosem mužov a päťtisícšesťstodeväť žien. Ich pomer sa mení pri striedaní služieb. Celkovo sa v komplexe pohybuje vždy viac ako devätnásťtisíc mužov a žien.“

„Len taká malá otázka. Čo ste čakali, že tu nájdete?“ spýtal som sa zvedavo.

Berg na chvíľu zaváhal, no potom pokračoval: „Neviem pane. Niečo.“ Zvraštil čelo, až sa mu obočie spojilo v jedno. „Je to len továreň na klony. No nie na ich výrobu, ale len na dorastanie. Je to celé akési zvláštne. Kde tie klony dávali do skúmaviek? V skladoch boli už predpripravené státisíce malých klonov, no nikde nebolo nič, čím by ich mohli vyrobiť. Kde sú všetky virteny. Čakali sme, že ich tu nájdeme stovky, no nič. Občas si hovorím, že to nie je ich domovský svet,“ pri týchto slovách plukovník stuhol. Vyjadrovať osobný názor nebolo vo vojenskej profesii bežné. Teda pokiaľ sa na to neopýtal nadriadený osobne.

„Chápem,“ prikývol som a plukovník videl, že premýšľam.

„Pane,“ povedal po chvíli, „čo ak je všetko ukryté pod jeho chrámom. Čo ak sa nesnažil odomknúť ho, ale práve naopak?“ Plukovník ťažko prehltol.

„Priznám sa, že mi to tiež napadlo, no dáta, ktoré máme, nesedia.“ Zmätene sa na mňa pozrel, ale ja som napriek tomu pokračoval: „Z toho, čo naše skenery zachytili, bariéra sa obnovovala po Orotvom pokuse. Zastala na určitej hodnote, a tak to vyzerá, že sa ju snažil prelomiť, no neúspešne. Preto sa hneď začala obnovovať, a teraz už nesilnie ani neslabne.“ Plukovníka to očividne nepresvedčilo, tak som doplnil: „No budem mať dosť času zistiť, čo za tým je.“

Pokračovali sme v prehliadke. Na hradbách bolo len niekoľko dvojíc, ktoré sa prechádzali sem a tam. V meste sa prechádzali päť členné skupiny a chrám strážilo desať vojakov. Zvyšok sa len tak flákal alebo trénoval podľa toho, čo mal v rozvrhu na dnešný deň. Deň. Ten sa tu meral inak. Slnko nezapadalo ani nevychádzalo. Preto vytvorili štyri veľké hodiny, ktoré oznamovali štyri časy. Šesť hodín ráno, poludnie, dve hodín poobede a desať hodín večer. Tri časy hlásili výmeny hliadok a poludnie hlásal obed pre tých, ktorí neboli na hliadke. Hliadkujúci sa najedli neskôr. Každý z nich to vedel, a tak šli na hliadku aj s jedlom.

Plukovník mi ukázal ubytovanie pre dohliadajúceho špecialistu. Keďže vedeli, že príde celá trieda špecialistov na výcvik, Igor dostal za úlohu postaviť im príbytok. Ten bol lenivý, len presídlil vojakov z okolia mojej chatrče do iných časti. Uvoľnené domy tak mali slúžiť triedam. Bolo to od neho nezodpovedné. Postaviť pár domčekov by mu zabralo len chvíľu, no aj tak sa na to vykašľal. Berg ma uistil, že domov tu majú až priveľa, a tak s tým nebol problém.

Otvoril som dvere do mojej chatky. Bol v nej neskutočný neporiadok. Všade ležali pohádzané obaly z jedla a prázdne fľaše. Berg len pokrútil hlavou nad tým, čo po sebe nechal Igor. Berg si dal teraz pozor na predpisy a najskôr sa ma opýtal: „Môžem rozprávať otvorene?“ Prikývol som. „Ako sa on mohol stať špecialistom?“ spýtal sa vecne.

Pri tejto otázke som sa len usmial a odpovedal: „Ver tomu alebo nie, no všade sa nájdu idioti.“ Bergova kamenná tvár sa na malý okamih usmiala, no hneď to schoval za vojenský výcvik a chladnokrvnosť.

Rozlúčili sme sa a ja som sa dal do upratovania. Pomocou mágie vesmíru som rozložil odpad a vyrobil som si z neho niekoľko kvetináčov. Keďže som vedel, že tu strávim nejaký ten čas, pripravil som sa. Pri odchode som si nabral hlinu zo Zeme, a teraz som ju uložil do kvetináčov. Spolu ich bolo osem a zdobili rímsy. V kamennej chatke s drevenými podlahami bolo päť okien. Tri na prízemí a dve na poschodí. Celkovo to tu vyzeralo dosť pusto. Jednoduchá posteľ, niekoľko kobercov a kozub na pevné drevo. Okrem toho tu bolo aj vykurovanie plynom, no ten sa dovážal zo Zeme. Na stenách nebolo nič okrem hodín, a tak som si to chcel skrášliť.

Do črepníkov, ktoré mali byť len začiatok, som zasadil semiačka broskyne, jablone, citrónu, pomaranču, slivky, hrušky, banánu a ananásu. Na každý z nich som použil to, čo aj Ayra na broskyňu. Šlo o jednu z ľahších mágii, no aby strom dorástol do plnej veľkosti, potreboval veľa živín a mágie. Mne stačilo len to, aby všetky trochu podrástli. Každý zo stromčekov sa jeden po druhom vytiahli do dvadsiatich centimetrov a potom som im nechal voľný priestor na rast.

Zútulňovanie tu pre mňa zatiaľ skončilo. Obrazy na stenách by boli pekné, no vo fialovom svetle mračna by veľmi nevynikli. Planéta pôsobila uväznená medzi dňom a nocou. V akomsi prítmí, ktoré plietlo zmysly živých bytostí. Nik tak nevedel, či sa blíži ráno a čas vstať alebo práve naopak noc a čas spať. „Možno aj z toho všetci blbnú,“ povedal som si pre seba pri pohľade na týchto vojakov.