Choď na obsah Choď na menu
 


Egyronská veža špecialistov

11111.jpg

article preview

         Egyron bolo mesto pôvodne založené pre všetkých špecialistov. Malo sa stať pokojným miestom, kde by mal každí špecialista svoj domov. Mohol by tu trénovať s ostatnými a nemusel by sa báť, že niekto prezradí jeho totožnosť. No tak ako každý sen, aj tento netrval večne.

Špecialisti sa javili v očiach ostatných ako to najmocnejšie, čo doposiaľ videli. Netrvalo dlho a k mestu sa začali schádzať rôzni pútnici. Niektorí sem prišli len preto, aby uvideli svoj idol, iní zas dúfali, že sa stanú jednými z nich. Nech už bol ich zámer akýkoľvek, priviedli so sebou aj takých, ktorých špecialisti vôbec nezaujímali. Okolo vonkajších hradieb začali vznikať obchodíky a hostince. Netrvalo dlho a nechutná moc peňazí sa dostala k Egyronu. Napriek mnohým protestom sa brány mesta museli otvoriť aj pre nich.

Mesto sa začalo meniť. Trvalo len niekoľko týždňov než sa úplne zmenilo. Namiesto pokojných uličiek, po ktorých kedysi kráčali špecialisti vracajúci sa domov z tréningu, tu teraz boli rôzne stánky a obchody. Do otvoreného mesta zavítala aj politika a po ďalších pár mesiacoch bola nádej v mesto špecialistov stratená. Vysokí politici uznali Egyron za hlavné mesto. Možno som to aj tak trochu tušil, keď som prvýkrát uvidel vtedy ešte prázdnu lúku, na ktorej vyrástol Egyron, len som dúfal, že sa to stane o niekoľko storočí.

Z veže špecialistov, posledného miesta, kam mali všetci ostatní zakázaný prístup, som hľadel na mesto pred sebou. Kedysi som z tohto okna videl len štyri vrstvy mohutných hradieb, ktoré chránili mesto. Teraz som už ani nedovidel na koniec. Ak by nebolo trezoru pod vežou, v ktorom boli ukryté rôzne nebezpečné artefakty, tak by nám isto zabrali aj samotnú vežu.

            „Baf!“ Zakričal z plných pľúc Igor, jeden zo špecialistov. Stále sa ma snažil vydesiť, no jeho ťažký krok bolo počuť už v diaľke.

            „Vieš predsa, že ťa počujem, tak prečo sa snažíš?“ Nechápavo som pokrútil hlavou.

            „Aké snaženie? Jasne som videl tvoje myknutie a zdesený pohľad!“ Bránil sa Igor, aj keď to myslel zo žartu.

            „Áno, každý deň sa desím toho, kedy odpáliš citadelu do vzduchu!“ Uštedril som mu slabý úder medzi rebrá.

            „Aspoň by si sa ma konečne zbavil čo?“ Vyceril zuby „Takú radosť ti nespravím! Veď počkaj, raz si zo mňa prestaneš uťahovať!“ Tvár sa mu zvraštila a on naštvane odkráčal preč. Nebolo to nič neobvyklé. Vždy keď sa naše cesty mali skrížiť, tak sa pokúsil o nejaký prekvapivý výkrik, či pojašene vybehol spoza rohu. Dnes ale vyzeral, že nie je vo svojej koži.

            Igor patril k zvláštnym špecialistom. Väčšina z nás mala krycie mená a prezývky, ktoré vznikli časom alebo si ich vybrali samotní špecialisti. Tento robustný chlap však žiadnu prezývku nemal. Najviac ma však zarážalo, prečo si ho virten vybral. Ak by som hodil kameňom, tak by som istotne trafil toho, ktorý si ho zaslúžil viac. Nechcel som tým povedať, že bol zlý špecialista. Jeho problém bol v tom, že sa nesnažil byť najlepší. Takéto správanie ma vždy iritovalo. Už naše prvé stretnutie nebolo najpríjemnejšie a zrejme tento prvý dojem sa vo mne podpísal viac ako som si myslel.

„Vstúpte.“ Zvolal som skôr, ako sa ozvalo klopanie.

            „Dobre ráno prajem.“ Ozvalo sa spoza dverí, ktoré sa s ľahkosťou otvorili dokorán. „Nesiem vám novinky.“ Guvernér mesta bol milý človek. Chápal, ako sme sa cítili, a tak aj keď mal mesto na starosti, všetko konzultoval s nami.

            „Už sú na ceste naši nepriatelia?“ Smutne som sklopil zrak.

            „Áno.“ Povedal neisto. „No máme ešte sedem dní než dorazia.“

            „Ako prebiehajú prípravy?“ Guvernér sa snažil odľahčiť situáciu, no nevšímal som si to.

            „Všetko čo ste nariadili, stihneme do troch dní, potom už len doladíme detaily.“ Zadíval sa do hrubého notesu.

            „Výborne, nechceme predsa našich hostí sklamať!“ Miesilo sa vo mne niekoľko pocitov, no najsilnejší bol asi hnev.

            „Nie pane, pripravíme im veľké predstavenie.“ Odškrtol si čosi v notese a odišiel.

            Vo veži sme už ostali len traja. Igor trávil väčšinu času v spodných poschodiach, kde sa venoval podivným experimentom. Strecha citadely bola od skorých ranných hodín obsadená špecialistkou Karmínový úsvit. Zbožňovala úsvit slnka, preto si vždy obsadila najlepšie miesto na pozorovanie. Všetci naokolo mi pripadali hluční a chaotickí. Dokonca aj ich myšlienky niekedy dokázali prehlušiť tie moje. Karmínový úsvit však bola iná. Započuť jej krok, bolo rovnaké ako zbadať vílu jazdiacu na jednorožcovi. Zatiaľ čo ja som si jej ticho a pokoj užíval, iní šli zošedivieť, keď sa za nimi nepozorovane objavila.

            „Aký bol dnešný úsvit?“ Môj hlas sa ozýval prázdnou miestnosťou.

            „Čoraz krajší a krajší.“ Ozval sa podráždený ženský hlas za mnou. „Ako to robíš, že o mne stále vieš?“

            „Som predsa majster v tom, čo robím, Karamelka!“ Cítil som, ako mi jej pohľad prepaľuje chrbát.

            „Vtipy si nechaj pre nováčikov, Posledný!“ Špecialisti ma volali prvý, no stal som sa špecialistom len pár dní pred ňou. Stačilo málo a mohla byť prvá ona. „Prezraď, ako to robíš? Veď som predsa tichá ako myška, nik iný ma nedokáže počuť ani keď stojím desať centimetrov za ním!“ Rozčuľovala sa.

            „Tichá ako myška si, ale neviditeľná nie. Zabúdaš na odrazy svetla od stien, nábytku, podlahy. To všetko sa vždy zmení, keď sa prikrádaš.“ Priama odpoveď ju očividne zaskočila. Celá zmeravela, a akoby čakala, že to je len sen, a že sa o chvíľu preberie.

            „Ty...“ ťažko prehltla: „Ty si mi to vážne prezradil? To sa nestalo možno aj roky.“ Pokračovala prekvapene.

            „Preto dúfam, že si toto tajomstvo necháš pre seba!“ Pomaly som pootočil hlavu smerom ku Karamelke, jej šťastný výraz zo zisku cennej trofeje vyprchal. Zostala jej len neoblomná vôľa uchovať tajomstvo.

            „Čo budeme robiť tých sedem dní?“ Snažila sa zmeniť tému, zrejme tušila, že ďalšie tajomstvo jej len tak neprezradím.

            „Takže už to vieš tiež?“ S jej zrakom a ďalšími schopnosťami som vedel, že je táto otázka zbytočná.

            „Áno, samozrejme, že to viem aj ja som majsterka v tom, čo robím!“

            „Dobre Karamelka, nečerti sa toľko...“ Vzduch zasvišťal a ja som pocítil náraz do prilby.

            „Prepáč, nevedela som, že tam máš hlavu.“  Dodala s hrdosťou mačky a postavila sa vedľa mňa.

„Samozrejme!“ Pošúchal som si temeno hlavy. „Čo máš v pláne ty?“

            „Predsa si užijem zaslúžený oddych, načerpám sily, otestujem svoj arzenál a vyzývam ťa na súboj za súmraku štvrtého dňa! Dlhuješ mi to!“  Nebezpečný pohľad kazil len jej drobný vzrast, a to že som ju poznal veľmi dobre.

            „Svoj súboj dostaneš, ale až na úsvite ôsmeho dňa.“ Uškrnul som sa

            „Ooooo, pán Prízrak si verí!“ Začala sa smiať, aj keď v tom bol cítiť smútok. Prízrak bola prezývka, ktorú mi vymysleli ľudia. V priebehu rokov som mal viacero prezývok, no táto mi zostala najdlhšie. „Beriem ťa však za slovo! Na úsvite ôsmeho dňa sa uvidí, kto z nás je lepší!“ Zhlboka sa nadýchla „Myslíš si, že to zvládneme?“

            „Koľko beznádejných alebo ťažkých situácii sme už zvládli?“ Položil som jej ruku na rameno. „Toto je len ďalší krok, ktorý musíme podstúpiť.“ Cítil som sa rovnako ako Karmín, no nemohol som to dať najavo. Situácia si vyžadovala chladnú hlavu.

            „To máš pravdu.“ Usmiala sa. „Keď si spomeniem koľko misií sme spolu prežili, aj keď sme mali umrieť.“ Jej hlasu sa začínal zmocňovať optimizmus. „Toto je len ďalší krok, máš pravdu.“ Zhlboka sa nadýchla. „Čo budeš stvárať ty počas čakania?“

            „Vieš mnoho historikov, nadšencov, fanatikov a iných sa snažili spísať môj príbeh, no nik z nich to nemohol dokázať. Nik nevidel, aké myšlienky sa mi preháňajú hlavou, a koľko tajomstiev v sebe držím. Vidia len to, čo som im dovolil vidieť, a to, čo o mne povymýšľali ostatní. Niekedy už aj ja strácam objektívny pohľad na to, ako sa veci v skutočnosti udiali. Myslím, že som už čakal dosť dlho. Dnes je pekný deň, tak prečo všetkým nepovedať pravdu? Prinajmenšom si aspoň budem môcť pripomenúť všetko, čo som zažil ako špecialista.“

            „Si si istý? Toľko rokov skrývaš absolútne všetko o sebe a teraz to vyjavíš všetko naraz?“  Rozpačito sa usmiala. Snažila sa ukryť zvedavosť, ktorá v nej horela už dlhé roky.

            „Nepretvaruj sa, viem že sa nemôžeš dočkať.“ Mávol som rukou.

            „Prestaň vo mne čítať!“ Zahromžila. „Už som ti to vravela aspoň miliónkrát!“

            „Nečítam v tebe, len vidím tvoju dušu tak, ako aj duše ostatných. Keď príde správny čas, tak si na nich pochutím.“ Nad hlavou sa mi objavil čierny kruh a telo mi obklopili temné plamene.

            „Ach, vieš že si niekedy úplný zloduch? Choď radšej písať svoj príbeh!“  Jej slová síce zneli odsudzujúco, no jej tón bol pokojný a priateľský.

            „Ako rozkážeš.“ Temné plamene sa rozplynuli a miestnosť sa naplnila slnečnými lúčmi. Z nižších poschodí veže sa ozval výbuch „To bude Igor, zrejme niečo zle spočítal.“

            „Ešteže ma opancierované laboratórium!“ Len neveriacky krútila hlavou.

            „Môžeš ho ísť skontrolovať, prosím ťa?“

            „Jasné, nech si ma nepraje, keď znova zasmradí celú citadelu!“ To čo povedala, myslela smrteľne vážne.

            Karmínový úsvit zoskočila z balkóna, aby si skrátila cestu. Igor bol odolný, a aj keď som ho nemal rád, tak svoje pokusy robil v bezpečných priestoroch. Vďaka tomu sú jediné jeho prešľapy v rámci Egyronu spojené s komickými, no častokrát otravnými následkami. Naposledy jeho výskum zasmradil celú vežu a nik do nej celý mesiac nevstúpil.

            Bol som konečne sám a nič nenasvedčovalo tomu, že by sa to malo zmeniť. Usadil som sa do kresla a ponoril sa do vlastnej mysle. Vytvoril som nový súbor a pustil sa do práce.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 1
Celkom: 55684
Mesiac: 3942
Deň: 111