Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 17

11111.jpg

article preview

Ešte v ten deň sme vyrazili. Pred odchodom sme vybrali prvú skupinu, ktorá mala vyraziť ráno. Cesta do Košíc by im mala trvať pár dní, takže sme mali dosť času na nájdenie cesty do mesta. Bez vojakov sme sa dostali k mestu ešte pred západom slnka. Utáborili sme sa pár kilometrov od mesta a z diaľky sme sledovali masu ľudí vracajúcu sa do mesta.

V korune starého dubu sme si rozložili tábor. V dvoch sieťach sme spali a v jednej sme mali naše ruksaky a zvyšok výbavy. Po niekoľkých teplých a jasných dňoch sa obloha zatiahla. Vďaka Gabrielovi sme mali výbornú výbavu. Pre každý prípad sme si nad sieťami natiahli veľkú nepremokavú deku. Na cestu nám pribalil aj dostatok zásob z vojenských skladov. Jedlo bolo v špeciálnych obaloch, ktoré ho dokázali zahriať. Takto sme nemuseli so sebou vláčiť ťažký plynový varič.

Ležali sme v sieťach a pozorovali okolie. Mesto bolo pokojné, okrem hradieb a pár malých budov, úplne neosvetlené. Rozobrali celý Prešov, a takmer polovicu Košíc, aby vytvorili ohromnú hradbu a strážne veže. Uvažoval som nad tým, koľko ľudí asi zabili pri čistení tejto oblasti. Museli to byť desaťtisíce starých či chorých, pre ktorých nemali využitie.

„..... api?“ Stále som bol zahltený svojimi myšlienkami a nerozumel som čo mi Wendy hovorí. „Čo ťa trápi?“ Zopakovala svoju otázku. „Stále sa hneváš, že tam idem ja?“ Pousmial som sa. Nevedel som ani prečo, no usmieval som sa.

„Nehnevám, aj tak.....“ Zahryzol som si do jazyka.

„Aj tak čo?“ Zavrčala na mňa. Zrejme čakala nejakú uštipačnú poznámku, no tá neprišla.

„Aj tak sa na túto prácu hodíš lepšie.“ Pohodlne som sa uložil a díval sa na maskáčový vzor na deke nad nami. Wendy nebola zvyknutá na milé odpovede odo mňa, a to jej vzalo slová. „Si mrňavá, takže sa skôr prešmykneš pomedzi nepriateľov ako ja.  Nehovoriac o tom, že sa s radosťou vyhnem túlaniu sa po kanalizácii.“ Odozva na seba nenechala dlho čakať. Natiahla ruku, aby ma udrela, no uhol som sa. Wendy stratila rovnováhu a vypadla zo siete. Snažil som sa ju zachytiť, no stiahla ma zo sebou. Cestou sme narážali do konárov a dopadli sme do mäkkej trávy. Ležali sme na zemi a z celého hrdla sa smiali. Pár sekúnd trvalo, kým nám došlo, že nás mohol niekto počuť. Rýchlo sme vyliezli späť do sietí a radšej sme len ticho pozorovali okolie.

Ďalšie dni sme sledovali rutiny strážcov a trénovali. Wendy si potrebovala vybrať najlepšie miesto, odkiaľ by sa mohla zamiešať do davu. V meste sa od našej poslednej návštevy nič nezmenilo. Dokonca aj časy striedania hliadok zostávali rovnaké. Ich pohyby sme už poznali naspamäť. Ukázalo sa však, že dostať sa medzi ľudí bude problém. Stráže stáli na hranici lesa, aby im nik neušiel, no tým blokovali aj nás. Naokolo boli len polia, bez kríkov a stromov, v ktorých by sa dalo ukryť. Nedalo sa k ním priblížiť tak, aby Wendy nezbadali. Keď sa vysielačkou ozvala prvá skupina vojakov, bolo nám jasné, že už nemáme čas.

„Čo keby sme sa rozdelili?“ Navrhol som.

„Prečo?“ Wendy si stále prezerala okolie mesta.

„Ty hľadaj cestu, ako sa k ním pridáš a ja si pôjdem obzrieť okolie. Možno sa mi podarí nájsť vstup do kanálov zvonku.“ Vývod z kanála mohol byť kdekoľvek, ale nechcelo sa mi len nečinne čakať.

„Je to ako hľadať ihlu v kope sena.“ Vykrúcala sa Wendy.

„Nevadí, mám detektor ihiel.“ Zasmial som sa a vytiahol z ruksaku malý magnet.

„No dobre, ale stále platí, že tam idem ja!“ Pohrozila mi.

„Nič sa neboj, dámy majú prednosť.“ Vybral som sa teda hľadať ústie kanalizácie.

Rozdelil som si virtuálnu mapu na štvorce a začal prehľadávať západnú oblasť. Väčšinou to bola hornatá zalesnená oblasť, takže aj počas dňa som sa tadiaľ mohol pohybovať, ale ja som čakal na tmu. Kto by len zaviedol ústie kanálov na kopec? Hneď ako sa zotmelo, mohol som pátrať aj na lúkach v okolí mestá. Počasie mi však neprialo. Bola priveľká tma nato, aby som niečo videl, a k tomu začalo aj pršať. Z hradieb ma mohli kedykoľvek spozorovať, a tak som sa pohyboval čo najpomalšie. V tme bol pomalý pohyb takmer neviditeľný.

Celú noc som sa snažil o nemožné. Okolo polnoci som to vzdal a vrátil som sa do tábora. Wendy sa neprestávala škodoradostne usmievať. Špinavý a mokrý som sa opláchol v potôčiku a vymenil si oblečenie. To všetko bolo úplné zbytočné. V tej tme by som nenašiel ani vlastný nos medzi očami. Keď som sa dal ako tak dokopy, vyliezol som na strom a chystal som sa oddýchnuť si.

„Našla som cestu.“ Pochválila sa Wendy.

„Tak hovor.“ Oči sa mi už zatvárali, ale bol som zvedavý.

„Keď si odišiel, tak som si všimla, že nestrážia rieku. V noci sa ukryjem v jej koryte, a keď sa k nej ľudia prídu napiť, tak sa k ním pridám.“

„Počkať, keď som odišiel?“ Úplne sa rozžiarila. „Takže ty si to vedela celú noc a nezavolala si ma späť?“ Nemohol som uveriť vlastným ušiam.

„Tvoj plán bol super.“ Začala sa nenápadne posmievať. „Myslela som si, že ho nájdeš.“ Irónia v jej hlase ma vytáčala.

„Ha ha ha, som veľmi zvedavý, ako si užiješ prácu na poli.“ Nechápavo na mňa zazerala. „Predsa si nemyslíš, že ťa pri rieke nechajú ležať celý deň.“ Vybral som z batoha zmenšenú motyku a podal jej ju.

„Ehm, ktorý koniec mam držať v ruke?“ Rozpačito si obzerala nástroj.

„Vieš, v čom som dobrý?“ Odvetil som jej na otázku ďalšou otázkou.

„Myslíš okrem provokovania iných?“ Prikývol som. „Neviem.“

„V tom, že ľahko odhaľujem, keď mi niekto klame. Navyše vďaka schopnosti pravdovravnosti to ide oveľa ľahšie.“ Párkrát som jej jemne poklepal po hlavne a oheň bol hneď na streche.

„Pche,“ zasyčala a odstrčila mi ruku. „Neviem si predstaviť, čo si robil pred inváziou. Také démonské povolanie istotne neexistuje.“

Prestali sme sa navzájom naťahovať a vychutnávali sme si posledné hodiny pokoja. Ešte pred východom slnka sa Wendy musela dostať k rieke.

Batoh a všetko ostatné musela nechať v tábore. Dokonca aj brnenie a luk si so sebou nesmela vziať. Nemala ich, kam ukryť, a aj tak by jej boli proti takej presile nanič. Zápästie s virtenom si obalila látkou, vzala motyku a vybrala sa na cestu.

Tma bola hustá, a tak som nevedel, či sa tam dostala alebo nie. Vysielačku vo virtene som nechcel použiť, aby ju spojenie zbytočne nevyčerpávalo. Ostávalo mi len čakať. Slnko pomaly vykuklo spoza kopca a Wendy sa stále neohlásila. Zrak a ostatné zmysly sa mi zlepšovali, síce nie tak ako Wendy, ale aspoň trochu. Napriek tomu som ju nikde nevidel. Spoza hradieb sa začali valiť prúdy ľudí s náradím. Rozostavili sa na poliach a začali pracovať. Chirurgická presnosť rozmiestnenia a načasovania hliadok ma priam zarážala. Nik z nich neodbočil z trasy bezdôvodne. Dokonca som mal dojem, že sa medzi sebou ani nerozprávajú. „Možno sa rozprávajú skrz virteny. Presne ako ja a Wendy.“ Prebehlo mi mysľou, ale v zapätí som si uvedomil, že nie každý z nich mal virten.

Bolo už takmer poludnie a malé skupinky ľudí sa začali schádzať k rieke. Voda bola kalná po dažďoch, no aj tak z nej pili. Naše pozorovanie mesta zahŕňalo hlavne vojenskú oblasť. Keď som videl, že pijú špinavú vodu, začal som sa lepšie pozerať. Síce pracovali všetci, no ich tempo bolo dosť pomalé. K vode kráčali vždy po skupinkách a občas niekto spadol bez zjavnej príčiny. Vyzerali úplne vyčerpaní. „Takto nemôžu pomôcť pri dobití mesta.“ Zmrazilo ma. „Ako je to možné? Vo Svidníku predsa neboli tak vyčerpaní.“ Neustále som si opakoval v hlave. Nedávalo to zmysel, až kým som si nespomenul, čo vravel Gabriel. Svidník bol okupovaný len necelý mesiac, no Košice boli zrejme od začiatku obsadené. Tie dva mesiace otrockej práce by oslabili každého.

Nebol čas, chcel som odvolať Wendy. Bez podpory ľudí sme nemohli mesto oslobodiť. No bolo neskoro. Vybehla z koryta a zamierila k ostatným. Vybehla je silné slovo, zrejme kráčala tak ako vždy, no oproti ostatným to vyzeralo, akoby šprintovala.

„Spomaľ!“ Zašepkal som do vysielačky a Wendy takmer stuhla. „Nič nehovor a pozri sa na ostatných. Všetci sú slabí a ledva chodia.“ Vo vysielačke zostalo ticho. Wendy sa pomalým krokom pridala k ostatným. Snažila sa držať ich tempa, no musela sa prekonávať. Virten nám zlepšoval kondíciu, a tak bolo pre ňu ťažké tváriť sa, že nevládala.

Deň sa vliekol a slnko nie a nie zapadnúť. Mal som čas premýšľať, aj keby nám ľudia nepomohli, stále bolo dobré nájsť vchod do Košíc. Pokiaľ by žiadnu cestu von nenašla, tak by sa z mesta mohla vytratiť rovnakým spôsobom, ako sa doň dostala. Poprípade ju odtiaľ vysekám násilím, presne tak, ako som jej sľúbil. Keď slnko konečne zapadalo, Wendy sa dostala za hradby. Vojaci nikoho nekontrolovali, len náradie museli odhodiť pred hradbami. Posledné lúče slnka zmizli a v tme sa ligotali len malé svetielka horiacich faklí na hradbách.

 

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 6
Celkom: 38807
Mesiac: 4709
Deň: 128