Nastala pokojná noc. Teda až po tom, čo som vysvetlil plukovníkovi, že noc som spôsobil ja, aby sa vojakom lepšie spalo. To bol chaos. Hneď, ako sa zotmelo, nastal poplach. Aj keď sa mi to zdalo vtipné, vydesené pohľady vojakov boli iného názoru. Keď sa všetko urovnalo, mohli sme spať konečne v noci a nie pod fialovým svetlom mračna.

            Tma obsiahla len vnútro medzi hradbami. Hliadky tak mali stále dobrý výhľad. Nakoniec som urobil dobre, že som nevytvoril tmu nad celou oblasťou. Panika vojakov v Ortovej pevnosti a pri svätyni by bola oveľa väčšia, ak by sa odrazu všetko ponorilo do tmy.

            Nasledujúce ráno som sa vybral na Efesos. Skontroloval som pevnosť, posádku ale aj Mirnilčanov. Za ten krátky čas riešili len pár drobných potýčok, no nič zvláštne. Mirnilčania si ťažko zvykali na to, že jirklopi už neplnili ich priania. Nemal ich kto obsluhovať, a tak sa občas pochytili medzi sebou. Tí, ktorí boli v Ortovej armáde vyššie chceli, jirklopske práce od nižšie postavených. Tým sa to samozrejme nepáčilo. Každý z nich sa jednoducho musel naučiť postarať sa sám o seba rovnako ako jirklopi, ktorí sa pomaly učili novým veciam. Ich prázdne mysle vyžadovali roky práce.

            Cestou späť som sa zastavil na Galbote. Mieril som k Tarial a Manymu. Našiel som len Manyho. Sedel v parku pod veľkým stromom, ktorého tieň ho chránil pred silným slnkom. Od poslednej návštevy, ktorá nebola až tak dávno, sa veľa zmenilo. Tarial a Many sa do seba zaľúbili a už to bolo oficiálne. Many vyzeral šťastný. V celku ma to tešilo aj keď som mu musel povedať to, čo som vedel o Tarial. Momentálne bola na hlavnom kontinente na akomsi turné, ktoré dokazovalo jej moc. Predvádzala pár trikov veriacim, a tí ju za to zbožňovali.

            Povedal som Manymu všetko, čo som vedel o Tarial. Jeho už tak svetlá tvár ešte viac pobledla a chvíľku som myslel, že ani nedýchal. Keď znovu prišiel k sebe, hlas sa mu roztriasol.

            „Si si istý?“ pozrel sa na mňa spýtavo.

            „Viem len to, čo mi povedali Mirnilčania a Ayra. Dôkazy tomu nasvedčujú. Neviem ale to, aké je to vážne,“ položil som mu ruku na rameno, „musíme zistiť viac.“

            „Ako viac? Čo mám urobiť?“ naliehal.

            „Vieš to, čo ja. Videl si, ako sa dá upravovať pamäť. Pokiaľ jej len vymazali spomienky, tak možno jej časť obnovíme,“ na chvíľku som sa zamyslel.

            „Prišiel si na niečo?“ Pokrútil som hlavou.

            „Len je tu ďalší dôkaz, že jej myseľ bola pozmenená.“ Nechápavo zvraštil čelo. „Jej virten a sľub. Nefungoval preto, lebo je vlastne niekto iný. Tie sľuby musia byť presné a všetko musí sedieť. Akonáhle sformuluješ sľub nejako zákerne alebo sľúbiš niečo, a pritom ani to nie si ty, myslím skutočne ty, kto to sľubuje, tak sľub nebude platný.“ Nepochopenie sa zmenilo na hnev. To, že nejaký sľub nefungoval, nebolo to, čo Manyho zaujímalo. Preto som pokračoval. „Ak jej doplnili spomienky inými, bude to ťažšie. Museli by sme rozlíšiť, čo sa skutočne stalo a čo nie,“ pošúchal som sa po brade, „pokiaľ jej ale vymazali pamäť a nahradili ju inou.“ Ťažko som prehltol a Many tiež. Vedel, že obnoviť jej pôvodnú pamäť by bolo v tomto prípade nemožné. Mohli by sme skúsiť obnoviť jej spomienky, no tie by sa mohli premiešať s jej terajšou pamäťou. Pokiaľ by sme jej vymazali pamäť, zrejme by sme vymazali aj fragmenty starých spomienok. To by spôsobilo, že by v jej hlave nezostalo nič.

            Nechal som Manyho aby zistil viac. Nepáčilo sa mu to, ale ak jej chcel pomôcť, tak to musel zistiť. Musel jej klásť otázky o minulosti, aby videl, čo je upravené a čo nie. Okrem toho som mu povedal aj o varovaní od Ayry. Many bol zaslepený. Neveril, že by mohla byť taká zlá, že by jej preto Orto radšej vymazal pamäť.

            Vrátil som sa na Ortovu planétu. Niektorí vojaci ju už začali volať Fialový Závan Smrti, no bolo to pridlhé na to, aby sa tento názov ujal. Prešiel som portálom na plošinu a odtiaľ som sa vybral ďalej. Zatiaľ, čo som bol preč, dostali ostatní úlohu. Mali pripraviť, kde by sme mohli v pokoji meditovať a navzájom sa prepojiť. Odviedli dobrú prácu. Medzi hradbami bolo stále dosť voľných plôch. Vybrali miesto, kde stálo len niekoľko budov, v ktorých opravovali tanky. Keďže žiaden tank nepotreboval opraviť, všetko pôsobilo pokojne.

            Budova, ktorú postavili, mala tvar kruhu. Bola tvorená tromi podlažiami. Prízemná časť nemala steny. Jej kamenná podlaha sa točila ako hypnotický kruh okolo kruhového schodiska uprostred. Okrem schodiska tu stáli stĺpy, ktoré podopierali horné poschodia. Vo vnútri boli kamenné, no po okrajoch drevené.

            Prvé podlažie taktiež nemalo steny. Okraje tvorilo sklo a vnútro podopieralo len niekoľko stĺpov, ktoré spoločne vybudovali vnútorný kruh. Vo vnútri tohto kruhu bolo štrnásť stoličiek. Tie spočívali okolo masívneho kruhového stola uprostred. Stoličky pripomínali kreslá, dali sa sklopiť a narovnať, taktiež sa mohla upraviť ich výška. Mäkká výplň bola potiahnutá tmavomodrou látkou.

            Druhé podlažie slúžilo ako akýsi bar. Bolo tam niekoľko stolov a stoličiek. Uprostred stál bar plný alkoholu, ale aj drobnosti ako čipsy, oriešky a iné. Bol odtiaľ pekný výhľad. Síce pohľad na rady tankov a niekoľko mechanikov, ktorí nemali čo robiť, nebol nič výnimočné, no šlo o niečo iné. Budova bola najvyššia spomedzi hradieb. Takmer dosahovala k vrcholku, a tak som mohol vidieť vŕšky hradieb a nielen masu kameňa, ktorá siahala vysoko nad človeka.

            „Môžeme teda začať.“ Posadali sme si a prepojili sme virteny. „Predpokladám, že každý z vás už má generátor náhodných planét a bojových podmienok.“ Biela miestnosť sa zaplnila špecialistami, ktorí súhlasne prikyvovali. Neprekvapilo ma, že Nia, Wendy, Gildarts a Igor rozposlali program ostatným. Prekvapilo ma, že ho mala aj Anika. Bola na to dosť malá, no nechcel som vyzvedať. Možno jej ho poslala Tjaša pred odchodom a možno uprosila niekoho zo starších špecialistov. „Predpokladám, že ste v ňom strávili aspoň niekoľko dní.“ Virten si pamätal koľko hodín, dní či rokov bol program otvorený.

            „Samozrejme,“ prikývol Garm a zobrazil údaj o spoločnom čase aj čase jednotlivcov v programe. Jeden po druhom zobrazili svoje informácie. Garmov a Artemidín tím boli na tom podobne. Oba tímy strávili v simulácii takmer mesiac. Áresov tím zaostával len o štyri dni.

            „Pf,“ odfrkla Artemis, keď uvidela Garmovo číslo. Potom sa pozrela na Aniku: „A ty malá?“ Anika ešte nezobrazila svoje číslo. Pozrela sa na mňa a začervenala sa. Chvíľu váhala a nevedela, či to má urobiť. S milý úsmevom som prikývol. Anike spadol kameň zo srdca, čo videl asi každý prepojený špecialista. Hneď na to zobrazila svoje číslo ukazujúce necelý rok. „To nie je možné!“ naštvala sa Artemis.

            „Ale je,“ pousmial sa Garm. „Zatiaľ, čo my sme boli na fronte, ona trénovala,“ povedal to pokojne, akoby bol na ňu hrdý. Teraz som sa utvrdil v myšlienke, že jej dal program on.

            „A čo úspešnosť?“ spýtal som sa. Nešlo len o čas, ktorý tam strávili, ale hlavne o počet misii a ich úspech. Jeden po druhom zobrazovali svoje čísla. Garmov a Aremidin tím boli na tom znovu podobne. Počet ich misií dosahoval necelú stovku a úspešnosť takmer dvadsať percent. Áresov tím vyhrával. Kým počet jeho misií bol len osemdesiatdva, úspešnosť sa šplhala k dvadsiatim ôsmim percentám. Anika tu zaostávala. Vyskúšala štyristodva scenárov, no uspela len v štyroch percentách. Artemis a Áresa to pobavilo. Garm vyzeral mierne sklamane. Ja som vzal do úvahy, že na to bola sama a navyše šlo o dieťa. Prekvapovalo ma, že dobrovoľne chcela zažiť toľko nebezpečných a často hororových simulácií.

            „A čo teraz? Čaká nás nejaká smiešna úloha v tvojom simulátore?“ Áres sa rozosmial a zvyšok jeho tímu sa pridal.

            „Nie tak celkom!“ zlovestne som sa uškrnul a biela miestnosť začala tmavnúť.

            „A čo tvoje?“ Artemis skrížila ruky.

            „Čo moje?“ nechápal som.

            „Aké sú tvoje čísla v simulácii?“

            „To nie je dôležité,“ odfrkol som.

            „No radi by sme to videli,“ pozrela sa na Áresa a Garma. Áres okamžite prikývol.

            „Alebo sa hanbíš?“ vyceril zuby a uškŕňal sa.

            „Keď vás to umlčí.“ Zobrazil sa údaj a nastalo ticho. Tristodvadsaťšesť rokov, stopäťdesiatosem dní a pár hodín svietilo vedľa mňa. Pod tým sa objavilo takmer stosedemdesiattisíc misií s úspešnosťou osemdesiatosem percent. Mal by som lepšie skóre, no niekoľko dekád som strávil v Ayrinom programe.

„Môžeme začať?“ spýtal som sa nedočkavo. Tentokrát prikývol ako prvý Garm, potom Artemis a Áres ešte predychával to číslo. Anika zas vyzerala, akoby sa nevedela rozhodnúť, čo si má myslieť. Chvíľku som v jej tvári videl myšlienku typu čo robím zle a potom zas to je úžasné.

            Nestrácali sme už čas. Otvoril som dvere do môjho vesmíru a pozval som ich dnu. Vzal som ich na Normandy, jednu z mojich výstavných lodí. Medzi nich patrila aj Andromeda Stúpajúca, Galactica, Biela Hviezda a Excalibur. Väčšina z nich bola veľká. Normandy a Biela Hviezda patrili k menším lodiam, a tak som si Normandy vybral pre túto misiu.

            Do zbierky lodí som chcel zahrnúť aj lode z Hviezdnych Vojen a Star Treku. Lode Hviezdnych Vojen mi prišli divné a navrhnuté tak, že v skutočnom vesmíre by lietať nemohli. Mohol som ich síce upraviť, no až tak ma nebrali. Star Trek bol na druhú stranu veľmi populárny seriál, ktorý som však neobľuboval. Ani neviem prečo, no cestu k nemu som si nikdy nenašiel a ani k jeho lodiam. Tanier s párom motorov na tenkých trubičkách, ktoré vyzerali, že by sa zlomili pri najmenšom pokuse o manévrovanie loďou. Nie ďakujem.