Prvý let prebehol úspešne. Dorazili sme na novú planétu a loď zakotvila pri móle nového prístavu. Keďže bol oceán plný rýb, bolo jasné, že prístav potrebovali pre svoju obživu. Dokonca v ňom už kotvilo niekoľko menších lodí. Hneď, ako sme dorazili, otvoril som kontajnery a Mirnilčania sa začali hrnúť do nového mesta. Nachádzalo sa kilometer od pobrežia na menšej vyvýšenine. Neďaleko odtiaľ bola aj rieka s pitnou vodou.

Väčšina mesta bola tvorená malými domčekmi, ktoré stáli nalepené na seba jeden vedľa druhého. Tam mali bývať Jirklopi. Keďže sa správali ako deti, bolo nebezpečné nechať ich v bytovkách. Preto mesto tvorili maximálne dvojpodlažné domy. Malo tvar obdĺžnika s rozmermi osem na desať kilometrov. Bolo to teda poriadne mesto, do ktorého sa museli vmestiť dva milióny tvorov, a k tomu pár tisíc našich učiteľov a vojakov. Tí žili priamo v pevnosti uprostred mesta. Pevnosť zatiaľ slúžila ako ochrana našich ľudí, no už o pár mesiacov ju mali prevziať Mirnilčania. Chceli sme ich nechať svojmu osudu a viac sa nestarať.

Loď sa vyprázdňovala a naši vojaci mi doniesli tridsať virtenov. Tých tridsať, ktoré patrili Mirnilčanom, čo stavali domy. Teraz ich už nepotrebovali. Pridal som ich k ďalším päťdesiatim, ktoré odovzdávali Mirnilčania z lode. Prepúšťali Jirklopov a hneď ako bol posledný voľný, odovzdali mi virten. Prekvapovalo ma, že to šlo ľahko. Nik z nich sa nebránil a akoby ani nemal chuť ďalej používať virten aj keď bez neho všetci stratili nesmrteľnosť a odolnosť voči akejkoľvek chorobe. Možno si to len neuvedomovali a možno chceli naozaj žiť v miery.

Vrátil som sa na Zem, kde mi Joro-Gumo odovzdala zvyšné virteny. Spolu ich bolo deväťstodeväťdesiatsedem. Previezol som ich do trezora v légii a aj keď som bol unavený, preprogramoval som každý z virtenov. Pridal som doň poistky a až tak som si šiel oddýchnuť.

Ďalší deň bol takmer rovnaký ako predchádzajúci. Lietal som vesmírom a hľadal nové planéty. Joro-Gumo nakladala ďalšiu loď a jediné spestrenie dňa bolo to, keď som sa zastavil za Wendy. Galboti na Nuxise sa ukľudnili. Mohlo im to vydržať roky, no mohli sa do seba pustiť hneď, ako som odišiel. Na teraz nastal pokoj. Jej vojaci taktiež prehliadali Mirnilský prestupný bod. Došlo aj k incidentu a dvoch z nich museli previezť do nemocnice. Nešlo o Mirnilskú pascu. Pri skúmaní jedného zo skladov sa niekto z vojakov oprel o nestabilný regál. Ten spadol a zavalil dvoch vojakov. Vyviazli len s niekoľkými zlomeninami.

Zastavil som sa aj na Ortovej planéte. Nia vyzerala naštvane. Tvrdila, že sa tu obšmietam každý deň a keď ma ide hľadať, tak sa vytratím. Snažil som sa brániť, že som tu posledné dni nebol, no neverila mi. Mal som  dojem, že to mohla byť Ayra. Celkovo bola ale Nia dosť naštvaná. Nemal som čas venovať sa jej a už niekoľkokrát sme sa pre to pohádali. Podľa jej slov, som bral svoju prácu, ktorá ani nebola prácou, pretože som za ňu nedostával plat, vážnejšie ako ju a náš vzťah. Podľa mňa len preháňala. Vojna skončila a bola len otázka času, kým sa všetko upokojí.

Musel som pokračovať. Ďalších osem dní som postupne prevážal jednu várku Mirnilčanov za druhou. K tomu sa pridalo niekoľko ďalších ciest s inou loďou. Na tú naložili zvieratá a zásoby na ďalšie dva roky. Okrem toho tam boli semená rôznych plodín. Pomedzi to som dopĺňal prestupné body medzi svetmi a keď uplynul štvrtý deň, Nuxis a Yphet boli prepojené. Vďaka Mirnilskému prestupnému bodu sa prepojil aj Nuxis s Roltonom, a tak už zostávala len Ortova planéta. Keď som po šiestich dňoch našiel vhodnú planétu, Nia a jej vojaci boli vystriedaní Igorom. Videl som, ako sa jej uľavilo, že už nemusela stráviť ani sekundu na tej planéte. Okrem zlej energie, ktorá bola stále vo vzduchu, tu bolo aj niečo iné. Bola to Nia a jej muži, ktorí vypratali vysaté Mirnilské mŕtvoly z pevnosti. Rozhodne to nebola príjemná skúsenosť.

Keď boli prestupne body hotové, zrýchlil sa aj presun Mirnilčanov a materiálu do nového sveta. Mirnilčania ho pomenovali Efesos. Voľne by sa to dalo preložiť ako nový začiatok alebo nová zem.

„Slovo som dodržal,“ vzal som od Defira jeho virten. Prešiel na Efesos s poslednou várkou. „Čo vieš o Ortovi a Tarial?“ spýtal som sa.

„Slovo si dodržal,“ prikývol, „no informácie sú to jediné, čo ešte máme. Aké máme záruky, že hneď, ako odíde posledný človek, tak nás nezabiješ?“

„Ak by som vás chcel zabiť, tak by ste už boli mŕtvi. To mi ver!“ odfrkol som. „Okrem toho, bez virtenov nie ste hrozba. Potrvá stovky rokov, než sa vaša populácia rozrastie a ďalšie stovky, než sa dostanete na našu úroveň. Inými slovami, tí ľudia, ktorí by sa chceli pomstiť, sa k vám nedostanú a mňa nezaujímate. Boli ste len pešiaci.“ Defiro začal premýšľať. „Navyše, pri presune ani v tábore na Zemi nebol s vami žiaden problém. Pokiaľ sa nevyskytne žiaden problém medzi vami a našimi vojakmi tu na Efese, tak ma uvidíte len, keď priveziem zásoby.“

„Tak dobre teda. Čo chceš vedieť?“

„Začneme s Ortom. Čo sa nachádza pod jeho palácom na kopci?“ položil som otázku a Defiro sa na mňa zmätene zadíval.

„Tam niečo je?“ začudoval sa, no venoval som mu naštvaný výraz. Nemal som čas na hry. Defiro o krok ustúpil. „Myslím to vážne. Do Ortovej svätyne malo prístup len pár z nás a nik už nie je nažive.“

„Takže o ňom nevieš úplne nič?“

„Viem, že túžil po pomste. To, že obsadzoval iné svety, nebolo jeho hlavným plánom. Chcel sa pomstiť Mirnilčanom,“ Defiro na chvíľku prestal rozprávať, aby si vychutnal môj zmätený pohľad, no nestalo sa tak. „Ty o nich vieš?“ doplnil.

„Viem o tom. Bol som vo vašom domovskom svete a hovoril som s ostatnými. Takže môžeš preskočiť pasáž o vojne,“ popohnal som Defira, ktorý si vykopal vlastnú jamu. Bol to on, kto teraz nasadil zmätený výraz.

„Tak teda dobre. Prišli sme na tu podivnú planétu. Orto na nej vycítil akýsi silný zdroj mágie. Videl v tom možnosť získať veľkú moc a vrátiť sa na Mirnil. Chcelo to armádu, a tak prišiel s nápadom klonov. Potreboval na to spútať moc planéty, a k tomu mu pomohla Tarial. Nebolo to dobrovoľné. Tarial sa bránila, nebola z našich radov. Orto ju uniesol z Mirnilu, keď sme prehrali. Bola veľmi mocná. Jej aura mala dve farby a s použitím jej sily, dokázal planétu skrotiť. Tarial to zabilo...“

„Zabilo? Mne pripadala dosť živá.“ To čo hovoril mi pripadalo pritiahnuté za vlasy.

„Zabilo ju to. Na planéte potom Orto vybudoval armádu a začal vytvárať Jirklopov. Trvalo pár rokov, než sme vytvorili sedmičky, ktoré nám dobre slúžili. Potom sme sa vydali hľadať nové svety a našli sme Nuxianov. Boli mierumilovní a vzdali sa bez boja. Ďalej padol Rolton, kde sa k nám pridala Ayra. Vy ju poznáte ako Banshe.“ Prikývol som. „Tá bola ďalšia s dvojfarebnou aurou a v jej hrudi bilo čosi mocné. Ayra na príkaz Orta oživila Tarial na jednom z Roltonských ostrovov. Doslova to vysalo život z toho ostrova a všetko čo na ňom bolo, sa zmenilo na čierny tieň.“

„Bol som tam. Stále to vysáva život zo všetkého, čo tam príde.“ Defiro sa začudoval. Zrejme tieto príbehy počul len od iných a on sám tam nikdy nebol. „Pokračuj,“ povzbudil som ho.

„Hovorí sa, že Orto vymazal Tarial pamäť a potom ju prinútil prisahať vernosť skrz virten. Tarial prijala meno Znovuzrodená a kvetina, ktorú nosí vo vlasoch, pochádza z ostrova na Roltone.“

„Prečo by si ju brala?“ Defiro mykol plecami.

„Netuším. Možno jej prišlo ľúto, že jej znovuzrodenie stálo život toľko iných zvierat a rastlín.“ Tá ľútosť mi nesedela. Vysvetľovalo sa ale aspoň to, prečo na jej fotografiách od Ayry bol kvet akoby skamenený, zatiaľ čo naživo bol plný života.

„Prečo jej vlastne vymazal pamäť?“

„Presný dôvod vedia len jeho najbližší velitelia. Ale ako som povedal, nebola z našich radov. Zrejme nesúhlasila s Ortovou taktikou, no pre jej silu ju potreboval. Na čo, to naozaj neviem,“ hovoril to úprimne. Zrejme už nežil nik, kto by poznal Ortove tajomstvá. „Zvyšok už asi vieš. Orto pokračoval v dobíjaní. Tarial dostala na starosť Galbot. Potom, ako Orto na Ove vypustil tie zmutované beštie, už Galbot takmer neopúšťala. Orto!“ Defiro nad nimi ohrnul nos.

„Vyzerá to, ako by si s ním nesúhlasil.“

„Nie len ja,“ povzdychol si, „spočiatku to bolo skvelé. Vyhnali nás síce z Mirnilu, no boli sme bojovníci. Dobíjali sme iné planéty, a to bol náš život. Potom ale prišlo zotročovanie pomocou mágie, čo mnohým prišlo nesprávne, no nemohli nič povedať. Keď sme však videli, že Orto vytvára veci, ktoré sú šialené, a k tomu ešte pribudli osmičky, mali sme toho plné zuby.“

„Zo sedmičkami ste problém nemali? Boli to predsa len vaše klony.“

„Boli, no mali byť vojakmi a keď si odslúžia niekoľko rokov, chceli sme ich prepustiť. Dokonca sme ich aj niekoľko prepustili. Potom sme zistili, že si nepamätajú nič z toho, čo prežili. Nevedeli sme, čo s nimi, a tak sme ich držali v úplnom podmanení až do ich smrti.“

„Keď ste nesúhlasili s Ortom, prečo ste sa nevzbúrili?“

„To nešlo. Nik o tom nehovoril nahlas. Netušil som, komu by sa dalo veriť. Až teraz, keď sme boli v tábore na Zemi, začali sme o tom hovoriť. Väčšina z nás súhlasila. Orto bol šialený a keďže s nami nebol nik z jeho najvernejších, tak sme sa už nemuseli báť pomsty.“ Virten mi pomáhal vidieť, kedy niekto klamal. Defiro ale hovoril úprimne. Dúfal som len, že sa medzi nimi nenachádza niekto, kto by začal vykonávať Ortovu pomstu.

„Posledná otázka. Čo boli tie tvory na vašej planéte? Tiež ich vytvoril Orto?“ Defiro pokýval hlavou.

„Nie, zjavili sa odnikiaľ a neustále na nás útočili. Orto a jeho najmocnejší spojenci tak väčšinu času strávili v pevnosti, aby vytvorili ochranné pole, ktoré držalo tie tvory ďaleko.“

„V poriadku. Pokiaľ mi ešte niečo napadne, tak sa vrátim,“ vzlietol som do vzduchu.

„Počkaj, čo tá loď?“ ukázal na prepravnú loď plnú kontajnerov.

„Zostane tu. Keď budeme prevážať naše jednotky späť, tak ju použijem,“ ledva som odpovedal a už som otvoril portál a vybral sa domov.