Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 11

11111.jpg

article preview

Pár kilometrov od mesta si chlapi postavili tábor. Ja a Wendy sme šli k mestu a snažili sme sa, aby nás nik nezbadal. Moment prekvapenia bol náš jediný poriadny tromf. Chvíľu sme uvažovali, že vezmeme aj Erika, ale to by sme mu museli ukázať virteny a virtuálnu mapu. Erik bol veliteľom družiny, ktorú k nám Gabriel poslal. K oddielu sa správal prísne, no vyzeralo to tak, že ho rešpektovali. K nám sa stále snažil pristupovať veľmi úctivo. Možno to mal v povahe a možno ho len Gabriel varoval. Každopádne nás to oboch tešilo.

Pred nami sa objavilo na pohľad prázdne mesto. V bytovkách a domoch bolo ticho a jediní ľudia, ktorých sme videli, boli na bývalom futbalovom štadióne. Niekoľko stoviek chlapov kopalo veľké jamy, zatiaľ čo menšie skupinky do vykopaných jám hádzali mŕtve telá. To všetko sa dialo pod drobnohľadom mimozemských vojakov. Celý deň sme ich pozorovali a sledovali aj zdanlivo opustené budovy. Občas sa v nich predsa len niečo pohlo. Do virtuálnej mapy sme si zaznačili všetky budovy a cesty v meste. Červenou sme označili budovy, pri ktorých sme si boli istí, že sa v nich niekto schovával. Žltou boli označené podozrivé budovy a zelenou tie bezpečné.

„Čakala som, že ich tu bude oveľa viac.“ Wendy prekvapilo, že sme napočítali len niečo málo pod sto vojakov.

„To bude len návnada.“ Začal som počítať červenou a žltou označené budovy. „Myslím, že nás chcú nalákať, a z tých budov sa na nás vychrlia ďalšie stovky vojakov.“

„Lenže, čo ak sa z tých budov už nedostanú?“ Šibalsky sa usmiala.

„Na to som už myslel, ale nemáme výbušniny, aby sme toľko budov zničili.“ Červenou bolo označených jedenásť bytoviek.

„Nemusíme ich predsa úplne zničiť.“ Zaškerila sa. „Stačí, len ak nebudú môcť vyjsť von.“

„Zdá sa, že si už na niečo prišla.“ Prikývla. „Tak ma už toľko nenaťahuj a povedz mi, na čo si prišla.“

„Podpálime ich.“ Plán začínal vyzerať reálne a aj Wendina nálada sa zlepšila.

„A čím?“ Zamyslel som sa. „Pochybujem, že by sme mali čas ručne podpáliť každú bytovku tak, aby si nás nevšimli.“

„To už nechaj na mňa.“ Stále sa usmievala.

„Hm, niekto si tu verí, nato že ešte prednedávnom plakal, že je to šialenstvo.“ Podpichol som ju.

„Šialenstvo to je, ale nikdy som neplakala.“ Naštvane zovrela dlaň do päste a pripravovala sa ma udrieť.

„Pozri!“ Ukázal som na štadión. „Odchádzajú.“ Obaja sme sa zadívali na mesto. Slnko už takmer zapadlo a vojaci zoradili civilistov do radu. Poslušne ich previedli cez most až do niekdajšieho nákupného centra. Čakali sme až do úplnej tmy. V nákupných centrách sa rozsvietili malé svetielka. Dokázali sme rozpoznať siluety ľudí. Za celý deň sme nevideli žiadnu ženu či dieťa. Všetci boli v nákupných centrách, zatiaľ čo muži kopali hroby. „To by mohli byť naše posily.“ Premýšľal som nahlas a Wendy prikývla.

„Už by sme mali ísť.“ Po hodine čakania, či sa ešte niečo udeje, bola už Wendy nervózna. „Potrebujeme pripraviť ešte veľa vecí.“

Vrátili sme sa do tábora a oboznámili sme ostatných s plánom. Nemali sme veľmi na výber, a tak sme im ukázali virtuálnu mapu. Vyhovorili sme sa na to, že sme patrili k špeciálnym jednotkám, a toto bola len nová technológia. Nemali čas uvažovať nad tým, či im hovoríme pravdu alebo nie, pretože hneď dostali pokyny. Pár chlapov malo prejsť okolité dediny a priniesť čo najviac benzínu na výrobu zápalných fliaš. Wendy ich upravila pridaním škrtiaceho zariadenia. Takto ich stačilo hodiť a pri rozbití vznikla iskra, ktorá zapálila benzín. Chceli sme rozdeliť chlapov po dvojiciach, no bolo nás málo. Rozhodli sme sa, že jeden chlap musí na jednu budovu stačiť. Spoliehali sme sa aj na to, že jeden bude menej nápadný ako dvaja. Zvyšok sa rozdelil na dve skupiny. Prvá skupina mala obsadiť hrad. Počas nášho sledovania sa na ňom nič nepohlo. Neboli sme si istí, že bol prázdny, ale za pokus to stálo. Prvá skupina mala zapáliť oheň na jednej z hradných veží, a to bol pre ostatných pokyn k útoku. Druhá skupina, na čele s Wendy, mala udrieť na mesto hneď, ako by uvidela signál. Mojou úlohou bolo získať posily.

Celý deň sme sa pripravovali. Chlapi doniesli dosť benzínu, a tak sme mohli pokryť všetky ciele. Dohodli sme sa, že zaútočíme ďalší deň, ešte pred úsvitom. Zatiaľ čo ostatní už spali, ja som trénoval. Mal som svoju vlastnú misiu, na ktorú som potreboval eso v rukáve.

Hodinu pred východom slnka som vyrazil. Prebehol som k rieke a pozdĺž jej koryta som došiel až k nákupnému centru. Mojou úlohou bolo oslobodiť čo najviac civilistov, ktorí by nám mohli pomôcť. Vyšplhal som sa po príkrom svahu až k asfaltovej ceste. Prebehol som cestou a ukryl sa za budovu nákupného centra. Pred vchodom stálo šesť vojakov. Bolo ich stále dosť veľa. Moje eso v rukáve som ešte nemal čas poriadne natrénovať, a tak som si vôbec nebol istý tým, či mám zaútočiť. Mal som ešte pár minút, než to všetko začne. Premýšľal som nad možnosťami. Veľa som ich nemal. Nemohol som sa stiahnuť, lebo by som ostatných odsúdil k smrti. Sedel som ticho a nehybne. Nesmeli o mne vedieť skôr, ako sa ostatní dostanú na pozície. Bol som odhodlaný splniť si svoju úlohu.

Vysoko na kopci stál hrad. Začalo sa rozvidnievať a nad hradnou bránou začal horieť oheň. Malej skupinke chlapov sa podarilo obsadiť hrad. V momente sa začali ozývať tiché výbuchy benzínu. V uliciach začali horieť bytovky a pár najpodozrivejších domov. Zápalné fľaše fungovali skvelo. Nepriateľ zostal uväznený v budovách a Wendy s ostatnými vtrhli do mesta. Všimol som si, že niekoľko označených budov nehorelo. Chlapi sa buď zdržali alebo ich zabili.

Nadišiel čas vyslobodiť posily. Traja vojaci sa rozbehli do mesta. Počkal som, až sa vzdialia a vyložil som svoje eso. Hologram a virtuálna mapa mi vnukli myšlienku. Niekoľko dni som trénoval vytváranie ilúzií. Začal som jednoduchými ako bola napríklad ilúzia stromu či kameňa, ale teraz som potreboval niečo iné. Sústredil som sa z plných síl a predstavil som si sám seba. Ilúzia bola taká dôveryhodná, aká bola moja predstava. Čím viac detailov som si vedel vybaviť, tým lepšie to vyzeralo. Bolo by jednoduchšie, keby som mal pred sebou svoj obrázok, ale ten som nemal. Vytvoril som ilúziu v kukle a nechal ju vykročiť za roh. Dvaja vojaci sa k ilúzii rozbehli. Čakal som za rohom, a keď sa ich meče prehnali ilúziou, švihol som svojím mečom. Hlava prvého z nich sa odkotúľala preč, zatiaľ čo druhého som ešte zasiahol do ruky. Znova som švihol a mieril som mu na hlavu. Snažil sa uskočiť, a tak môj meč presekol jeho hruď. Posledný vojak stál ako prikovaný. Pomalým tempom som kráčal, a pritom som tvoril ďalšiu ilúziu. Tentokrát prikrčená ilúzia vyšla spoza rohu budovy, a pomaly kráčala za mnou. Dal som si pozor, aby ju vojak zazrel, ale aby to nebolo príliš nápadne. Keď som prikročil k nemu a švihol som mečom, tak sa vôbec nebránil. Veril že ilúzia krčiaca sa asi meter za mnou som ja. Všetci vojaci boli mŕtvi a spoza sklenenej steny nákupného centra na mňa zízala skupina chlapov. Mečom som prerazil sklo a vstúpil som dnu. Väčšina z nich sa ešte len prebúdzala.

„Pomoc je tu!“ Mohutný hlas sa niesol celým obchodom. „Potrebujeme však aj vašu pomoc.“ Ľudia sa začali obzerať a uvideli mŕtvych vojakov vonku. „Vezmite nože, palice, krompáče, lopaty, proste všetko, čím sa dá niekoho zabiť. Musí to byť niečo, čo nie je moderné a poďte za mnou.“ Stále sa na mňa len nechápavo dívali. V meste sa ozvalo niekoľko ďalších výbuchov. „Ak chcete žiť, tak robte to, čo vám kážem.“ Skríkol som a pár chlapov začalo behať po obchode a zbierať zbrane. Behom par sekúnd sa k nim pridali aj ostatní. „Pohyb.“ Znovu som skríkol. Počul som, že v meste sa už bojuje. Vybehol som von a všetci, ktorí už mali zbrane ma nasledovali. Poslal som pár z nich k ostatným budovám, v ktorých držali civilistov, aby ich vyslobodili. Zo zvyškom skupiny sme prebehli most. Ľudia začali jasať, keď videli, ako zo zapálených bytoviek vyskakujú bezmocní mimozemšťania. Snažili sa zachrániť, ale pád z takej výšky nemohli prežiť.

Prebehli sme na druhú stranu rieky, lenže neboli to naši vojaci, ktorí tam čakali. Z niekoľkých budov, ktoré nehoreli, nás začali zasypávať svištiace šípy. Pri plánovaní nikomu z nás nenapadlo, žeby mali luky. Padli sme do pasce. Utekali sme asi sto metrov na autobusovú stanicu. Jej veľká strecha a samotná budova nám poskytli krytie, no aj tak sme stratili mnoho civilistov. Na ulici ležali mŕtve a zranené tela. Nepriatelia nemali zľutovanie. Pokračovali v streľbe na zranených, ktorý sa snažili plaziť do úkrytu. Boli sme v pasci. Najhoršie však bolo, že nebolo počuť boj v iných častiach mesta. Nevedel som, ako je na tom Wendy a zvyšok. Nemali sme kam utiecť a ja hlupák som si nevzal ani jedinú zápalnú fľašu.

Pristúpil som k oknu a opatrne som sa rozhliadal po okolí. Skúmal som možné únikové cesty. Hrad nebol ďaleko, ale cestu naň strážila vysoká bytovka. Síce z nej nik nestrieľal, no nemohol som si byť istý tým, či len nečakajú na správny moment. V tom som uvidel veľké plamene, hneď nato ďalšie a ďalšie. Všetky budovy, z ktorých po nás strieľali začali horieť. O pár minút hustý dym zahaľoval celú budovu a lukostrelci nás už nemohli vidieť. Z bočnej uličky vybehla Wendy a s ňou skupina vojakov. Radosť mi zaplavila srdce. Bolo mi jasné, že tu niektorí vojaci umrú, no Wendy mi prirástla k srdcu a nechcel som, aby patrila k tým nešťastníkom. Okrem toho sme boli spolu takmer neustále. Trénovali sme a rozvíjali sme sa. Taktiež som nechcel zostať jediný s virtenom. Bol som tak ponorený do vlastných myšlienok, že som si nevšimol, ako na nás Wendy kývala. Prebralo ma až poklepanie po ramene a otázka: „Nemali by sme  už ísť?“ Prikývol som a skupina sa rozbehla k Wendy.

„Vďaka za záchranu?“ Pribehol som k Wendy

„Prepáč, že neskoro. Prekvapila nás skupina vojakov, a...“ Povedala smutne.

„Nevadí, vedeli sme, že budú straty.“ Položil som jej ruku na rameno. „Hlavne, že ty si v poriadku.“ Usmial som sa, ale cez kuklu to nevidela.

„Prišli sme o pätnástich. A....,“rozhliadla sa po ulici, „a vy o tridsiatich.“

„Nebuď smutná! Získali sme predsa mesto, a to aj napriek nevýhode. Dobrá práca!“ Udrel som ju jemne do ramena a Wendy sa usmiala. „Poďme na hrad, je nebezpečné tu byť, keď je mesto v plameňoch.“ Z druhej strany rieky k nám ešte mierila ďalšie skupinka civilistov. Všimol som si, že niektorí z nich sú krvaví, zrejme sa to neobišlo bez násilia. Počkali sme na nich a spoločne sa vydali na hrad.

Na hrade nás už čakal predvoj. Našli tu len dvoch nepriateľov, ktorí boli ukrytí v hlavnej sieni. Mesto horelo a cez hustý dym sa nedalo určiť, či z neho niečo zostane. Oslobodení ľudia boli zoslabnutí a vyhladovaní. Chceli čím skôr odísť z mesta, ale mali mnoho zranených. Taktiež sme ich potrebovali ešte chvíľu, aby zostali tu. Oheň by sa nemal dostať za rieku, a tam boli obchodné domy a sklady s jedlom. Potrebovali sme zásoby pre náš tábor.

Z hradu sme videli niekoľko nepriateľských vojakov utekať preč. Erik ich chcel prenasledovať, no mne vyhovovalo viac, že ušli. Gabriel by zrejme súhlasil, ale ostatní by zrejme neboli nadšení z môjho plánu. Chcel som nepriateľov vyprovokovať k útoku na tábor. Takto by sme vylákali väčšinu ich vojakov tam, kde sme ich chceli mať.

Bolo neskoré popoludnie a plamene boli stále nebezpečné. Chlapi boli hladní, a tak som zobral malú skupinu a šli sme niečo pohľadať. Vzali sme niekoľko desiatok konzerv, staré chleby a suché salámy. Malo to vystačiť len na večeru, ale trochu som podcenil naše počty. V hrade a jeho okolí bolo niekoľko tisíc ľudí. Veľa z nich to boli len deti a ženy. Takže sme sa museli do mesta vrátiť niekoľkokrát, aby sme ich ako tak nakŕmili. Celú noc sme obchádzali horiacu časť mesta a nosili zásoby. Plamene postupne dohorievali a ráno už zostal len dym.

Po rannom spočítaní nás bolo tritisícdvestoosemdesiatdva. Mesto malo pôvodne viac ako pätnásť tisíc obyvateľov. Od civilistov sme sa dozvedeli, že každý deň odvádzali stovky ľudí na východ a západ, no neskôr ich už odvážali len na východ. S Wendy nám došlo, že keď sme im zablokovali cestu do Popradu, tak začali ľudí odvážať inam.

Malá skupinka zostala na hrade a zvyšok šiel zbierať zbrane a potraviny. Polovica mesta bola preč, ale druhá stále ukrývala cenné poklady. Naložili sme všetko do funkčných áut a postupne prevážali k táboru. Gabriel vedel o našom úspechu a poslal nám na pomoc ďalších chlapov. Práca šla rýchlo. Časť zásob spolu s malou posádkou sme nechali na hrade. Mali tu zostať a pozorovať dianie v okolí.

Nemali sme viac dôvod zostávať tu. Vzali sme našich pár chlapov a vybrali sme sa späť do lesov. Malá skupinka a Wendy po blízku mi boli milšie než celá armáda. Mohli sme kráčať nepozorovane. Vydali sme smerom k Popradu, ale žiadne nepriateľské hliadky sme nenašli. Čas na oddych sme venovali tréningom. Wendy už poskočila na úroveň dvadsaťtri, ale stále som mal náskok. Moja úroveň stúpla len o jeden bod. Pribudla mi však schopnosť pravdivého pohľadu. Podľa popisu to malo zlepšiť moje rozoznávanie toho, či mi niekto klame alebo nie. No bolo to skoro rovnaké ako s prekladom cudzích jazykov, až na to, že pri tejto schopnosti som sa občas trafil.

Keď sme došli k Spišskej Belej, bola úplne prázdna. Bytovky, v ktorých bol kedysi pohyb zostali pusté. Využili sme šancu a oznámili to Gabrielovi. Ten mal však plné ruky práce so Starou Ľubovňou, a tak nám nikoho poslať nemohol. Najbližšie mesto bol Kežmarok a za ním Poprad. Pri prezeraní bytoviek sme si z vyšších poschodí všimli, že Kežmarok už neexistuje. Celé mesto bolo rozobrané a suroviny zrejme použité na stavbu hradieb okolo Popradu.

V noci sme zostávali na kopci pri meste. Odtiaľ bol dobrý výhľad na Poprad aj na celé okolie. Vojaci sa začínali nudiť, a tak sme s nimi začali trénovať. Pomáhali sme im, ako to len šlo, ale občas sme sa aj vytratili a trénovali svoje vlastné schopnosti. Ilúzie sa ukázali ako účinné, a tak som sa im venoval. Wendy sa zatiaľ zdokonaľovala v lukostreľbe. Dýky, ktoré nosila za opaskom, jej slúžili skôr ako ozdoba. Trénovala s nimi len párkrát a nebola to jej šálka kávy. Skúšal som vytvoriť aj iné podobizne. Najčastejšie to bola Wendy. S touto ilúziou som ju občas strašil. Wendy mi to vracala umiestňovaním pascí okolo môjho stanu. Bol som rád za takéto srandičky. Dobrá nálada v tábore povzbudzovala aj ostatných.

Dni plynuli a všade bol pokoj. V hlavnom tábore pokračovali so stavbou palisády, kovali meče a trénovali boj. Na hrade strážili východnú cestu, spevňovali bránu a múry. Vysielač fungoval už niekoľko dní. Možno ho niekto počul a povstania boli aj inde, no o ničom sme nevedeli. Pomaly sme sa ale začínali nudiť. Vďaka virtenom sme mali lepšiu kondíciu, a tak sme behávali dlhé trasy. Napoly rozobrané dediny striedali holé lúky. Po nepriateľovi sa akoby zľahla zem.

Konečne po dlhom čakaní sa veci dali do pohybu. Z kopca sme videli ako armáda vypochodovala z Popradu. Poslali sme zvyšok späť do hlavného tábora, aby varovali ostatných. Zostali sme na mieste a mapovali sme ich cestu v snahe odhadnúť kadiaľ pôjdu. Zo Spišskej Belej sa vybrali lesom priamo na tábor. Namiesto toho, aby šli po cestách, si cestu razili lesom. Mierili priamo na tábor, a tak už nemalo zmysel zostávať tu. Zbalili sme si veci a vrátili sa do tábora.

Tábor sa úplne zmenil. Ľudí bolo toľko, že stany stáli úplne všade. Veľký dav nás vítal už z diaľky. Zvykol som si na pokoj, ktorý panoval v lese a na malú skupinku ľudí. Takýto hluk mi nebol príjemný. Pred nami bola hlboká, tri metre široká priekopa, ktorá chránila palisádu. Chlapi osadzovali posledné zaostrené koly do priekopy. Do vnútra palisády viedla jediná brána. Po jej prekročení ste sa ocitli v dlhej uličke obohnanej vysokou stenou. V bokoch stien boli výrezy na kopije, presne podľa plánu, ktorý nakreslila Wendy.

„Vitajte, konečne ste späť.“ Z diaľky nás vítal Gabriel a podával nám ruku. „Všetci sú pripravení. Úspechy, ktoré ste mali posilnili morálku a nepriateľov sa už nik nebojí.“ Triasol mi rukou a nadšenie v jeho očiach nahradilo inak chladný a pokojný výraz.

„Bola to maličkosť.“ Wendy mávla rukou.

„Ako sme na tom s výzbrojou?“ Opýtal som sa ho, keď mi konečne povolil ruku.

„Máme skoro osem stoviek bojaschopných ľudí. Mečov máme len sto, no máme dostatok kopijí a niekoľko lukov a šípov. Vyhňa už vyrába meče a aj jednoduché hroty šípov.“ Začal sypať čísla a štatistiky. Všetko vyzeralo oveľa lepšie, ako keď som tábor videl po prvýkrát. Domobrana by si síce zaslúžila viac času na tréning, ale ten sme nemali.

         „Dorazia o dva dni, nikam sa neponáhľajú. Wendy má ďalšie návrhy ako zlepšiť obranu, a tiež sme vypracovali plán.“ Vstúpili sme do veliteľského stanu, a tam som vytvoril holografickú mapu. Keď sa spamätali z toho, čo videli, mohli sme začať vysvetľovať. Wendy dodávala svoje postrehy a nápady. Občas sa pridal aj niekto z rady. Mali sme ešte dosť času na doladenie detailov. Tých, ktorí nemohli bojovať, sme hneď poslali na hrad do Starej Ľubovne.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 3
Celkom: 56624
Mesiac: 3711
Deň: 106