Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 12

11111.jpg

article preview

Dva dni ubehli ako voda. Šimonovi ľudia na vysielači nám hlásili každý ich pohyb. Prípravy vrcholili a každý s napätím očakával príchod nepriateľov. Každého kto nemohol bojovať sme presťahovali na hrad. V tábore zostalo niečo málo cez tisíc ľudí. Každý z nich mal aspoň kopiju. Horšie to bolo so zvyškom výzbroje. Málokto z nich mal aspoň časť brnenia. Väčšina mala na sebe obyčajné tričko a nohavice.

Slnko už bolo vysoko, keď sa z lesa začali vynárať postavy. Najskôr len pár, no hneď za nimi šli ďalší a onedlho ich už boli stovky. Zastavili sa na lúke, ktorá vznikla po vyrúbaní lesa. Nepriateľ sa sformoval do úhľadných línií a čakal na povel. V prvej línii stálo aj niekoľko „obrov“. Posledný z lesa vyšiel veliteľ. Ružová hlava s malými výrastkami vykúkala z kovového brnenia. Sedel na zvierati, ktoré pripomínalo koňa, no bolo oveľa chlpatejšie. Prezrel si palisádu a nasadil si helmu. Bez jediného slova či gesta sa nepriateľská armáda pohla.

Vojaci sa rozbehli k palisáde. Najväčší obor začal búšiť do brány, zatiaľ čo ostatní len stáli pred priekopu s ostňami. Nepriateľskí lukostrelci, zoskupení okolo veliteľa, pálili jednu salvu šípov za druhou. Z lesa som pozoroval, ako ich šípy dopadali na všetky stany a zapichovali sa do zeme. V tábore bolo len pár vojakov, a tí čakali v úkryte. Brána onedlho povolila a prvá vlna vbehla dnu. Ocitli sa v úzkej uličke lemovanej vysokou drevenou hradbou. Východ z uličky bol zablokovaný a z otvorov v stenách začali kopije prebodávať uväznených Mirnilčanov. Pár chlapov stačilo na udržanie uličky. Nepriatelia posielali jednu vlnu za druhou v snahe preraziť našu obranu. Čím viac mŕtvych sa v tuneli nachádzalo, tým ťažšie sa dalo prejsť na koniec. Veliteľ sa otočil k lesu a následne sa niekoľko oddielov odpojilo od ostatných a zamierili do lesa. Niekoľkými švihmi zoťali niekoľko stromov a pritiahli ich k palisáde.  Stromy opreli o palisády a po ich kmeňoch preliezali stenu.

Vojaci v tábore sa rozbehli na druhý koniec, kde bol ukrytý tajný východ. Všetci sa stihli dostať von. Skôr ako sa nepriateľ dostal do tábora. Zatarasili východ, prebehli lávkou ponad priekopu a následne ju zhodili do priekopy. Kým sa tábor zaplnil nepriateľmi, nebolo po našich vojakoch ani stopy. Mimo palisádu zostalo už len pár nepriateľských vojakov, lukostrelci a veliteľ. Zaznelo trúbenie a začal náš útok. Vybehol som z lesa, spoločne s ostatnými. Zmätení lukostrelci stihli vystreliť len raz. Razili sme si cestu k veliteľovi a pritom kosili bezmocných lukostrelcov. Zatarasili sme cestu do lesa a veliteľ sa ocitol v obkľúčení. Dvihol svoj meč a začal niečo hovoriť. Jasné svetlo rozžiarilo jeho meč a on ho namieril na svoje zviera. Na hlave chlpatého koňa vznikli žiarivé rohy. S niekoľkými vojakmi sme stáli pár metrov pred ním, keď sa rozbehol naším smerom. Náraz bol taký silný, že ma odhodil dobrých desať metrov. Ležal som na zemi a nemohol som sa nadýchnuť. Zo slabnúcim zrakom som nad sebou uvidel Wendy. Zatriasla mnou a dych sa mi vrátil. „Teraz nie je čas na oddych,“ Wendy ma prefackala a pomohla mi vstať. Veliteľ sa ďaleko nedostal. Zviera ležalo na zemi zo šípmi v nohe a krku. „Tak sa to robí!“ Wendy ukázala na šípy v zvierati, zvrtla sa a zmizla v lese. Mala tam svoju skrýš, z ktorej ostreľovala Mirnilčanov.

Náš tábor bol v plameňoch. Nastražili sme suché seno a drevo. Hneď, ako začal náš útok, spŕška zapálených šípov zasypala tábor. Z horiaceho tábora vyskakovali nepriatelia. Väčšina z nich dopadla priamo na bodce v priekope. Plán vychádzal dokonale, no stále tu bolo veľa nepriateľských vojakov. Prebehol som bojisko k ich veliteľovi. Okolo ležalo už niekoľko našich chlapov, no spoločným útokom sa nám podarilo skoliť ho. Mŕtve telo padlo na zem a na bojisku nastalo ticho. Ohliadol som sa cez rameno a nepriateľskí vojaci stáli nehybne. Naši nevedeli, čo sa stalo, a tiež stuhli. „Na čo čakáte? Do nich!“ Zvrieskol som z plných pľúc. Zabralo to, nepriatelia padali ako muchy, ale netrvalo to dlho. Po niekoľkých sekundách sa prebrali a boj pokračoval. Bitka trvala ešte niekoľko minút. Väčšina nepriateľov uhorela alebo sa nabodli na koly v priekope.

Tú ľahšiu časť sme mali za sebou. Na bojisku ležali stovky nepriateľov, zatiaľ čo nás padlo len osemdesiat tri. Na lúke za kopcom sme mali pripravené stany pre ranených. Ženy, ktoré sa odmietli schovať na hrade, a pre ktoré sme už nemali zbrane, tam už čakali. Čo najrýchlejšie sme presunuli ranených a začali sa chystať na ďalšiu časť nášho plánu.

Začali sme zbierať všetky zbrane, ale aj ich brnenia. Každý bojaschopný človek si obliekol ich brnenie. Rovnako ako ich štíty aj brnenia nemali žiadne znaky či symboly. Boli to len kusy plechu, no všetky vyzerali rovnako. Potuloval som sa po bojisku, pomedzi skupinky zvedavcov, ktorí si prezerali ich tváre. Veliteľ sa však od ostatných trochu líšil. Špicaté zuby v kombinácii s jemnými črtami tváre a svetločervenou pokožkou nešli k sebe. Prezerali si tiež telá „obrov“. Bolo zvláštne vidieť toľko druhov mimozemšťanov. Niektorí mali len šupiny, iní mali aj trošku peria. No ja som hľadal niečo iné.

„Wendy, poď sem.“ Zamával som.

„Čo tu robíš? Mali by sme sa pridať k ostatným!“ Ukazovala na chlapov, ktorí boli oblečení ako náš nepriateľ.

„Pozri,“ ukázal som na ruku jedného z nich. „Napočítal som ich šesť.“ Dvihol som hlavu a rozhliadol sa po tábore.

„No a?“ Nechápala Wendy.

„Prečo sa ani jeden z nich neoddelil?“ Wendy sa zamyslela. „Šanca je predsa väčšia ako 1:10.“ Wendy si prezrela mŕtveho veliteľa s virtenom. „V Ľubovni a na hlavnej trase sme ich dostali päť.“

„To je jedenásť virtenov, ktoré sa neoddelili.“ Uškrnula sa. „To predsa nič neznamená.“

„Možno máš pravdu, len som myslel, že by k nám mohol niekto pribudnúť.“ Postavil som sa a začal kráčať k pripraveným vojakom.

„Počkaj ešte.“ Otočil som sa. „Videl si, ako stuhli keď padol ich veliteľ?“ Prikývol som. „Neodložíme plán? Čo ak aj ostatní cítili jeho smrť?“

„Je to možné, ale takúto šancu už nemusíme mať, a čím dlhšie budeme čakať, tým menšia šanca bude.“ Žmurkol som a pokračoval k vojakom.

Gabriel medzitým pripravil viac ako tri stovky vojakov, ktorí mali na sebe nepriateľské brnenie. Nastal čas vyraziť na Poprad. Putovali sme rovnakou trasou, po ktorej šiel nepriateľ. Cestou sme stretávali naše hliadky. Mali za úlohu zneškodniť každého, kto by unikol z bitky. Žiadna z hliadok však nikoho nezbadala.

Kráčali sme rovnakým tempom ako nepriateľ. V noci sme sa utáborili len pár kilometrov pred Popradom. V tábore sa však začala šíriť zlá nálada. Niekoho napadlo, či smrť veliteľa nepocítili aj vojaci v Poprade. Vyzeralo to, akoby boli vojaci spojení s veliteľom. To by vysvetľovalo aj to, ako mohol vydávať rozkazy bez toho, aby niečo povedal či gestikuloval. Samotná nervozita vojakov nás mohla prezradiť, a tak sme museli upraviť náš plán. Armáda mala vyraziť ešte za tmy a do Popradu by dorazili pred úsvitom. Ja a Wendy sme šli napred.

„Nemôžeš niekedy vymyslieť plán, ktorý by nebol taký šialený?“ Ležali sme v priekope vedľa vyšliapanej cestičky.

„Môžem, ale nebola by to taká sranda.“ Jemne som ju udrel do ruky.

„Ha, ha, ha, fakt veľká sranda.“ Naštvane pokrútila hlavou.

„Ak chceš, nechám ďalší plán na teba.“ Uškrnul som sa.

„Súhlasím!“ Odfrkla. „Už idú!“ Po cestičke sa k nám blížili dvaja vojaci. Keď sa priblížili na dosah, vrhli sme sa na nich. Behom pár sekúnd boli mŕtvi. Bola to hliadka, ktorá sa vracala do Popradu. Mali na sebe rovnaké brnenie ako my, a tak sme ich len odtiahli do priekopy.

Pokračovali sme po vychodenej cestičke až k východnej bráne Popradu. Wendy mala pri seba dýky a svoj luk mala ukrytý za chrbtom. Ja som si vzal aj nôž, ktorý som mohol vytasiť skôr ako meč. Na hradbách stáli dvaja lukostrelci a bránu strážili štyria vojaci. „Hlavne pokojne.“ Pomyslel som si, keď sme sa k ním blížili. Stráž nás pred vstupom zastavila a začali si nás prezerať. Kývol som hlavou a Wendy zabodla dýku do otvoru v prilbe vojaka. Švihom noža som presekol krk ďalšiemu vojakovi. Rozbehol som sa na hradby k lukostrelcom. Tým chvíľu trvalo, než sa spamätali, no hneď na to sa rozbehli k zvonu. Hodil som svoj meč, a ten sa zapichol jednému z nich do chrbta. Druhý lukostrelec po mne vystreli. Pokúsil som sa vyhnúť šípu, no zasiahol ma do ramena. Vytrhol som šíp z ramena a hodil sa na lukostrelca. Jeho vlastným šípom som mu prebodol krk. Vytiahol som šíp a bodol som ho ešte niekoľkokrát. Pod hradbou Wendy odolávala dvom vojakom. Vytrhol som meč z chrbta nepriateľa a skočil som na vojaka pod hradbami. „Doriti!“ Zanadával som si pri dopade. Vo filme to vyzeralo ľahko a bezpečne, ale po dopade ma všetko bolelo. Vedľa mňa ležal vojak s mečom v chrbte. Druhý vojak sa obzrel, chcel vedieť, čo sa stalo, a to využila Wendy. Švihla dýkou niekoľkokrát a zasiahla mu krk. Krv striekala a Wendine kovové brnenie sa sfarbilo karmínovočervenou farbou.

„Vybehni k zvonu.“ Pomaly som sa staval na vlastné, zatiaľ čo sa Wendy rozbehla k zvonu na hradbe.

„Čo ti to tak trvá? Veď to nebol veľký pád.“ Dodala uštipačne, keď ma videla, s akými ťažkosťami sa driapem na hradby.

„Veď už som skoro tu.“ Konečne som zdolal posledné schody a posadil sa.

„Do úsvitu máme ešte pár minút.“ Posadila sa vedľa mňa.

„Tu máš.“ Vybral som z vrecka malé vrecko a v ňom obväzy.

„Preboha, si ranený?“ Vyskočila na nohy a začala si ma prezerať.

„Nič to nie je.“ Ukázal som jej rameno. „Len mi to obviaž.“ Nasypala mi do rany dezinfekčný prášok, pritlačila mi ranu gázou a začala omotávať. Vo vrecku bola len prvá pomoc a dôkladnejšie ošetrenie muselo počkať.

„To si sa zranil pri páde?“ Vyzvedala.

„Ale nie. Henten...“ ukázal som na telo lukostrelca. „Stihol vystreliť jeden šíp, ale vrátil som mu ho.“ Uškrnul som sa.

„Jasné, chápem!“ Prerušila ma, „znova tá tvoja horúca hlava!“ Bola naštvaná a udrela ma do boľavého ramena.

„Už idú.“ Wendy sa postavila a uvidela našich vojakov. Akurát vyšlo slnko a ona im mávala z hradieb. Vojaci začali utekať k nám. V svetle ranného slnka a celá od karmínovej krvi vyzerala veľmi sebavedomo a nebezpečne.

Vojaci prešli bránou. Použil som ilúziu, aby som zakryl zranenia a postavil sa k nej. Chcel som, aby im Wendy pomohla z dobíjaním mesta, no ostala pri mne. Z hradieb sme pozorovali, ako naši vojaci obsadzujú ulicu za ulicou takmer bez odporu. Mesto bolo úplne zmenené. Okrem hradieb tu pribudli veľké budovy, pripomínajúce maštale, v ktorých na noc uväznili zajatcov. Väčšina fabrík zmizla a veľkosť mesta sa značne zmenšila. Do obedu bolo po všetkom. Niekoľko vojakov ušlo ostatnými bránami, ale hlavné bolo, že mesto bolo naše.

 

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 2
Celkom: 55704
Mesiac: 3920
Deň: 102