„Čo je to s tebou?“ Ležali sme s Niou v posteli. Vonku sa už stmievalo, čo mal na starosti Garmov tím. Noc pomohla vojakom, a tak sme sa ja a tri tímy striedali.

„Ale nič,“ Nia sa otočila k oknu.

„Vidím, že nad niečím premýšľaš. Tak sa mi zver,“ pohladil som ju po ramene.

„Len premýšľam nad tým tvojim nápadom!“ odfrkla.

„Musíš byť trochu konkrétnejšia,“ vyzval som ju a ona sa ku mne otočila.

„Myslíš, že zapojiť mimozemšťanov do légie je dobrý nápad?“ pokrútila hlavou. „Nemohol si si to nechať pre seba, ako to robíš takmer vždy? To si to musel vypustiť do celého sveta?“

„Ty s tým nesúhlasíš?“ začudoval som sa.

„Áno, nie, ja neviem!“ ľahla si na chrbát. „Postavil si nás pred hotovú vec a aj ostatných. Ako myslíš že zareagujú ľudia? Čo ak začnú protesty? Čo urobíš potom?“

„Nebudeš mi veriť, ale už som nad tým rozmýšľal,“ usmial som sa na ňu.

„A?“ neverila, že by som mal nejaký plán.

„Asi najvhodnejšie riešenie by bola nová planéta. Planéta, kde by bola len légia a slúžila by ako útočisko pre špecialistov.“ Tentokrát som si odpustil nápady typu vyhladím tých čo sa budú búriť alebo prevezmem vládu ako diktátor. Nia nemala náladu na moje vtipy.

„To by možno aj šlo,“ nepatrne sa usmiala, „každý by si tam mohol žiť, nemusel by sa ukrývať za prilbou aj keď to už veľa špecialistov nerobí. No hlavne, každý by sme mali svoj malý kúsok pokoja.“ Otočila sa ku mne.

„Problém nájsť takú planétu,“ povzdychol som si, „hľadal som približne v kruhu, medzi Zemou a ostatnými planétami. Zdá sa, že všetky schopné planéty už boli použité ako prestupné body. Pôjdem sa pozrieť aj ďalej do vesmíru, no keďže mesiac musím strážiť tento šuter, tak nemám čas.“

„No je to asi jediná šanca, ako sa vyhnúť nepokojom a vplyvu hociktorej z vlád.“

„Že ty chceš byť kráľovná?“ uškrnul som sa na ňu.

„Čo to trepeš?“ zamračila sa.

„No planéta, kde budú špecialisti mimo hociktorej z vlád a jedine my budeme mať v rukách virteny... Ja ako najmocnejší zo všetkých by som bol kráľ a ty kráľovná.“ Nia sa zhrozila, no potom len pokrútila hlavou.

„Skoro som ti na to skočila,“ usmiala sa. „Vieš si predstaviť ako smiešne by si vyzeral s korunou na hlave?“ zasmiala sa.

„Ja som moderný kráľ, žiadna koruna len titul a absolútna moc!“ prekrížil som ruky.

„Moderný kráľ! Jasné! Mal by si svoj palác a v ňom deň čo deň prijímal svojich poddaných a počúval ich sťažnosti. Ako dlho by si to asi tak vydržal? Deň?“ udrela ma do hrude.

„Nemusel by som ani deň,“ usmial som sa, „Karmín by to mala na starosti.“ Nasledoval zlovestný úškrn.

„Toto už viac nerob!“ na čele sa jej objavilo pár vrások.

„Čo myslíš?“ začudoval som sa.

„Ten tvoj pohľad,“ mávla mi rukou pred tvárou, „je to desivejšie ako to, čo máš na prilbe. A k tomu ešte aj tie oči.“ Striasla sa: „Až mi prešiel mráz po chrbte.“

„Preto nosím masku,“ usmial som sa, „nech sa ma ľudia tak neboja.“

„Srandista,“ pohladila ma po tvári, „zbožňujem, keď sa smeješ. Na spánkoch sa ti spravia také pekné vrásky.“

„Vrásky, čože?!“ chytil som sa za tvár. „Kde?“ snažil som sa ich nahmatať, no nič som necítil.

„Máš ich len, keď sa smeješ,“ chytila mi ruky, „a mne sa veľmi páčia.“

Usmiala sa a pritúlila sa ku mne: „Ľúbim ťa.“

„Veď aj ja teba,“ usmial som sa, ale Nia zvážnela.

„Žiadne také! Povedz mi to presne! Nielen, že aj ja teba!“ odfrkla.

„Ach,“ povzdychol som si, „Nia, ty moje krásne blonďavé modroočko, ľúbim ťa celým srdcom a nielen tým, čo mi bije v hrudi, ale aj tým, ktoré pulzuje v trenkách.“

„Ty si ale vôl!“ vzala vankúš a udrela ma. „Jednoduché ľúbim ťa by úplne stačilo!“ naďalej ma udierala vankúšom. „Ale ty nie a nie!“ prestala. „Niekedy tak neviem, či to so mnou myslíš vážne alebo to je pre teba len vtip,“ zvážnela.

„Vtip? Toto si o mne vážne myslíš?“ Zatvárila sa neisto. „Ak by som s tebou nechcel byť, tak by som s tebou nebol. Okrem toho, kde by som našiel lepšie dievča?“ usmial som sa. „Navyše si to ty, čo máš u mňa dlh. Čiže skôr sa môžem pýtať ja teba, či mi neujdeš hneď, ako mi splatíš dlh posteľnou akrobaciou.“

„Čo ti dlhujem?!“

„No predsa dvakrát som ti zachránil život a raz si prehrala stávku o hocičo. Už si na to zabudla?“

„Ty si ale,“ silno ma udrela do ramena, „pri tej stávke si istotne podvádzal! A nepamätám si, že by si ma niekedy zachránil! To sa ti istotne pomiešali spomienky, keď ťa vtedy prisypali klady a ja som ťa odtiaľ hrdinsky vytiahla aj keď som nemala virten!“

„Samozrejme,“ zaškeril som sa.

„A čo tá posteľná akrobacia? To si myslíš, že ženy splácajú dlhy len sexom!“ jej nos sa začal rozširovať a zmenšovať podľa toho, ako naštvane funela.

„Myslím si, že dlhy splácajú rôznymi spôsobmi. Sex a ženské zbrane sú len najčastejšie používané,“ opatrne som si dal ruky pred seba.

„No ako chceš!“ zamračila sa, no bol to ten typ zlosti, kedy som videl, že sa v skutočnosti nehnevá. „Tak už žiadne splácanie nedostaneš!“ vstala a začala sa obliekať.

„Ale no tak,“ nasledoval som ju a pritisol k sebe. „Možno by som ťa mohol presvedčiť, aby si zostala,“ chytil som jej prsia a jemne som jej začal stláčať bradavky.

„Tak dobre,“ otočila sa celá vysmiata, „ale nech to stojí za to!“ Skočila do postele a ja s ňou.

Bolo už takmer ráno, keď som zo spálne otvoril portál pre Niu na Nuxis. Odtiaľ sa mohla vrátiť na Zem. Bolo to pohodlnejšie ako cesta sem. Musela čakať na transport potravín a s ním sa prešmykla až ku mne. Odtiaľto veľa transportov nešlo a priamy most ešte nebol plne funkčný. Mali sme nedostatok Ov a špecialistov, ktorí by zastrešovali prestupné body. To sa do mesiaca malo zmeniť, no zatiaľ šlo len sľub zo strany vlády a Ov.

Napriek problémom s cestovaním tu bolo dosť rušno. Po troch dňoch tréningu sem prišla Tjaša a Bi. Tjaša nás prišla skontrolovať a uistiť sa, že je Anika v poriadku. Aj keď hodila zodpovednosť za ňu na mňa, stále mala obavy, ako keby ju mala na svedomí ona samotná. Bi bola zas zvedavá, ako prebiehal tréning špecialistov. Teraz, keď patrila k nám, začala trénovať sama a len počula o pokročilejších simulátoroch a knihách mágie. Nevedela sa dočkať, kedy sa pridá do légie osobne. Dohodli sa teda, že zvezie Tjašu sem a späť výmenou za malú ukážku schopnosti.

Pridali sme teda dve stoličky do nášho sídla a pohodlne sme sa usadili. Zvolil som klasický scenár, kde šlo o prieskum veľmi nebezpečnej planéty s niekoľkými Mirnilskými cieľmi. Tímy mali zistiť čo najviac v čo najkratšom čase. Mohli spolupracovať, čo prekvapivo navrhol Áres, ale Garm a Artemis to odmietli. Tjaša a Bi sa k nim pridali ako duchovia. Kráčali spolu s nimi, no nemohli im nijako pomôcť či zasiahnuť. Zatiaľ čo oni prechádzali scenárom, Anika zostala pri mne. Aj keď sa jej veľmi nepáčilo, že sa nezúčastni boja, rýchlo pochopila, prečo mala zostať pri mne. Sledovala ich pohyby, ako aj pohyby nepriateľov. Jej úlohou bolo akési pozorovanie správania a reakcií tímov, ale aj nepriateľov. Chcel som, aby sa naučila predvídať pohyby jednotiek. Ich reakcie na prepadnutie, odhalenie nepriateľa včas ako aj úmyselný útok. Vedel som, že to potrvá roky, no pri jej veku a spomalení času v podvedomí, to nemal byť problém.

Áres so sebou priniesol námietky. Vadilo mu, že ich Anika spomaľovala. Nenachádzala na maximálnej časovej kompresii, ktorá bola jedna ku stodvadsiatim. Jej úroveň spomaľovala čas v pomere jedna k deväťdesiatim dvom. Čím viac simulácii by zažila so skutočnými ľuďmi, tým rýchlejšie by sa jej úroveň posunula. Chápal som aj Áresove námietky. Preto som vyčlenil pár hodín osobitnému tréningu s Anikou. Ostatní sa prepojili a užívali si maximálne spomalenie. Ja som sa zatiaľ spojil len s Anikou a dával som jej rady, ktoré som považoval za dôležité.

Keď sme skončili, Bi bola vo vytržení. Celú cestu k plošine rozprávala o tom, ako úžasne to vyzeralo. Sledovala Artemidin tím, ako si poradil s nástrahami zmutovanej prírody a dostal sa k Mirnilčanom a späť bez toho, aby ich ktokoľvek zbadal. Jej nadšene bolo väčšie ako nadšenie Alara, veliteľa Ov. Bi ho sem pozvala, ale odmietol. Údajne preto, že mal veľa povinností. Ja som si však myslel skôr to, že ma nechcel vidieť. Škoda, mal som pripravených pár vtipov, na ktorých by sa aj tá stará tvrdohlavá Ova zasmiala.

O pár dní po nich prišla delegácia zo Zeme. Dorazil predseda parlamentu, Chikere a zástupca z novej Ameriky. Okrem ozbrojenej ochranky ich sprevádzala aj Valkýra a špecialista z Ameriky. Dosť sa líšil od ostatných. Mal na sebe čierny oblek, ktorý bol istotne šitý na mieru. Nevyzeral na to, že by si ho vyrobil sám. Jeho uhladený účes a umelý úsmev hovorili skôr o tom, že to bol právnik alebo niečo podobné a nie špecialista. Na ľavej ruke mal virten a na pravej drahé zlaté hodinky. Nemal pri sebe žiadnu zbraň. Keď sa otočil k jeho nadriadenému politikovi, všimol som si, že sako mierne odstávalo. Zatiaľ, čo väčšina z nás nosila mešec alebo batoh, on mal kapsy vo vnútri saka. Tam mal zrejme aj svoju zbraň.

„Vitaj Valky,“ usmial som sa a ona mi úsmev opätovala aj keď nenápadne pokývala hlavou. „Teba a Chikereho vidím rád,“ jemne som sa uklonil k africkému kráľovi, „ale títo? Čo sú zač?“ Ukázal som na zvyšok.

„Prízrak, predstavujem ti pána Nicholsona. Pán Nicholson tu zastupuje novú vládu v severnej Amerike.“

„Teší ma,“ podal mi ruku. Opätoval som mu gesto a jemne som prikývol, aj keď mi jeho slová nepripadali úprimné. „Veľa som o vás počul,“ povedal.

„Taktiež ti predstavujem pána Larsona,“ ukázala na muža v obleku. Mal neprítomný pohľad. Skúmal hradby naokolo a ignoroval všetko ostatné. Potom prehovoril.

„Môžeme už začať?“ odvetil nespokojne. Bolo vidieť, že ma veľmi nemusí.

„O čo ide?“ začudoval som sa.

„Niektorí na Zemi majú pocit, že by šlo otvoriť pečať,“ Valkýra prehovorila pokojne, no pri tom som v jej tvári videl akési obavy.

„V poriadku,“ mykol som plecami a Valkýra si vydýchla. „No ak sa to náhodou podarí, tak vám nemôžem zaručiť, že to všetci prežijete,“ pozrel som sa na muža v obleku, no ten pokračoval v ignorovaní. „Tak teda poďme.“

Línia hradieb nemala žiaden vchod. Na opačnú stranu sa dalo dostať štyrmi výťahmi. Bolo to zdĺhavé. Vzal som teda všetkých špecialistov a obalil ich ochranným kúzlom. Potom sme sa vzniesli a preleteli za hradby. Valkýra a kravaťák nás nasledovali. Pristali sme na vrcholku kopca, kde mal Orto svätyňu.

„To už, prosím, nerobte!“ kravaťák si napravil oblek. Odignoroval som jeho poznámku a pokračovali sme dnu. Vnútro sály podopierali dva rady stĺpov a na konci ležali kovové dvere pokryté kúzlom.

„Takže, ako si to predstavujete?“ prekrížil som ruky. Zatiaľ, čo som čakal na odpoveď, mohol som si prezrieť tváre ostatných. Virten a skúsenosti zlepšovali moje vnímanie a odhaľovanie skutočnosti. Chikere bol zvedavý na toto miesto. Náš premiér sa tu ocitol zjavne z donútenia ostatných v parlamente a Američania mali svoje dôvody. Aké? To som si mohol len domýšľať. No najpravdepodobnejšie bolo to, že dúfali v sklad zbraní a technológií, ktoré sa tam dole mohli ukrývať. Aj keď som o tom pochyboval, pretože ak by Orto mal nejakú techniku podobnú tomu, čo som videl na Mirnile, tak by ju už použil.

„Poskytnete nám dáta z vášho virtenu. Chcem vidieť presné hodnoty mágie. Potom použijete desať percent celkového množstva vrátane Optikoru na ten poklop,“ Kravaťák ukázal na dvere. „Prerátame, či sa pole dostatočne oslabilo.“

„Pre mňa za mňa,“ prepojil som virteny a poslal som kravaťákovi graf mojej mágie. Nechcel som, aby videl presné prepočty, a tak som ich nastavil percentuálne. Začul som, ako zaškrípal zubami, keď videl, že nedostal to, čo chcel, no mlčal.

„Môžem začať?“ Prikývol. Sústredil som nestabilnú mágiu vesmíru priamo na poklop. Prúd narážal na ochranné kúzlo, a to ho akoby pohlcovalo. Popri tom som robil vlastný sken poľa. Keď hodnota mojej mágie klesla o desať percent, prestal som. Kravaťák zobrazil výsledky, ktoré boli zhodné s mojím skenerom. Ochranné pole zoslablo o necelé štyri desatiny.

„To musí byť chyba,“ americký zástupca Nicholson pokrútil hlavou, „musíme to skúsiť znova.“ Premiér Euroázie prikývol.

„To by nemalo zmysel. Údaje sú presné, za to ručím,“ povedal som.

Kravaťák prerušil prepojenie: „Tu sme skončili. Preraziť to nie je možné.“

„Si si istý?“ zastavil ho Nicholson. Kravaťák sa obzrel s nepríjemným pohľadom. Potom sa zastavil a zobrazil veľkú obrazovku.

„Ak si ráčite všimnúť, pokles poľa je zanedbateľný. Okrem toho pole zoslablo len na jednom mieste, čo znamená, že ak by sme ho aj dokázali na krátky čas otvoriť, zvyšok poľa by vyrovnal stratu a obnovil pole.“

„Čo ak nepoužil dosť energie?“ Nicholson ukázal na mňa.

„Valkýra, poprosím vás, aby ste zopakovali postup.“ Valkýra prikývla a použila desať percent svojej energie.

„Ako vidíte, pri nej kleslo pole o niečo viac ako jednu stotinu, čo je skoro stonásobne menej ako u pána Prízraka. Môžem vám teda zaručiť, že použil dosť energie, aby odpálil polovicu nášho mesiaca.“

Pri týchto slovách som pochopil, čo tu robil. Mal rovnakú schopnosť ako Wendy. Videl aury a silu mágie inak ako my ostatní. Wendy zrejme neverili a mysleli si, že by výsledky pokusu mohla sfalšovať.

„Tu sme skončili,“ otočil sa a pobral sa po vlastných k výťahom.

„Takže? Už sa rozhodli čo sa stane s Mirnilom?“ spýtal som sa. Zostali sme len ja, Valkýra a vonku stáli stráže, ktoré mali službu.

„Zatiaľ nie, no po tomto sa rozhodnú rýchlo a tajne,“ pokývala hlavou.

„Samozrejme,“ pousmial som sa, „nenašli to, čo čakali a tak dúfajú, že im Mirnilčania poskytnú hromadu virtenov a technológií len tak.“

„Presne tak. Nemôžu to urobiť verejne, pretože väčšina, ak nie všetci ľudia, by boli proti tomuto spojenectvu,“ povzdychla si, „to bude ešte týždeň.“

„Politici nevidia veľmi dopredu,“ pokýval som hlavou.

„Teraz im krivdíš. Nájdu sa aj takí, čo sú proti z logických dôvodov.“

„Vážne?“ začudoval som sa.

„Nájde sa pár takých, ktorí sa vyznajú v ekonómii a tí si nevedia predstaviť, čo by sa stalo so Zemou, ak by mal každý virten.“ Nechápal som, a tak som jej daroval zmätený výraz na prilbe. „Keď bude mať každý virten, tak si bude vedieť všetko vyrobiť. Nepríde to hneď, no po čase by prišli milióny ľudí o prácu, pretože by už neexistovala práca v továrňach. Ako by potom fungovala ekonomika? Peniaze by nemali hodnotu a každý by si ich mohol vyrobiť.“ Pokývala hlavou: „Ako to zvládli Mirnilčania?“

„Vidíš, to mi nenapadlo,“ pousmial som sa, „keď tam pôjdem, tak sa ich opýtam.“

„Ktovie kedy tam pôjdeš,“ mykla plecami.

„Podľa toho, čo hovoríš, už onedlho,“ vyšli sme von pred chrám. „Okrem toho, že som jediný, kto pozná súradnice, myslíš, že by ako ochranku diplomata poslali niekoho iného?“

„Takže sa hlásiš ako dobrovoľník,“ objavila sa malá obrazovka, kde si to zapísala. „Som rada, že som nemusela hľadať niekoho iného.“ Vyškierala sa od ucha k uchu.

„Ženy, a tie vaše smutné pohľady!“ pokýval som hlavou. „Mala by si s tým prestať! Takto manipulovať iných!“

„Je to predsa moja práca,“ doširoka sa usmiala a vzlietla preč. Nasledoval som ju. Keďže zvyšku trvalo dobrú hodinu, než sa dostali k plošinám, ukázal som jej základňu. Potom sme sa rozlúčili, no bolo jasné, že sa čoskoro opäť uvidíme a ja pôjdem znovu na Mirnil.