Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 14

11111.jpg

article preview

Bežali sme priamo do lesa. Mesto sa pomaly vzďaľovalo, až úplne zmizlo. Beh nás už toľko neunavoval ako kedysi. Náš rekord bol sto kilometrov za deň, ale na konci dňa sme si ledva cítili nohy. Zatiaľ nám stačilo polovičné tempo. Mierili sme na juh ku Košiciam. Cestou sme mapovali ďalšie mestá, ktoré sme mali po ceste. Dediny boli ľudoprázdne. Občas sme v nich stretli naše hliadky, ktoré sa snažili získať čím viac zásob. Pri postupne na juh sme stretávali stále menej a menej našich. Po dobití Popradu, ako aj ubránení tábora, sme však získali dosť zbraní. Gabriel teraz posielal hliadky do širokého okolia, a často sa dostávali do stretov s nepriateľskými hliadkami. Preto sme postupovali popri hlavnej ceste, ak by náhodou niekto potreboval pomoc.

„Čo je v tom liste?“ Opýtala sa Wendy, keď sme si na chvíľu sadli.

„Vidíš, zabudol som naň.“ Prehrabal som sa v ruksaku a vytiahol zmenšený list. V rukách sa mi opäť zväčšil do pôvodnej veľkosti „Hm,“ zamyslel som sa. „Bežné rečičky, nech si dávame pozor a tak.“ Prezeral som si text a snažil sa nájsť niečo podstatné. „Máme zmapovať Prešov a Košice. Gabriel vytiahne s armádou na Bardejov a o dva týždne sa tam s nimi máme stretnúť.“

„Dva týždne?“ Začala sa smiať. „Zmapujeme to za pár dni.“

„Takže dnes sme už zabehli dosť.“ Bolo ešte len tesne poobede, no chcel som niečo vyskúšať.

„Súhlasím. Ideme vyskúšať mágiu?“ Začala poskakovať okolo mňa.

„Dobre, ale opatrne! Nie že ma podpáliš alebo zo mňa spravíš pikachua!“ Občas som znel ako učiteľ, ale neuvedomoval som si to. Učiť ma bavilo, a tak sa nejaký ten zlozvyk na mňa nalepil.

„Neboj, ja ťa len premením na kameň a odkopnem tak ďaleko, aby som nepočula tvoje poučovanie!“ Zaštekala Wendy.

„Takže,“ otvoril som manuál v podvedomí, zatiaľ čo sme sa obaja prepojili. „Prvým krokom je zhlboka sa nadýchnuť.“ Zhlboka sme sa nadýchli. „Ďalej tu je, že sa máme sústrediť na vytvorenie kortukt, kým sa nespoja do pravidelného krentoru.“ Vymenili sme si nechápavé pohľady a začali skúšať všetko, čo nás len napadlo. Tápanie v neúplnom preklade pokračovalo ďalšie hodiny. Jedine prvý a posledný krok, v ktorom nám gratulovali k zvládnutiu mágie, bol kompletne preložený. Celý zvyšok dňa sme sa pokúšali pochopiť to, čo od nás chceli v manuáli, no márne. Zhodli sme sa jedine na tom, že v našom svete mágia nie je, a tak nemáme správne slová pre kompletné preloženie. Nemohli sme predsa preložiť slovo, ktoré u nás neexistovalo.

„Bolo milé, koľko ľudí sa s nami prišlo rozlúčiť.“ Po ťažkom a stresujúcom dni sme obaja ležali v našich sieťach vysoko v korune stromu.

„To bolo, ale už mi chýbal les.“ Odvetil som.

„To aj mne.“ Dívali sme sa na jasnú oblohu nad nami. „Všimol si si, čo mali stráže na bráne namaľované na helmách?“ Opýtala sa Wendy.

„Nie, nebodaj sa už rada rozhodla, aký symbol namaľujú na brnenia?“ Všetky brnenia, ktoré sme získali, boli úplne čisté. Rada prehodnocovala pod akým znakom by sme mali bojovať.

„Oni to budú prehodnocovať ešte dlho. Chlapi, čo stáli na hliadke boli z našej družiny. Vieš Ondrej a Tibor.“ Zamyslel som sa. Boli to chlapi, s ktorými sme prvýkrát šli do boja a ja som ani len nepoznal ich mená. Zahanbene som prikývol. „Cez ľavé oko mali na prilbe namaľovaný čierny a červený pásik zvislo vedľa seba.“ Uškrnula sa.

„Myslíš, že to kvôli nám?“ Mal som dojem, že to je skôr náhoda.

„Jasné, že kvôli nám. Tibor bol za mnou, či nám to nebude vadiť. Povedala som mu, že budeme poctení.“ Spokojne sa zavrtela v sieti.

„Hm, som zvedavý, či sa to ujme.“ Potešilo ma to, aj keď ma mrzelo, že si nepamätám ich mená.

„Isto sa to ujme. O chvíľu tu bude armáda s čiernym a karmínovým pruhom cez oko.“ Nemusel som ju ani vidieť a vedel som, že jej oči žiarili. „Nedáš si aspoň teraz dole prilbu?“ Odrazu zmenila tému.

„Ja ju mam rád.“ Zasmial som sa. „Aj tak mám predsa prvú hliadku.“ Vyštveral som sa zo siete a posadil sa na konár. Pod nami bol les plný pascí, ktoré nastražila Wendy. Poznal som ju už celkom dobre, a tak som vedel, že mi nepovedala o všetkých. Radšej som zostal v bezpečí koruny stromu, než aby som vbehol do nejakého jej žartu. „Radšej už spi, nech ma môžeš vystriedať.“ Wendy sa otočila na bok a ja som sledoval okolie.

Každý deň sme prešli len niekoľko desiatok kilometrov. Nebolo sa kde ponáhľať a aspoň sme poriadne zaznamenali oblasť do virtuálnej mapy. V teréne šiel aj tréning oveľa ľahšie ako v meste. Wendy sa zlepšovala v maskovaní a ja som prepojil skenovanie objektov s tvorbou ilúzií. Každý objekt, ktorý skener zvládol, som mohol použiť ako základ pre tvorbu ilúzie. Skener zvládol vytvoriť vernú kópiu stromu, či kameňov, ale nezvládol živé objekty. Živé objekty sa neustále pohybovali a menili, čo skener rušilo. Mal som však dobrú fantáziu, a zatiaľ mi to stačilo.

„Fuj to je smrad.“ Wendy ohrnula nosom. Veľká rovinatá plocha posiata asfaltovými cestami a vrakmi spálených áut. Boli ich tisíce. „Kde to sme?“ Snažila sa zakryť si nos.

„Pokiaľ ideme správne, toto by mal byť Prešov.“ Prešiel mi mráz po chrbte.

„Prešov?“ Vypúlila oči. „Kde sa všetko stratilo?“

„Sú vidieť len základy domov. Museli ho rozobrať.“ Kopol som do tehly, ktorá ležala vedľa mňa.

„A čo ľudia? Veď ich tu bolo takmer deväťdesiat tisíc.“ Zhrozila sa.

„Bolo.“ Dodal som smutne. „Vidíš to?“ Ukázal som sa niekoľko desiatok kopcov. „To budú masové hroby.“ To, čo som videl mi naháňalo hrôzu. Celé mesto bolo preč a vzduchom sa šíril nepríjemný zápach horiacich pneumatík.

„Radšej odtiaľto vypadnime.“ Nemusela ma prehovárať. Vrátili sme sa o kúsok a radšej sme mesto obišli cez lesy.

„Prečo pálili aj tie autá?“ Wendy bola ponorená do svojich myšlienok.

„Čo?“ Zadívala sa na mňa. „Jaj, autá. Neviem.“ Mykla plecami.

„Nikde pred tým to nerobili, tak prečo teraz?“ Uvažoval som nahlas v snahe, aby mi Wendy pomohla.

„Možno nás videli, ako ich používame na nosenie zásob a chcú nás takto spomaliť.“ Odpovedala, no bola duchom neprítomná.

„Možno.“ Zamrmlal som. „Radšej si to zapíšem.“ Ponoril som sa do podvedomia a zapísal som si to na nástenku.

Ďalší deň sme dorazili ku Košiciam. Zatiaľ čo malé mestá boli takmer mŕtve, s výnimkou Spišského hradu, tu to žilo. Tisíce a tisíce ľudí pracovalo na okolitých poliach. Z motykami sa snažili upraviť zoranú pôdu tak, aby sa do nej dalo niečo zasadiť. V okolí bolo istotne veľa statkov, na ktorých bola poľnohospodárska technika, no oni ju nepoužívali. Pripomenulo mi to obrázky z učebníc, na ktorých otroci pracovali na poliach.

Mesto bolo obohnané vysokým múrom, a na každých sto metroch stála mohutná strážna veža. Malé oddiely vojakov sa prechádzali pomedzi otrokov a občas niekoho z nich popohnali. Za mestskými hradbami sa nachádzalo niekoľko veľkých budov, do ktorých večer nahnali ľudí. Bolo tam aj mnoho ďalších nových stavieb. Z niektorých vychádzal biely dym a ľudia pri nich stáli v radoch. Nevideli sme presne, čo sa tam dialo, ale boli to zrejme kuchyne. Uprostred mesta bolo niekoľko budov, z ktorých vychádzal čierny dym. Vyzeralo to tak, že sa v nich ťažko pracovalo. Mohla to byť vyhňa, ktorá vyrábala zbrane ako aj roľnícke náradie. Za jeden deň sme sa toho dozvedeli veľa, ale rozhodli sme sa zostať tu pár ďalších dní. Mali sme aj tak dostatok času, než Gabriel vyrazí do boja za nami.

„Máš nejakú rodinu?“ Ležali sme v sieťach a Wendina osobná otázka ma prekvapila. Na chvíľu som zaváhal, ako jej mám odpovedať.

„Ktovie.“ Odvetil som chladne. „Možno ešte mám a možno už nie.“ Mykol som ramenami, akoby mi to bolo jedno.

„Nerozmýšľal si, čo je s nimi?“ Po chrbte mi stekal studený pot.

„Radšej nie.“ Rodičia už neboli najmladší a nechcel som myslieť na najhoršie. „A ty?“

„Čo ja?“ Odfrkla.

„Máš nejakú rodinu?“ Nasledovalo ticho. Prešlo niekoľko sekúnd a ja som už strácal nádej, že sa dočkám odpovede.

„Už nie.“ Vyhŕklo z nej. Vyzerala smutne a nechcel som sa ďalej vŕtať v jej minulosti. Ležal som bez slov a hľadel na oblohu, keď som začul jemné vzlykanie. „Vieš, mamka umrela keď som mala dva roky. Otec ušiel do zahraničia a nič o ňom neviem. Vychovávali ma starí rodičia, no teraz sú preč.“ Slzy jej tiekli po tvári.

„Vtedy v dedine?“ Obrátil som sa k nej.

„Umreli pár týždňov pred inváziou. V dedine som sa schovávala pred náhradnou rodinou.“ Pomaly si začala utierať slzy. „Ja len že, odkedy sme sa stretli,...“ nachvíľu sa odmlčala. „Viem, že to nie sú ani dva mesiace, čo sa poznáme. No aj tak mám pocit, že si ako moja rodina.“ Chytil som jej sieť a triasol som ňou, až z nej takmer vypadla. „Čo blbneš?“ Skríkla.

„No keď už si moja rodina, tak sa k tebe správam ako k rodine. Budem si z teba stále robiť srandu, budem ťa štvať, no budem ťa aj chrániť, aj keby ma to malo stáť život. Máš moje slovo.“ Wendy prestala plakať a cítil som, že sa usmieva. „Teda ak ma nezabijú tie tvoje pasce. V tom prípade si ma nepraj!“ Zasmial som sa.

„Jasne, viem aký si nešikovný. Na zranenia je to Wendy nula a.......“ stále nepoznala moje meno. Chvíľu bolo ticho, akoby naň čakala. „No tak, prezraď mi ho!“

„Zamysli sa, poviem ti nejaké meno a ty si nebudeš môcť overiť, či je pravdivé.“

„Nerob drahoty, videla som aj tvoju tvár a nikomu to nepovedala. Tvoje meno bude u mňa v bezpečí.“ Mala pravdu. Zabudol som, že ma videla, a až doteraz mi to ani nepripomenula.

„Prepáč, ale nemôžem ti to povedať. Čo ak niekedy budem písať knihu a tento rozhovor tam uvediem? Potom by moje meno poznal každý.“ Začínala hromžiť päsťou.

„Moje meno v nej tiež spomenieš a to ti nevadí? Okrem toho ho môžeš vynechať!“ Nevzdávala sa. Stále bola dieťa, a teraz sa čertila, akoby som jej nechcel dať obľúbenú hračku.

„Tak teda dobre. Volám sa ....“ Moje meno zaniklo v ruchu lesa.

„Pekné meno.“ Pohodlne si ľahla do siete. „Máš prvý hliadku!“

„Nemal som ju naposledy?“ Bránil som sa.

„Mal, ale ja viem tvoje meno, tak ma neprovokuj.“ Začala sa chichúňať.

„No dobre!“ Vyzerala, že si musí oddýchnuť viac ako ja. Vstal som teda zo siete a tešil sa na svoju ďalšiu hliadku.

Ďalšie dni sme pozorovali nepriateľa. Wendy sa zdala byť v pohode a občas si zo mňa uťahovala. Boli sme radi, že sa naše dva týždne chýlia ku koncu. Nepriateľovi sa nedalo nič vytknúť. Všetci pracovali ako dobre zladený stroj, ale bolo to až otravne nudné. Každý deň presne v šesť tridsať sa brány otvorili, armáda otrokov nastúpila na pole a začali pracovať. Okolo poludnia im na vozoch priniesli obed a o ôsmej večer sa všetci vrátili späť do mesta. Nepriateľské hliadky chodili neustále po tých istých trasách, a v tých istých časoch. Každý deň sme si mysleli, že to čo vidíme, je len neustále sa opakujúca slučka. Aj napriek tomu sme sa snažili všetko podstatné zaznamenať do mapy. Všetko sme mali pripravené, a tak sme sa vybrali k Bardejovu.

Držali sme sa v lesoch a Prešov sme obišli už zďaleka. Boli sme tak tridsať kilometrov od Bardejova, keď sme zbadali hustý dym. Vybehli sme na kopec odkiaľ sme videli, že dym prichádzal z Bardejova. Mesto nebolo v plameňoch. Vyzeralo to, že v jeho centre je veľké ohnisko, z ktorého sa to šírilo. Pokračovali sme k mestu, a čím bližšie sme boli, tým nepríjemnejší bol zápach. „To nemôže byť drevo ani domy.“ Pomyslel som si. Rozbehli sme sa k mestu. Na hradbách už stáli naši vojaci. „Kruci, nepočkali na nás.“ Zahromžila Wendy. Aj ja som bol naštvaný. V teréne s Wendy mi moja úroveň poskočila na tridsať sedem, no štvalo ma, že nás takto vynechali. „Myslíš, že nám to urobil Gabriel naschvál?“ Wendy sa ku mne obrátila. Nemal som pocit, že by bol Gabriel pomstychtivý, ale nemohol som si byť istý. Mykol som plecami a pokračovali sme ďalej.

Vstúpili sme do mesta, ale namiesto osláv sme stretli len mĺkve stráže. Prechádzali sme pustými ulicami a obom nám začínalo byť jasné, že tu niečo nehralo. V meste malo byť predsa viac ako dvadsaťtisíc ľudí. Vojaci nás nasmerovali ku Gabrielovi. Ulice boli zamorené tým smradľavým dymom, ktorý pálil oči. Vstúpili sme do budovy, kde bol Gabriel a pár ďalších.

„Prečo ste na nás nepočkali? Kde sú všetci? Čo je to za smrad?“ Pohľadmi som skúmal ľudí okolo Gabriela. Gabriel dvihol hlavu a v tvári mal smutný výraz. „Čo sa deje?“

„Poďte za mnou, bude lepšie, keď to uvidíte.“ Vyšiel z budovy a my sme ho nasledovali. Viedol nás priamo k zdroju toho odporného dymu. To, čo sme tam uvideli nás úplne zaskočilo. Na námestí bola väčšina vojakov, a každý z nich nosil mŕtve telá na hromadu. Veľké kopy tiel už horeli. Štipľavý dym z páliaceho sa mäsa stúpal vysoko k oblohe.

„Preboha!“ Vykríkla Wendy a zakryla si tvár rukami.

„Čo sa stalo?“ Nechápavo som hľadel na mŕtvoly.

„Keď nás uvideli prichádzať, tak všetkých zabili a ušli preč. Mesto sme našli už mŕtve.“ Gabriel sa díval na tisícky mŕtvol, a pritom mu z oči vyhŕkla slza. Rýchlo ju utrel a dúfal, že si to nik nevšimol.

„Čo budeme robiť teraz?“ Opýtala sa Wendy. „Ak pôjdeme na ďalšie mesto tak môžu spraviť to isté.“

„Musíme to urobiť ako v Poprade. Žiadne ďalšie priame útoky, len pasce a prepadnutia.“ Smutným tónom vravel Gabriel. Dobre vedel, že šanca na podobný úspešný útok bola takmer nulová. Nepriateľ sa už určite pripravil.

Hnev ma úplne pohltil. Ešte nikdy v živote som nebol taký naštvaný ako v tomto momente. Zabili úplne každého, a teraz držali ďalšie milióny, miliardy ľudí ako otrokov. Nevydržal som to a rozbehol som sa preč z mesta. Kým si ma Wendy všimla bol som už preč. Zamieril som priamo ku kopcom na východe. Na opačnej strane ležalo mesto Svidník. Pochádzal som z tejto oblasti, a tak som dobre vedel kadiaľ som mal ísť, aby som sa tam dostal čo najrýchlejšie. Šprintoval som, čo mi sily stačili a na hlavnej ceste som uvidel nepriateľskú armádu, ktorá odišla z Bardejova. Nikam sa neponáhľali, no boli už len pár kilometrov pred Svidníkom. Hradby okolo mesta boli úplne dokončené a jasný deň moje šance na úspech výrazne znižoval. Plnou rýchlosťou som vletel medzi stráže pri bráne. Nedávali vôbec pozor a behom pár sekúnd som ich zabil. Bežal som ďalej skrz mesto priamo k budovám pre otrokov, no nik v nich nebol. „Ty idiot!“ Zanadával som si. Všetci pracovali na poliach za mestom, rovnako ako v Košiciach. Vrátil som sa k bráne a zavrel som ju. Od mŕtveho nepriateľa som si vzal štít a rozbehol sa po hradbách. Kosil som jednu hliadku za druhou. Začali zvoniť na poplach, no väčšina už bola mŕtva alebo strážili otrokov. Ľudia na poli sa začali otáčať k hradbám, keď začuli zvony. Videli ako nepriatelia padajú skrz hraby, a ako sa postava v čiernom brnení oháňala mečom. Na poliach vypukli rebélie. Motyky, rýle a iné náradie zatínali do nepriateľov. Z hradieb, posiatych mŕtvolami, som sledoval, ako sa ľudia samy dokázali oslobodiť. Hneď ako sa motyka zaťala do hlavy posledného nepriateľa, sa všetci začali vracať do mesta. Stál som s krvavým mečom v ruke a s odhodlaným postojom nad bránou. Čierne brnenie dopĺňali fľaky karmínovej krvi. Z bieleho úškrnu na prilbe kvapkala krv a ľudia jasali od radosti. V zapätí som sa otočil a nezostalo po mne ani stopy.

Zo svojho úkrytu som sledoval, ako sa mesto zapĺňalo. Zbadali armádu od Bardejova a rýchlo uzavreli mesto. V rukách mali stále motyky, vidly a iné náradie, ale tentokrát mali na svojej strane silné hradby. Armáda dorazila k mestu. Zastavili sa pred bránou, akoby čakali, že im ju niekto otvorí. V tom začali ľudia hádzať kamene a vidly priamo na nepriateľov. Zmätený nepriateľ sa rozbehol preč. Za sebou nechali pár nešťastníkov, ktorých zasiahli predmety z hradieb. Uľavilo sa mi, že sú ľudia v bezpečí.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Amila111111 - Reading

:) :) :) perfect

Číre zlo - Re: Reading

Ďakujem :)

 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 1
Celkom: 44905
Mesiac: 4638
Deň: 101