„O čo tu ide?“ namieril som meč na Mirnilčanku. Tá o kúsok ustúpila.

„Nerozumiem pane,“ rukou si odhrnula prameň výrastkov, ktorý jej spadol do očí viac, ako chcela.

„Čo to má znamenať?“ pokýval som mečom hore a dole, aby som upozornil na jej takmer nahé telo. Jediné, čo mala ako tak prekryté, bol jej pás, no aj ten prekrývala len priehľadná belasá látka.

„Pane,“ usmiala sa, a pritom mi ukázala rad bielych zubov. Všimol som si to už niekoľkokrát. Jirklopi, Orto a ďalší mali zašpicatené zuby. Tarial, Defiro ale aj Esir, Iros, a teraz táto Mirnilčanka mali zuby podobné naším. Bez špicov, ktoré by vyzerali nebezpečne. „Ja som predsa v cene izby,“ usmialo sa dievča s jemne zelenými očami. Výrastky na hlave mala spojené do uzla na temene hlavy, nie však všetky. Dva tmavohnedé až čierne výrastky na každej strane hlavy mala spustené nadol. Kopírovali tak jej oblú líniu tváre.

„Ako to myslíš?“ zarazil som sa.

„Pane, nemusíte sa báť,“ usmievala sa, no pohľad mi padal k jej prsiam, ktoré obopínala sieť z niekoľkých čiernych vlákien. „To čo sa stane v hoteli, zostane v hoteli,“ prešla prstom po meči a pokúsila sa ho jemným zatlačením skloniť. Nepovolil som. Práve naopak, namieril som ho na jej krk.

„Toto je nejaký váš zvyk?“

„Povedali mi, že nie ste odtiaľto,“ neustále sa nežne usmievala. „Naši vládcovia chceli, aby ste tu mali čo najväčšie pohodlie,“ prstom ukázala na izbu okolo nás. „A aby ste si užili aj veľkú rozkoš. Preto vybrali mňa,“ prešla si dlaňami od tváre, cez prsia až k panve, „som najlepšia a váš druh je tiež pekný.“

„Odkiaľ vieš, ako vyzeráme?“ sklonil som meč, no hneď som ho zodvihol, pretože sa ku mne začala približovať. „Zostaň tam,“ prikázal som a ona prikývla, preto som mohol odložiť meč.

„Videla som vášho vyslanca. Dosť sa nám podobáte,“ zažmurkala.

„Vidím, že informácie sa tu šíria rýchlo,“ pokýval som hlavou.

„Takže pane,“ pokúsila sa urobiť krok vpred, no gestom som ju zastavil, „nepáčim sa vám? Môžem sa prezliecť.“ Dotkla sa steny, za ktorou sa ukrývala miestnosť, a tá sa zmenila na veľkú obrazovku. V pravidelných intervaloch sa na nej striedali krátke videá Mirnilčanky v rôznych kostýmoch.

„Môžeš sa obliecť. Nie som tu, aby som si užíval.“

„Ale pane, trochu zábavy ešte nikomu nikdy neublížilo,“ usmiala sa.

„Nevolaj ma pane,“ pokrútil som hlavou, „a trvám si na svojom. Som tu pracovne.“

„Môžem vás volať, ako len chcete,“ usmievala sa s nádejou v očiach.

„Volaj ma Prízrak. A ty si?“

„Môžem byť, kým len chcete, Prízrak,“ znovu zažmurkala.

„Tvoje reálne meno?“

„Klioriny, no všetci ma volajú Klio.“

„Takže Klio, u nás nie je zvykom, aby bola v hoteli tajná miestnosť s takýmito službami,“ ukázal som na jej takmer nahé telo, „buď taká dobrá a obleč sa. Ako som už povedal, som tu pracovne a nie pre potešenie.“

„Takže ma nechcete?“ Klio zosmutnela. „Ako si prajete, počkám celý váš pobyt vedľa, ak by ste si to rozmysleli,“ obrátila sa a zamierila k tajným dverám.

„Nemusíš byť celý čas v tej malej izbičke. Rád sa s niekým porozprávam, ak by si mala záujem.“ Klio sa na mňa zmätene zadívala.

„Rozprávať sa? To odo mňa ešte nikto nechcel,“ zamyslela sa.

„Je to na tebe,“ úškrn na prilbe sa zmenil na milý úsmev, „no rád by som sa dozvedel viac o tebe a o vašich zvykoch.“

„Bude mi potešením,“ usmiala sa a odbehla do ukrytej miestnosti. Po chvíľke vyšla. Na sebe mala zelené večerné šaty s veľkým výstrihom a rázporkom na ľavej nohe.

Posadili sme sa na pohovku pri krbe. Chcela si sadnúť hneď vedľa mňa, no odmietol som. Už tak som si musel naprávať rozloženie v trenírkach a nepotreboval som ďalšie provokácie.

Začali sme zľahka. Pýtal som sa na to, odkiaľ pochádzala, ako sa dostala k tejto práci a prečo mali ich hotely takéto tajné úkryty. Vysvitlo, že to vôbec nebolo bežné. O týchto izbách vedelo len pár klientov, ktorí podpisovali sľub mlčanlivosti. Šlo o akési luxusné hotely pre smotánku, ktorá sa vyžívala aj v podvádzaní svojich partneriek alebo partnerov. Popritom ako rozprávala o sebe a o hoteli, sledoval som aj nášho diplomata. Na obrazovke v prilbe som videl jeho signál. Zatiaľ len stál na rovnakom mieste a občas sa nepatrne pohol doprava a doľava. Vyzeralo to, že sedel a sem-tam sa narovnal, aby uľavil chrbtici.

Rozprávali sme hodiny. Všimol som si však, že aj ona mala veľa otázok. Spočiatku sa tiež pýtala len na to odkiaľ som, prečo ju nechcem a podobné veci. Ale potom sa začala vypytovať aj na iné veci. Dosť ju zaujímalo to, ako sme sa sem dostali, čo som ešte bral s rezervou, no keď sa začala pýtať na Ayru, a na to, čo som mal v hrudi, spozornel som. Moje podozrenia sa potvrdili, keď sa opýtala na Orta. Pochyboval som o tom, že niekto mimo vlády o ňom vedel. Bolo takmer isté, že predo mnou sedela špiónka, ktorá by použila hocijaké zbrane. Aj svoje telo.

Každopádne som pokračoval v jej hre. Dal som jej odpovede na otázky aj keď som si väčšinu z nich vymyslel. Ona mi odpovedala na moje otázky, no tiež som si nebol istý, či si nevymýšľala. Vážnejšie témy som preto bral s rezervou. Valkýre som sľúbil, že sa opýtam na ich ekonomiku. Klio mi ju vysvetlila dosť jednoducho, a to čo mi povedala znelo ako pravda. Keďže každý, a teda aj Klio, mala virten, ich ekonomika fungovala inak. Boli tu komodity ako jedlo či služby, ktoré naďalej fungovali. Trochu ma prekvapilo, že nevedeli vyrobiť jedlo. Keď som videl jej zmätený pohľad pri otázke na jedlo, rýchlo som všetko pochopil. Ja som si jedlo vyrobiť mohol, pretože som premenil ľubovoľnú hmotu a z jej molekúl som si vyskladal čokoľvek. To bola ale schopnosť, ktorá patrila k čierno-červenej aure, napájanej Optikorom. Na Mirnile nik taký nejestvoval.

Ich ekonomika a spoločnosť bola teda rozdelená na triedy. Niečo ako kastový systém, no bez majetkov, ktoré by niekto priamo vlastnil. Každý Mirnilčan dostal prácu, ktorú vykonával niekoľko dní v týždni. Ak tu prácu vykonával, tak jeho trieda sa zvyšovala. So zvyšujúcou triedou si mohol vziať kvalitnejšie alebo exotickejšie jedlo, získať lepší byt a podobne. To všetko bolo zadarmo, no označené triedami. Napríklad hotelová miestnosť v ktorej som sa nachádzal, bola vo vysokej triede. Mohli si ju dovoliť len tí, ktorí mali odpracovaných mnoho rokov a poctivo dodržiavali zákony. Zatiaľ čo základne jedlo si mohol vziať každý. Nikoho nenechali umrieť od hladu. Zároveň každý, bez ohľadu na rodičov, začínal na najnižšej triede.

Bola tu aj istá nespravodlivosť, no keď mi o nej povedala, nenapadlo mi nič, ako by sa dala odstrániť. Šlo o to, že práca, ktorú všetci vykonávali, bola vyjadrená číselne. Napríklad v danom meste bolo tisíc dní práce v jednom dni. Čiže tisíc Mirnilčanov by malo v ten daný deň pracovať. Práca sa tak rovnomerne rozdeľovala pre každého, kto chcel pracovať. V tomto ostávala férovosť. Politici však boli volení a pracovali viac dní ako ostatní, preto ich trieda stúpala rýchlejšie. Vo všetkých ostatných prácach sa Mirnilčania striedali a postupovali rovnako. Ten koho zvolili do politiky, si mohol prilepšiť behom jedného obdobia o veľký počet tried. Na druhej strane to bola motivácia. Z toho, čo hovorila sa politici snažili o čo najlepší chod, aby si túto vysokú úroveň udržali.

Medzi povinnými prácami, ako bolo pestovanie jedla, opravy mesta, stavba domov sa našli aj nepovinné. Takú prácu vykonávala Klio. Pričom takéto práce mali v sebe morálnu alebo inú prekážku, a tak do nej nemohli nútiť ostatných.

V súvislosti s tým ako žili, mi napadla ešte jedna otázka. Takmer každý z nich už získal nesmrteľnosť, čo istotne preplnilo krajinu. Klio mi povedala, že každý jedinec ma povolené maximálne dve deti. Výnimku tvorili len dvojčatá, trojčatá a ďalšie viacpočetné narodenia. No aj tak sa mi zdalo, že planéta bola primalá. Preto som v otázkach pokračoval a neochotne z Klio vypadlo, že existujú ďalšie dve kolónie.

„Aká dlhá je vlastne tvoja pracovná doba?“ Vonku sa už začalo stmievať.

„Som vám k dispozícii po celú dĺžku pobytu, no ak chcete, môže ma vystriedať iné dievča alebo muž,“ milo sa usmiala.

„Takže tu budeš celú noc?“

„Ak si to želáte, tak áno. A ak nie, pôjdem do svojej izbičky,“ zosmutnela.

„Pokojne môžeš spať tu,“ ukázal som na veľkú posteľ. Dievča sa usmialo a nežne si prešlo jazykom po perách. „Tak som to nemyslel,“ pokýval som hlavou, „ja sa vyspím tu.“ Ukázal som na gauč.

„Ale to je veľmi neštandardné,“ začudovala sa.

„Ako som povedal, nie som tu kvôli zábave.“

„Vy budete asi veľmi tvrdohlavá rasa,“ zasmiala sa tenkým hlasom.

„Sme tak akurát tvrdohlaví. No mnoho z nás by ti istotne podľahlo,“ prikývol som, „ale mňa viac zaujíma váš svet ako ďalšie potešenie.“

„Takže chcete byť múdrejší? Viete, že najlepšie sa rozpráva v posteli? Dokonca to nemusí byť ani priamo v nej. Pokojne aj na pohovke, stole či na zemi?“ priblížila sa ku mne.

„A vraj kto je tu tvrdohlavý,“ opatrne som ju odtlačil preč. To ju nezastavilo. Chytila mi ruku a prešla si ňou po svojej tvári. „Dosť bolo hier,“ zavrčal som a vytiahol si ruku. „Je vidieť, že ste dlho nebojovali a nikoho nešpehovali.“ V tom sa zarazila. „Začneš otázkami, ktoré nič neznamenajú, a pri ktorých očakávaš, že by ten druhý nemal klamať. Podľa výrazov jeho tváre alebo tónu jeho hlasu ti virten pomôže zistiť, kedy hovorí pravdu. Keďže cez prilbu nevidíš, zostáva ti spoliehať sa na hlas. Začneš klásť otázky, pri ktorých by obeť už mohla aj klamať alebo sa vykrúcať. Tak zisťuješ viac o mne a o našom svete.“

Klio zostávala ako tak pokojná, no jej bosá nôžka sa začala klepať. „Lenže to platí len vtedy, ak obeť nevie, o čo ti ide. V tomto prípade som bol obeťou ja, a tak som ti už pri prvých otázkach občas klamal a občas vravel pravdu. Takto nevieš rozlíšiť, čo z toho všetkého je pravda a čo nie.“ Zostala v šoku. „Preto ma stále ťaháš na posteľ. Chcela si vidieť moju tvár, aby sa ti ľahšie odhaľovalo klamstvo a taktiež si si myslela, že budem otvorenejší. Alebo sa mýlim?“

„To nie je pravda,“ odtiahla sa odo mňa.

„Stále zabúdaš, že ja vidím tvoju tvár a aj počujem tvoj hlas. Taktiež som ti kládol otázky, na ktoré si nemala dôvod klamať.“ Zvraštila čelo. Už to nebola tá roztomilá Mirnilčanka, ktorá mi mala spríjemniť pobyt v hoteli. „No môžeme uzavrieť dohodu.“

„Dohodu?“ prekrížila si ruky na hrudi.

„Tvoji šéfovia nebudú šťastní, ak by si im nič nepriniesla. Takže výmenou za to, že ti prezradím pár informácií, odpovieš aj ty mne na pár otázok. Bez pretvárky a klamstiev. Čo ty na to?“ Na chvíľku sa zamyslela.

„Tak teda platí,“ podali sme si ruky.

„Skôr ako začneme,“ pozrel som sa do displeja, „diplomat zrejme skončil rokovanie. Nechcem, aby ho v izbe čakal niekto ako ty.“

„Diplomat bude ubytovaný v nižších izbách, bez skrytých miestností.“

„Takže vážený diplomat, ktorý tu zastupuje Zem bude ubytovaný v obyčajnej izbe a ja, jeho ochranka, dostanem takýto luxus?“ Klio stuhla. Vedela, že povedala niečo, čo nemala. „To bude ešte zaujímavý večer,“ pohodlne som sa usadil a pustili sme sa do otázok.