Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 15

11111.jpg

article preview

Sedel som na povale domu a schovával sa pred ľuďmi. Nechcel som, aby ma videli,  ale hlavne som sa nemohol pohnúť. Adrenalín už vyprchal, a až teraz som si poriadne uvedomil následky môjho konania. Na bráne som nestál ja. Bola to len moja ilúzia obohatená dramatickými efektami. V boji ma niekoľkokrát zasiahli šípmi, ale aj mečmi. Niekoľko šípov prerazilo štít a jeden z nich si našiel cestu skrz predlaktie. Ďalší šíp som mal zapichnutý v ľavej nohe. Pravú ruku som si takmer necítil. Prúd krvi mi blokovalo ohnuté brnenie, ktoré nevydržalo náraz meča. Zubami som si uvoľnil popruhy brnenia a cit do ruky sa mi pomaly vracal. Šípy som zatiaľ nevyťahoval. Blokovali ranu, a tak som sa vyhol vykrvácaniu. V ruksaku som mal dosť obväzov, ale takto doráňaný som sa k ním nevedel dostať.  Navyše na ľavej ruke som stále mal štít priklincovaný šípom k ruke. Sústredil som sa a pokúsil som sa nadviazať spojenie.

„Karmínový úsvit, počuješ ma?“ Nastalo ticho. „Si tam niekde?“ Skúsil som to znova.

„Loki, kde si?“ Hlas Wendy bol slabý a takmer som ho nepočul.

„Povedz Gabrielovi, že Svidník je oslobodený. Nech sem pošle niekoho, aby pomohol miestnym. Posielam ti moju polohu.“ Na virtuálnej mape som označil dom, v ktorom som sa schovával a odoslal ho Wendy. „Ponáhľaj sa, ale nech ťa nevidia miestni.“ Nemal som síl udržať dlhšie spojenie. Dúfal som, že počula môj odkaz.

Sedel som na povale takmer rozobraného domu. Múr hradieb šiel priamo cez dom, a tak z neho už veľa neostalo. Skrz deravú strechu do miestnosti prúdilo svetlo. Keď sa mi vrátil cit do pravej ruky, podarilo sa mi odopnúť ruksak. Teda len sčasti, ale aspoň som sa dostal k obväzom. Omotal som si ich okolo šípov a snažil som sa zastaviť krvácanie. Viac som sám urobiť nemohol. Gabrielovi chlapi by tu mohli byť ráno, a tak bola mojou jedinou nádejou Wendy. Dúfal so, že to stihne do večera. Za žiadnu cenu som nechcel zaspať. Počítal som diery v streche, dosky v podlahe, tiene, ktoré sa mihli, len aby som sa udržal pri vedomí. Pomaly sa stmievalo a vonku to nejako žilo. „Zrejme oslavujú slobodu.“ Pomyslel som si s úsmevom na perách. Začul som kroky a o pár sekúnd vybehla na povalu Wendy. Dvihol som hlavu a oprel si ju o stenu.

„Ty idiot!“ Okríkla ma hneď, ako uvidela kaluž krvi a zo desať šípov v štíte. Pribehla ku mne a chvíľu váhala, akoby nevedela kde má začať. Ulomila hrot šípu v ruke a dýkou presekla popruhy štítu. Vytiahla šíp a odhodila ho spolu so štítom do rohu. Ranu vydezinfikovala a poriadne obviazala. Zo zaťatými zubami som očakával bolestivé pokračovanie. Šíp v nohe bol ešte bolestivejší, no neodpadol som. Prehliadla ma od hlavy k pätám a zaviazala ešte pár zranení, ktoré som si ani nevšimol. Posadila sa oproti mne a mlčky si ma prezerala. Videl som, že bola veľmi naštvaná.

Minúty vystriedali hodiny a Wendy stále mlčala. Nevedel som, ako mám prerušiť toto nepríjemne ticho. „Prečo si to spravil? Mohol si umrieť!“ Hnev v nej vrel. Ak by neboli všade naokolo ľudia, tak by ma istotne vykričala, ale takto sa snažila tlmiť svoj hlas.

„Nerozmýšľal som. Nechcel som, aby vyhladili ďalšie mesto.“ Sklonil som zrak a tváril som sa, že ma to mrzí.

„Ale prečo si mi nič nepovedal? Vytratíš sa, a o pár hodín sa ozveš skoro mŕtvy. Vieš ako som sa zľakla?“ Nevedela, či sa má hnevať alebo smútiť. Vstala a pozerala sa cez dieru v streche na mesto.

„Prepáč.“ Nič iné mi v tej chvíli nenapadlo.

„To je všetko, čo mi k tomu povieš?“ Stískala ruky do pästí.

„Povedal som, že ťa budem chrániť. Toto bola nebezpečná misia a nechcel som, aby sa ti niečo stalo.“ Stratil som veľa krvi a bol som rád, že dokážem udržať vedomie.

„To je také klišé, až mi je z toho zle.“ Jej hrôzostrašný výraz premenil pokojnú povalu na hotové peklo. „Ak mi znova vyvedieš niečo podobné, tak za seba neručím.“ Prebodávala ma pohľadom.

„Sľubujem, že ti to už nespravím.“ Sľub polomŕtveho jej zatiaľ stačil.

„Koľko si ich zabil?“ Rezignovane vydýchla.

„Nie veľa, asi desať.“ Nebol som si istý. Popravde som mal trochu okno.

„Jedného si vynechal.“ Hľadela na rušné mesto. „Jeden živý je pripútaný na námestí k pouličnej lampe. Zdá sa, že sa na ňom poriadne vybláznili. Všade naokolo sú kusy zeleniny, ktoré doňho hádzali.“ Uškrnula sa.

„Ty by si ich dostala všetkých.“ Chcel som sa usmiať, no všetko ma bolelo.

„To rozhodne!“ Prebodla ma pohľadom a vybrala sa ku mne. Sadla si vedľa mňa a položila si hlavu na moje rameno. Všetko ma bolelo, ale nevydal som ani hláska. „Som rada, že žiješ.“ Neznela naštvane, no pochyboval som, že je koniec.

Sedeli sme takto pár minút. Keď tma zhustla, Wendy vstala a vydala sa do mesta. Chcela zistiť, kde chytili nepriateľa, a čo s ním chceli spraviť. Musela zostať nenápadná, aby si ju nepomýlili s nepriateľmi. Bola preč hodinu, ale keď sa vrátila, znovu mala svoj nepríjemný pohľad. Ukázalo sa, že som ich zabil takmer päťdesiat. Mŕtvoly boli roztiahnuté po celých hradbách a za nimi nasledovali ďalšie desiatky, ktoré zabili miestni. Ten, ktorý prežil, nebol z mesta. Pri úteku Bardejovskej armády ho niekto omráčil kameňom. Keď prezerali mŕtvych, zistili, že žije, a tak sa na ňom vyliali zlosť. V meste sa začali šíriť aj chýri o mne. Nevedeli si vysvetliť, odkiaľ som prišiel, a kam som zmizol. Objavili sa aj rôzne výmysly. Niektorí verili, že som duch ich mŕtvych, ktorý sa prišiel pomstiť. Iní zas hovorili, že som diabol a prišiel som si po duše bezbožcov. Wendy rozprestrela spacie vaky a nechala ma spať. Podľa virtenu som sa v spánku regeneroval oveľa rýchlejšie.

Ráno dorazil do mesta Gabriel a jeho ľudia. Dav, ktorý sa okolo nich zhŕkol, pozorne počúval, čom im hovorili. Poslal som Wendy, nech sa k ním pripojí. Stále som sa nemohol hýbať, a tak som celý deň strávil na povale. Wendy si vymyslela, že som šiel za ustupujúcou armádou. Potom sa vytratila z mesta a šla ich sama prenasledovať. Chcela získať potrebné informácie, aby uverili jej verzii. Večer bola už späť a doplnila mi novinky. Bola to jej prvá misia a trochu som sa o ňu bál. Teraz som už chápal, ako sa mohla cítiť, keď som bez slova zmizol. Celý ten čas sa mi ani raz neozvala, akoby mi to chcela poriadne oplatiť.

Ďalšie ráno som už mohol aspoň chodiť. Síce som trošku kríval, ale pomocou ilúzií som to zamaskoval. Vyšli sme z domu pred svitaním a vykradli sa von. Okolo obedu sme sa vrátili a všetko vyzeralo, akoby sme bolo na misii. Vstúpili sme do mesta a miestni zízali s otvorenými ústami. Deti sa dokonca schovávali za dospelých. Z davu sa ozvalo „Nie je nejaký malý?“ Naštvane som si predstavil ilúziu toho, že sa zväčšujem, lenže nič sa nestalo. „Za pokus to stálo,“ pomyslel som si. Bol som slabý, a ledva som ukryl moje krívanie. Kráčali sme ďalej a ja som sa snažil nevšímať si ich zvedavé pohľady.

„Ešte ste nikdy nevideli démona?“ Ozvalo sa z davu a po chvíli sa spomedzi nich vynoril Gabriel. Naši vojaci sa začali smiať, no miestnym nebolo všetko jedno. Spoločne sme pokračovali mestom až do budovy bývalého mestského úradu. Vstúpili sme do miestnosti, kde bolo niekoľko neznámych ľudí.

„Dobrá práca.“ Pochválil ma Gabriel. „Ako sa ti podarilo zabiť päťdesiatku vojakov a nemať ani škrabnutie?“ Čudoval sa Gabriel aj ostatní v miestnosti.

„To viete,....“ Nedoriekol som, keď ma Wendy prerušila.

„Je to predsa démon. Ten zvládne čokoľvek a úplne sám.“ Štipľavo poznamenala a treskla ma po ramene, až mi od bolesti zaškrípali zuby.

„Aha, no dobre. Hlavné je, že to vyšlo, než už to bolo čokoľvek.“ Gabriel neveriacky pokrútil hlavou. „Mohli by sme niečo podobné zopakovať aj pri iných mestách. Malá skupinka by sa mohla dostať do mesta a s pomocou miestnych by mohli oslobodiť celé mesto.“ Zamyslel sa.

„To by mohlo vyjsť, ale ktovie koľko máme pokusov, než sa voči tomu naučia brániť.“ V miestnosti sa začalo živo diskutovať. „Mali by sme sa zamerať na väčšie ciele.“ Doplnil som.

„Čo teda navrhujete?“ Ozval sa neznámy chlap.

„Košice.“ Mali sme kompletnú mapu Košíc a poznali zvyky miestnej posádky. „Je to veľké mesto a získalo by nám mnoho bojovníkov.“ Wendy už v duchu začala vymýšľať plán. „Východne mestá sú malé a môžu počkať.“ V miestnosti sa rozhorela debata. Všetko to boli predstavitelia miestnych ľudí a pozerali sa na náš cieľ dosť skepticky. Gabriel mal však dar reči. Netrvalo dlho a presvedčil ich, aj keď sme ich súhlas ani nepotrebovali. Jedinú, ako tak schopnú armádu sme mali my, ale bolo pravdou, že každá pomoc sa zišla.

„Počkajte!“ Zastavili nás pri odchode. „Musíte vidieť ešte niečo.“ Zaviedli nás do suterénu, kde bol pripútaný väzeň. „Dajte mu dole prilbu.“ Zavelil Gabriel.

Pristúpil som k Mirnilčanovi na pár centimetrov. Z jeho oči vychádzal fialový dym alebo oheň? Nebol som si istý, čo vlastne vidím. Videli sme už dosť nepriateľov, no žiadneho živého. S Wendy sme si ho obzerali z každej strany. Zapísal som si tieto podivné oči na nástenku a pokúsil som sa ho skenovať, no neúspešne. Vyšli sme teda zo suterénu a dali sa do plánovania útoku.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 2
Celkom: 38800
Mesiac: 4706
Deň: 124