Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 1

11111.jpg

article preview

          Zem na začiatku dvadsiateho prvého storočia bola nebezpečnejšia ako kedykoľvek pred tým. Neboli to však vojny, ktoré ohrozovali ľudstvo. Najväčším nepriateľom človeka sa stala hlúposť a pocit absolútneho bezpečia. Technológie pokročili a človek už nebol nútený rozmýšľať. Kiež by to bola len nejaká metafora. Čím ďalej, tým viac mladých ľudí sa spoliehalo na to, že každý problém za nich vyrieši kus bezduchej technológie.

Mojím snom bolo stať sa vojakom alebo učiteľom. Keďže mi robilo problém slepo počúvať príkazy iných, tak som si zvolil profesiu učiteľa. Bola to pekná profesia, no psychicky náročná. Možno to bude znieť trochu namyslene, no patril som k ľuďom, ktorí sa snažili urobiť zo sveta lepšie miesto. Okrem snahy rozvíjať talent detí a hlavne motivovať ich k tomu, aby chceli niečo dosiahnuť, som rozvíjal aj sám seba. Na vysokej škole som začal s meditáciami a športom. Venoval som sa tomu ďalej, aj keď som už musel pracovať a nemal som toľko voľného času. Snažil som sa dosiahnuť kalokagatiu, čo je starogrécky termín pre jednotný rozvoj tela aj mysle.

Šport mi pomáhal uvoľniť sa po ťažkom dni v škole. Hrával som futbal a volejbal, no popri tom som aj cvičil. Udivovali ma niektorí ľudia, ktorí sa dokázali udržať v krkolomných polohách na hrazde. Chcel som vedieť všetko to, čo vedeli oni.

Po večeroch som sa venoval meditácii. Pocit, keď som si po ťažkom dni vyčistil hlavu, a len tak vnímal, ako sa vlní vzduch okolo mňa, bol neopísateľný. Časom som sa ponáral hlbšie to tajov meditácie. Občas som pri nej zaspal, no sny, ktoré nasledovali, boli veľmi realistické. Spočiatku mali sny rôzny charakter. Niektoré mi ukazovali scénky z minulosti, v iných som stretával ľudí, ktorých som mal rád. Postupom času začali mať depresívnejší charakter. Videl som obrazy sveta v plameňoch a rôzne typy katastrof, ktoré svet mohli zničiť, no vždy som mal pocit, že s tým niečo môžem urobiť. Tak som sa v každom sne snažil prežiť a zachrániť čo najviac ľudí, ale boli to len sny, ktoré mi spríjemňovali noc. Nebral som tieto katastrofické scenáre nijako vážne.

Po rokoch meditácii som sa dostal niekam, kde som ešte nikdy nebol. Ocitol som sa mimo svoje telo. Svetlá naokolo žiarili rôznymi ostrými farbami a ja som nevedel, čo sa deje. V tom zmätku som sa zľakol a prebral sa späť do reality. Bol som zvedavý, čo sa to so mnou stalo, a tak som začal pátrať. Netrvalo dlho a našiel som zmienku o astrálnom cestovaní. Bola to hlboká fáza meditácie, keď duša človeka dokázala vystúpiť mimo telo. Potešilo ma, že som sa dostal až tak ďaleko, no pokusy zopakovať to, boli len zriedka kedy úspešne.

Čas plynul a sny o konci sveta neustávali. Pomaličky som si ich prestával všímať až do toho osudného dňa. Šiesteho decembra dvetisícsedemnásť sa niečo zmenilo. Bol krásny zimný deň a ja som kráčal v poobedných hodinách preč zo školy. Pocítil som závrat a uvidel, akoby sa svet otriasol. Nik iný to nevidel, a keď som sa ich na to pýtal, tak ma vysmiali. Začínal som veriť, že to bolo spôsobené len únavou. Niekoľko dní trvalo, než som zistil, čo sa zmenilo. Sny o konci sveta zmizli a nastalo ticho. Nešlo o to, že by ich vystriedali iné sny. Každá noc bola bezsenná, akoby som stratil spojenie s ríšou snov a zostal len šum. Snažil som sa pokračovať v meditáciách, no sny aj tak neprichádzali. Vravel som si, že to nič nie je, no niečo vo mne cítilo strach. Pre každý prípad som si zbalil núdzový batoh. Obsahoval všetko, čo by som potreboval na prežitie v lese.

             

            Jar už klopala na dvere a sedemnásteho marca to už vyzeralo na príchod teplého obdobia. Po tých mesiacoch tuhej zimy bol každí nadšení z tepla. Rodiny či jednotlivci si vychutnávali prvé teplé lúče a oprášili bicykle či korčule. Radosť z príjemného počasia však vystriedal šok. Ulice zívali prázdnotou, zatiaľ čo bary a pohostinstvá praskali vo švíkoch. Všetci s napätím sledovali televízne správy, v ktorých hovorili o podivných kruhoch, ktoré boli doslova všade. Dokonca aj v malom mestečku, akým bola Spišská Belá, sa vytvoril jeden kruh. V tomto mestečku som učil na základnej škole, no býval som v dedinke pár kilometrov odtiaľ. Tí, čo mali možnosť, sa šli pozrieť na podivný kruh osobne, no polícia a armáda ich ihneď poslala preč. Jediný, kto sa mohol priblížiť, boli reportéri. Po niekoľkých hodinách, keď sa kruh nepohol, sa konečne začalo niečo diať. Kruh sa zväčšil do veľkosti trojposchodového domu a z neho začali vyliezať postavy. Podivné tvory nižšieho a aj vyššieho vzrastu oblečené do kovových brnení pokojným tempom zapĺňali ulicu. Armáda a polícia im ustúpila. Mimozemšťania si ich nevšímali a kráčali ďalej. Nič nenasvedčovalo tomu, že by sa snažili niekomu ublížiť.

            Trvalo niekoľko minút, než sa ulice znova zaplnili. No tentokrát nie ľuďmi. Mimozemšťania sa zastavili a čakali. V televízii ukazovali priame prenosy z celého sveta. Niekde sa prísun mimozemšťanov zastavil, inde ešte stále zaplavovali ulice. V niekoľkých mestách im postavili do cesty tank, no oni ho len pokojne obišli, akoby sa nič nedialo. Veľké kruhy podivne zablikali a všetky súčasne zmizli. Masy mimozemšťanov vytasili meče, a vrhli sa na vojakov či policajtov. Tí v panike z toho, čo videli, začali strieľať. „Hm.“ Povzdychol som si, keď som videl, ako sa stredoveké brnenia a zbrane vrhajú oproti samopalom a tankom. Takmer som sa udusil dúškom piva, ktoré som si práve vychutnával, keď som zbadal, ako sa guľky zastavili na nejakej bariére. Mimozemšťania zastavili každú strelu, či už šla z ručnej zbrane alebo tanku. Kameramani začali utekať a v rozmazaných záberoch trescúcej sa kamery bolo vidieť ako meče presekávajú našich vojakov.

            Bol som len sotva päť kilometrov od toho všetkého. Hneď, ako som sa trochu spamätal, vbehol som do komory a vzal svoj núdzový ruksak. Chcel som sa vydať do lesov, no tie boli od dediny niekoľko kilometrov. V rýchlosti som si skontroloval zásoby a doplnil ich o všetko jedlo, ktoré som ešte mal. Vykročil som k dverám bytu, keď som začul krik na ulici. Vykukol som z okna a na hlavnej ulici som uvidel malú skupinku mimozemšťanov. „Ako sa sem dostali tak rýchlo?“ Pomyslel som si. „Čo teraz? Utečiem im?“ Vravel som si v duchu. Videl som, ako zháňajú ľudí z okolitých budov do kruhu. Prehľadávali každý dom, a už sa blížili k mojej bytovke. Prebehol som na druhú stranu bytu a vykukol z okna. Aj na tejto ulici už stálo niekoľko mimozemšťanov. Videl som ako jeden zo zajatých dedinčanov vzal nohy na ramená a utekal preč. Mimozemšťan sa ani nepohol, aby ho zastavil. Namiesto toho vzal do ruky luk a jedným šípom ho zasiahol do krku. Muž sa zviezol na zem a šklbavo mykal nohami. Bolo mi jasné, že by ma stihol rovnaký osud.

            Za dverami bytu som začul ťažký dupot čižiem. Vbehol som do kuchyne a zo zásuvky som vybral valček na cesto a veľký nôž. Nemal som v povahe vzdať sa bez boja. Prešiel som do komôrky a zavrel som za sebou dvere. Ozval sa dunivý zvuk a vonkajšie dvere bytu povolili. Počul som, ako čižmy narážajú na dlažby v chodbe, potom sa ich zvuk zmenil a mne bolo jasné, že sa presunul do obývačky. Bola tam jemne vydutá plávajúca podlaha, a tak každý krok škrípal. Po chvíli zvuk krokov ustal, a to znamenalo, že sa nachádzal v spalní. Koberec v spálni tlmil hluk čižiem. Zdržal sa tam sotva pár sekúnd, keď znova prešiel cez obývačku a chodbu, až do kuchyne. Na jej konci boli dvere, za ktorými som bol ja. Mohol som len hádať, kto to je, a čo je zač. Intuitívne som zodvihol nôž do výšky, kde mohol mať krk a v druhej ruke som zvieral valček na cesto pripravený udrieť. „Ak mi zastaví nôž aj valček, tak ho aspoň nakopnem do gulí.“ Snažil som sa povzbudzovať a neustále som si to opakoval. Dvere sa otvorili a nôž sa vyrútil vpred. Ostrá čepeľ prešla jeho krkom, akoby to bol vzduch. Na všetky strany vyprskla svetlo červená krv. Švihol som celou silou a udrel mimozemšťana valčekom do hlavy. Sila úderu ho odstrčila dozadu a on s ťažkým rachotom dopadol na zem. V ruke mi zostal krvavý nôž. Jeho telo sa mykalo rovnako ako telo dedinčana. Vyvedený z miery som sa skĺzol po stene komôrky k zemi. Prezeral som si podivnú krv na mojej ruke a vôbec som si nevšímal okolie. Pocítil som, že sa niečo dotýka mojej ľavej ruky. Neochotne som obrátil hlavu a uvidel niečo ako náramok obtáčajúci moju ruku. „No do riti!“ Boli posledné myšlienky, ktoré sa mi prehnali hlavou než...      

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 1
Celkom: 44906
Mesiac: 4636
Deň: 95