Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 10

11111.jpg

article preview

Bežal som bez prestávky, a už na obed som bol v tábore. Čulý ruch a buchot drevených palíc bolo počuť už z diaľky. Wendy cvičila s dýkami boj zblízka. Pamätal som si, že sme ich odovzdali spolu s ostatnými mečmi rade, no ona si ich asi vypýtala späť. Gabriel stál na okraji tábora a dohliadal na stavbu palisády. Šiel som priamo ku Gabrielovi. Bolo potrebné zvolať radu a rozhodnúť čo ďalej. Skôr ako som mu stihol povedať, o čo ide, pribehla aj Wendy. Zrejme ma videla utekať z lesa.

Gabriel mal stále pokojný výraz, dokonca aj potom, čo som mu všetko vysvetlil. Začal si šúchať bradu a uvažoval nahlas. „Konečne vieme, ako ich zabiť a oni sa chcú ukryť za hradbami.“ Vyzeral, že sa zasekol vo vlastných myšlienkach. Nemal som čas čakať, zdrapil som ho za rukáv a ťahal ho do stanu k ostatným. Museli sme urýchliť náš plán.

„Čo sa stalo Šimonovi?“ Opýtala sa Dáša, keď sme vleteli do stanu.

„Čo? Nič! Prečo?“ Nechápal som, o čo jej zase išlo, no v zapätí ma osvietilo. „Aha, nič! Len im to dlhšie trvá!“ Úplne som zabudol, prečo som vlastne šiel za Šimonom. „Musíme začať útočiť na Mirnilčanov!“ Vyhŕklo zo mňa. „Rozoberajú dediny a materiál používajú na stavbu hradieb. Ak nič neurobíme, tak môžu opevniť aj menšie mestá, a už nezachránime nikoho. No horšie je, že potom pôjdu po nás, a s tými šiestimi mečmi sa im ťažko ubránime.“ V stane nastalo ticho.

„To je predsa skvelé. Aspoň majú čo robiť a my sa nemusíme obávať útoku.“ Dáša znela tak, akoby to, čo sa dialo, bola dobrá vec. Zrejme si neuvedomovala vážnosť situácie. „Ak si si nevšimol, vybudovali sme pec na tavenie železa a začneme si vyrábať vlastné meče.“ Namyslene pokračovala.

„Koľko máme dní, než dokončia hradby okolo Popradu?“ Gabriel gestom ruky umlčal Dášu a my sme mohli pokračovať.

„Netrúfam si to odhadnúť. Videl som len časť mesta a hradby tam vyzerali dokončené.“ Všetci začali byť nervózni. „Nemáme veľmi na výber. Pochybujem, žeby táto nová vyhňa zvládne vyrobiť dostatok mečov v tak krátkom čase. Ja, Wendy a desať najschopnejších pôjdeme na hlavnú trasu medzi mestami. Budeme loviť ich malé skupinky a zbrane posielať späť.“

„Takto by sme ich mohli spomaliť, a ak budeme mať šťastie, tak ich vyprovokujeme aj k útoku.“ Zamyslela sa Wendy.

„Vyprovokovať k útoku? Vy ste sa už úplne zbláznili?“ Dáša prskala na všetky strany.

„To je dobrý nápad.“ Súhlasil Gabriel. „Tu budeme mať väčšiu šancu poraziť ich, ako pri obliehaní opevnených miest. Vyberte si chlapov a vyrazte. Ja sa postarám o stavbu!“ Dáša vyzerala, že chcela niečo povedať, no keď uvidela Gabrielov naštvaný výraz, tak zaťala zuby a mlčala.

„Mohli by ste upraviť aj vchod do tábora.“ Wendy pristúpila bližšie k stolu a začala kresliť na zdrap papiera. „Postavte aj stany vo vnútri opevnenia takto“ Narýchlo načrtla plánik. Pri bráne do tábora boli dve steny, ktoré vytvárali akúsi uličku. Nepriateľ by sa tak po prerazení brány ocitol v úzkej chodbe. V stenách chodby by boli malé otvory, ktorými by mohli obrancovia bodať kopijami nepriateľa. Pridala aj pár pascí, ktoré mohli pripraviť v okolí tábora. Gabriel a ostatní ju pozorne počúvali. Mala vážne talent na vymýšľanie originálnych pascí.

Hneď ako skončila porada, dali sme sa do práce. Vybrali sme si najschopnejších, ktorí dostali zbrane a niekoľko pomocníkov, ktorí mali len drevené kopije. Ich úlohou bolo skôr doručovanie zásob ako boj. Vybrali sme sa na trasu medzi Popradom a Starou Ľubovňou. Boli to dve väčšie mestá v tejto oblasti a medzi nimi sa nachádzalo mnoho menších i väčších dedín. Bolo to dobré miesto, kde sa dalo  začať. Mnoho z týchto dedín ležalo v odľahlejších oblastiach, a tak sme mali šancu, že nájdeme ďalších ľudí.

Wendy si niesla luk a dýky, šiesti chlapi mali meče a zvyšok drevené kopije. Zamierili sme južne od tábora. Cesta bola lemovaná lesmi, a tak sme sa mohli kedykoľvek ukryť. Dorazili sme k hlavnej ceste. Ukrytí v lese sme mali pekný výhľad na Nižné Ružbachy. Neveľká dedina bola ešte stále plná domov. Väčšina z nich bola spojená spoločnou stenou. Z diaľky sme videli niekoľko desiatok ľudí, ktorí pochovávali mŕtvych. Z rozprávania v tábore to bolo vo všetkých dedinách rovnaké. Nepriateľ zabíjal všetkých starších a chorých ľudí. Napočítali sme asi pätnásť vojakov, ktorí dozerali na pochovávanie. 

Potichu sme prebehli k domom a pripravovali sa na prvú akciu. Chlapi boli plný elánu a nemohli sa dočkať, kedy niekoho z nepriateľov zabijú. S Wendy sme si tým už prešli a videli sme aj obrátenú stránku boja. Títo chlapi ešte neboli poriadne vycvičení, a ktokoľvek z nich mohol umrieť. Pomalým krokom popri stenách domov sme sa blížili k novovzniknutému cintorínu. Skupinu asi štyridsiatich mužov kopajúcich hroby strážilo päť vojakov. Ďalších  osem vojakov sa po dvojiciach prechádzalo po dedine.

Zaútočili sme na piatich vojakov, ktorí strážili civilistov. Ozvalo sa cinganie zbraní a nárazy do kovových brnení. Traja z nepriateľov ani nestačili tasiť meče. Zvyšní dvaja čelili veľkej presile a rýchlo podľahli. Chlapi, kopajúci hroby, sa na nás vydesene dívali. Vyzerali, akoby nechápali, čo sa okolo nich deje. „Berte lopaty, krompáče, čokoľvek, čím sa dá udierať!“ Skríkol som a zodvihol som krvavý meč nad hlavu. Chlapi sa chopili náradia a nasledovali nás k zvyšným nepriateľom. Wendy začala strieľať na oddelené skupinky nepriateľov, a tak im zabránila v tom, aby sa spojili. Netrvalo dlho a všetci nepriatelia ležali v kaluži vlastnej krvi. Pripísali sme si prvé skutočné víťazstvo, no nebolo to zadarmo. Síce nik z našich neumrel, no pár ľahších zranení sa našlo. Jeden z civilistov však prišiel o ruku. Bez brnenia ho nemalo čo ochrániť pred ostrým mečom nepriateľa.

„Nebolo ich viac?“ Spýtala sa Wendy pri pohľade na náš lup.

„Je tu len trinásť mečov. Dvaja nepriatelia asi unikli.“ Dodal som sklamane.

„Stále lepšie ako dvanásť.“ Jemne sa usmiala. „Aspoň máme aj pár štítov.“ S ťažkosťami zodvihla kovový štít. Pozorne si ho prezerala. „Čakala som niečo viac.“

„Čo viac si čakala?“ Pokrútil som hlavou.

„Mohol byť o niečo krajší a farebnejší.“ Hodila ho k ostatným. Všetky vyzerali úplne rovnako. Boli to len kusy kovov upravené do daného tvaru. Nemali na sebe žiadne symboly ani farby.

„Aspoň, že mali pri sebe aj tie dve kopije. Vyzerajú oveľa kvalitnejšie ako naše.“ Zodvihol som jednu z nich. Bola na nej trochu zaschnutej krvi, no inak vyzerala dobre. Ostrý kovový hrot by ľahko prebodol človeka skrz. „ Všetko zbaľte a odneste do tábora.“ Zavolal som na jedného z našich chlapov. Ten prikývol a spolu s ostatnými zachránenými začali nakladať dodávky rôznym materiálom. Z dediny sme zobrali všetko, čo stálo zato. Okrem zbraní sme pribalili aj zásoby a uhlie do vyhne. V domoch sa tiež ukrývali deti a ženy, ktoré tam čakali, kým chlapi vykopú hroby. Úspech tejto akcie značne zodvihol morálku chlapov. Nik z nich sa nechcel vrátiť do tábora, a tak museli losovať.

Ďalšie dni sme pokračovali v útokoch, teda snažili sme sa. Dediny, cez ktoré sme prechádzali boli už prázdne a častokrát vyplienené. Našli sme niekoľko vysielačiek, a tak sme mohli byť v spojení s Gabrielom. Keď sme našli dedinu, v ktorej boli ešte nejaké zásoby, tak nám z tábora poslali dodávku. Občas sme narazili na hliadku dvoch až šiestich vojakov. Vedeli, že čakáme niekde v lesoch, a tak už na nás boli pripravení. Síce sme stále nemali žiadne straty, hlavne vďaka pasciam, ktoré Wendy nastražila, no zranenia pribúdali. Nepriateľ vysielal tieto malé oddiely na smrť, aby nás povzbudil k väčšiemu útoku. Chcel nás nalákať do Spišskej Belej alebo Starej Ľubovne. Mestá na prvý pohľad vyzerali opustene a bezbranne, no pri bližšom pohľade sme si všimli pohyb v bytovkách. Chlapi to chceli aj tak riskovať a vyhovárali sa na to, že to môžu byť naši. No keď sme ich napočítali viac ako sto a všetci mali na sebe kovové časti, tak ich odhodlanie opadlo.

Noci sme trávili v lesoch. Hliadky boli vždy po dvoch. Čiastočne kvôli vrahom, ale hlavne, aby nezaspali. S Wendy sme využívali každú chvíľu k tréningu. Poskočil som na úroveň dvadsať šesť a pribudli mi aj nové schopnosti. Prvá schopnosť niesla názov „preklad z cudzích jazykov“, no nefungovala správne. Wendy na mňa skúsila jej Španielčinu, no nič som jej nerozumel. Ďalšou schopnosťou bola virtuálna mapa. Zaznamenávala môj pohyb, vlnenie terénu, rieky a dokázala zaznamenať aj moje vlastné značky. Mapu sa dalo zobraziť aj v realite formou hologramu. Taktiež sa vylepšil aj môj magický štít. Odteraz pasívne chránil spojencov pred modernými zbraňami v okruhu niekoľkých metrov. Najlepšou z týchto schopností však bola vysielačka vo virtene. Mohol som sa spojiť s kýmkoľvek, kto mal virten a bol v dosahu. Tiež sa takto na diaľku dali posielať plány či záznamy vo virtuálnej mape. Nevýhodou bolo, že Wendy bola na úrovni dvadsať jeden, a tak ešte túto schopnosť nemala. Preto bolo spojenie možné len z mojej strany a ona ho mohla len prijať.

Po niekoľkých dňoch sa k táboru pridala tridsaťčlenná skupina vyzbrojená mečmi, kopijami a niekoľkými lukmi. Boli to muži a ženy z tábora, ale zaskočil nás ich počet.

„Dobrý deň obrobijec a lukostrelkyňa.“ Zdvorilo pozdravil chlap, ktorý vyzeral ako ich veliteľ. „Gabriel posiela pozdravy a gratuluje k úspechom.“ Bol vyšší a starší ako ja, no aj tak vystupoval veľmi úctivo.

„Dobrý deň aj vám.“ Opätoval som mu zdvorilosť. „Ale ako tak na vás pozerám, zrejme ste neprišli kvôli gratuláciám.“ Obzrel som sa na vojakov za ním.

„Máte pravdu.“ Sklonil zrak. „Nemáme dostatok zbraní, vyhňa ešte nevyrobila jedinú schopnú zbraň, ale aspoň vysielač funguje.“ Snažil sa znieť pozitívne, no bolo vidieť, že niečo tajil.

„Nechoďte okolo horúcej kaše a povedzte, prečo ste tu.“ Vyštekla Wendy.

„Máme rozkaz pridať sa k vám a...“ ťažko prehltol, „...zaútočiť na mesto.“ Nastalo hrobové ticho.

„To nemyslíte vážne.“ Ozval sa jeden z našich chlapov. Ešte pred nedávnom chcel sám zaútočiť na mesto, ale teraz vedel, že to bolo šialenstvo.

„Gabriel poveril vás dvoch velením a vypracovaním plánu. Podľa informácii, ktoré ste nám poslali, je v oboch blízkych mestách len malá posádka. Ak ich premôžeme, tak získame dostatok zbraní pre polovicu tábora.“ Hovoril veľmi opatrne, pochopil som ho, až keď som uvidel hrozivý výraz Wendy.

„Vy ste sa zbláznili. Videli sme tam stovku nepriateľov, a kto vie, koľko ich je schovaných.“ Chlapi začali protestovať.

„Tak dosť!“ Okríkol som ich. „Ktoré mesto máme dobiť?“ Obrátil som sa k veliteľovi.

„Výber ponechal na vás. Gabriel vám verí a my tiež.“ Obrátil sa k svojej jednotke a všetci súhlasne prikyvovali.

„V poriadku! Posaďte sa a oddýchnite si. My zatiaľ pouvažujeme, či sa niečo také dá uskutočniť.“ Vybral som sa do lesa a Wendy ma nasledovala. Vojaci si zložili ruksaky a živo debatovali. My sme sa zatiaľ ponorili do podvedomia.

„Pozri sa.“ Zobrazil som virtuálnu mapu. „V Starej Ľubovni je hrad vo výbornom stave. Pred dvoma dňami bol úplne prázdny.“ Boli to síce staré informácie, ale stále boli lepšie ako nič.

„Lenže mesto je plné nepriateľov. Aj keby sme obsadili hrad, tak čo potom? Budeme tam ako myši v pasci.“ Wendy skepticky hľadela na mapu.

„Hrad je len bonus. Naším cieľom je mesto.“ Ukázal som na malé mestečko rozdelené riekou.

„Je nás málo,“ neveriacky kývala hlavou. „Nemáme dosť mužov, to nezvládneme.“ Zadívala sa na mňa ako na blázna.

„Spomeň si, keď nás prenasledovali v lese s deťmi. Tiež sme mali malé vyhliadky na úspech a zvládli sme to.“ Stále sa na mňa dívala ako na blázna, ale do jej tváre sa pridal smútok. Bolo jasné, že takýto útok sa neobíde bez strát.

„Tam sme mali presilu a moment prekvapenia.“ Pokračovala.

„Aj tu ho máme. Zvolíme si predsa čas aj spôsob útoku. Oni môžu len čakať.“ Snažil som sa ju povzbudiť. „Prestaň!“ Zamračil som sa na ňu.

„S čím?“ Oborila sa.

„Nedívaj sa na mňa ako na blázna!“

„Ja zato nemôžem, že aj skrz kuklu tak vyzeráš!“ Uškrnula sa.

„Začni radšej premýšľať nad tým, ako dobijeme mesto!“ Nervózne som zvýšil hlas. Bol som si vedomý toho, aká ťažká úloha nás čakala, no nemal som rád, keď sa niekto už vopred vzdával.

„No dobre nervák!“ Zamračila sa.

Hodiny sme premýšľali nad plánom a zízali na virtuálnu mapu. Hľadali cestičky ako zvíťaziť a neprísť o všetkých chlapov. Skúšali sme mnoho rôznych postupov, ale keď nám to začalo prerastať cez hlavu, tak sme si šli trochu oddýchnuť. Oddychom som myslel tréning boja. Fyzická aktivita bola príjemným relaxom po hodinách uvažovania a plánovania. Zatiaľ čo ostatní spali, my sme neprestali trénovať a plánovať. Trvalo nám celú noc, než sme naplánovali základnú kostru plánu. Zbalili sme tábor a vydali sa na pochod. Plán ešte nebol dokonalý, no verili sme, že aktuálne informácie z mesta by nám mohli pomôcť.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Jan - čitateľ

Ahoj, mám rád sci-fi, a takýto štýl ma veľmi oslovil. Koľko kapitol bude mať tvoj príbeh? Vďaka

Číre zlo - Re: čitateľ

Ahoj, som rád, že ťa príbeh oslovil. Egyron má 71 hlavných kapitol a pár medzikapitol, ako bola prvá :)

Jan - Re: Re: čitateľ

Tak to bude dlhé čítanie :D jeden typ nechcete si na blogu urobiť rubriky kvôli prehľadnosti? Napr. sci-fi a tak...

Číre zlo - Re: Re: Re: čitateľ

Zatiaľ sme to chceli ponechať takto, pretože sme pridali len pár príbehov. Akonáhle sa ich množstvo zväčší, je možné, že to rozdelíme do rubrík a zmeníme aj vzhľad stránky :)

 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 5
Celkom: 44510
Mesiac: 4683
Deň: 182