Choď na obsah Choď na menu
 


Igor a jeho pokusy

11111.jpg

article preview

          Bol som stále na začiatku svojho príbehu, no aj tak už prešlo niekoľko dní. V podvedomí však čas bežal inak. To čo bolo pre mňa niekoľko dní, vnímali ostatní iba ako pár hodín. Moju prácu však neprerušila únava, ale silný výbuch v spodných poschodiach citadely.

            „Čo sa stalo?“ Zavolal som vysielačkou Karmínový úsvit.

           „Bude lepšie, keď to uvidíš sám.“ Naštvane odfrkla. „Príď do Igorovho laboratória!“ Pri týchto slovách som mohol očakávať len nejaký hlúpy Igorov výstrelok.

           „Už som na ceste.“ Vstal som z pohovky a prešiel som celou miestnosťou až k balkónu. Cestou som míňal hotové umelecké diela, ktoré zdobili miestnosť. Na stenách boli obrazy od najlepších umelcov rôznych planét. Okrem toho bol v miestnosti veľký koberec z jemných vlákien Trintona, zvieraťa žijúcom len na Roltone. Farby na koberci sa menili pod vplyvom mágie, ktorá sa k nim priblížila. V miestnosti bolo aj niekoľko kusov nábytku, všetko bolo ručne vyrezávané a zdobené jemnými farbami z Galbotu. Mramorový balkón lemovalo zábradlie zo žiarivého bieleho opálu, ktorý bol vyťažený neďaleko od mesta v Hmlistých horách.

            Preskočil som zábradlie a voľným pádom som sa blížil k zemi. Pár metrov nad zemou som spomalil a jemne dosadol na trávnik. Vstúpil som do útrob citadely a pokračoval som hlbšie do katakomb. Igor nepatril medzi najšikovnejších špecialistov, a tak bolo jeho laboratórium umiestnené hlboko pod zemou a silno opancierované. Už z diaľky bol cítiť nepríjemný zápach čohosi s prímesou alkoholu.

            „Čo sa to tu stalo?“ Opýtal som sa Karmín, keď som vstúpil do miestnosti, v ktorej sa ešte stále vznášal čudný oblak plynu.

            „Môžeš trikrát hádať.“ Zúrivým pohľadom pozrela na Igora. „Znova to skúšal a znova neuspel.“ Pokračovala.

            „No bol som už blízko. Zmes vydržala stabilná necelé dve hodiny.“ Bránil sa Igor.

            „Prečo konečne nepožiadaš Roltoncov alebo Yphetov o pomoc?“ Rezignovane som sa zadíval na hromady poničených skúmaviek.

            „Ja to zvládnem aj sám, a keď sa tak stane, všetci budú chcieť pomoc odo mňa.“ Igor hrdo vypol hruď začmudenú od výbuchu a stále jemne dymiacu.

            „Samozrejme, ostatné rasy už netrpezlivo očakávajú ako zmiešaš mágiu a alkohol.“ Karmín sarkasticky odfrkla a odkráčala preč.

           „Máme na práci dôležitejšie veci, tak prestaň konečne blbnúť!“ Zodvihol som ruku a pred ňou sa objavil hnedý kruh. Zničené veci sa začali spájať do pôvodného stavu a na stoloch a poličkách sa objavili nablýskané skúmavky, misky a ďalšie náradie. „Poriadne tu vyvetraj!“ Nemal som už chuť riešiť tieto jeho omyly, a tak som len odkráčal preč.

              „Kedy s tým konečne prestane?“ Wendy ma už čakala pred citadelou.

           „Môj najoptimistickejší odhad je, nikdy.“ Mykol som plecami. „No myslím, že mu tá práca pomáha zabudnúť.“

            „Máš pravdu, ale takto môže niekomu ublížiť a hlavne sebe.“ Wendy sa posadila na jednu z lavičiek pred citadelou.

            „Nikomu neublíži.“ Uškrnul som sa. „Ukryl som mu v laboratóriu jedného z mojich ARD, ktorý mi hlási všetko, čo robí. Ak by použil niečo veľmi nebezpečné, tak by som o tom vedel.

         „Ty si neskutočný! Je v tomto meste vôbec miesto, kde nemáš svojich špehov?“ Neveriacky pokrútila hlavou.

            „Možno?“ Odvetil som neisto.

            „Ach.“ Rezignovane odfrkla. „Ako pokračuje tvoj životopis?“

         „Myslel som si, že to pôjde rýchlejšie.“ Mykol som plecami. „Práve som opísal, ako hrdinsky si ma prišla zachrániť, keď som sám obsadil Svidník.“ Uškrnul som sa.

            „Ha ha ha, vtedy to nebolo vôbec vtipné. Doteraz nechápem, ako si to mohol dokázať.“

           „Povedzme, že som mal anjela strážneho, ktorý ma ochraňoval.“ Vtedy som to síce ešte nevedel, no skutočne som mal niekoho, kto na mňa dozeral v mnohých mojich bitkách a vďaka komu som bol pravdepodobne ešte nažive.

            „Ten tvoj anjel strážny,“ sarkasticky použila prsty ako úvodzovky, „pri tebe musel mať neskutočne veľa práce.“ Vstala z lavičky a udrela ma do ramena. „Idem sa prejsť, pridáš sa?“

            „Ďakujem ale nie, vrátim sa do veže a napíšem ešte pár stránok, než zapadne slnko.“

            „Ako chceš.“ Usmiala sa a vyparila sa tak elegantne, akoby bola len hmla.

          V pracovni na vrcholku veže a aj po celom meste boli „pristávacie plošiny“. Boli to miesta vyhradené pre otváranie portálov. Portál bol nebezpečný, pretože ak by sa vytvoril v blízkosti niečoho živého, tak by ho mohol zraniť či zabiť, preto sa od nich každý držal ďalej. Otvoril som teda portál na vrchol veže a pohodlne som sa usadil na pohovke. Ponoril som sa do podvedomia a pokračoval v práci.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 3
Celkom: 44905
Mesiac: 4641
Deň: 104