Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 18

11111.jpg

article preview

Celú noc som čakal na jej signál, no márne. V meste sa nič zvláštne nedialo. Trochu ma to upokojovalo, pretože ju zrejme neodhalili. Pripadalo mi to ako týždne, než konečne vyšlo slnko. Pátral som v dave prúdiacom z mesta, no nikde som ju nevidel. „Musela zostať v meste,“ prebleslo mi hlavou. Dúfal som, že mi len opláca moje urýchlené správanie a ozve sa, až keď niečo nájde.

Deň som trávil pod maskáčovou dekou a hľadel som na mesto. Väčšinu času som trávil v podvedomí. Nechcel som spustiť mesto z dohľadu, ale zároveň som sa nechcel len tak povaľovať. Väčšinou som len vytváral návrhy predmetov či ilúzií, ale nezabúdal som ani na tréning so zbraňou. V podvedomí to nebolo ono. Boju v podvedomí chýbala únava a pot. Nemohol sa vyrovnať tréningu s hologramom alebo s druhou osobou, no bolo to lepšie ako nič. Blížila sa ďalšia noc a ľudia sa už pomaly vrátili do mesta.

„Našla som vchod.“ Ozval sa tichý hlas z vysielačky. „Posielam ti súradnice.“ V zlomku sekundy sa mi na virtuálnej mape rozsvietil červený bod južne od mesta.

„Som na ceste.“ Prebral som sa z podvedomia a zložil som si deku. Vzal som jej veci a šiel na miesto určenia. Temná noc a les ma spomaľovali, a keď som dorazil na miesto, kde mala byť, nevidel som nič.

„Tu som,“ ozvalo sa neďaleko. Šiel som za zvukom a z tmy sa vynorila silueta postavy.

„Našla si to?“ Opýtal som sa.

„Áno, tu.“ Ukázala na zem. Odkryl som kovový poklop a zacítil som nepríjemný zápach. Naplo ma k zvracaniu ale zadržal som to. „Čo si čakal? Ja som sa týmto predierala celý deň.“ Zasyčala na mňa.

„Šikovná, sú tie bytovky prázdne?“ Odstúpil som od kanálu.

„Nik tam nebol a aj hliadky sa pohybujú hlavne okolo budov s civilistami.“ Snažila sa striasť zo seba špinu.

„Super, ráno by mala doraziť prvá skupina vojakov. V noci ich sem dovediem, tak im vyznač trasu. Uvidíme sa o pár dní, smraďoška.“ Podal som jej veci a vybral som sa preč.

Deň po dni prichádzali skupinky vojakov po dvadsiatich, až tridsiatich. Takýmto tempom sme za päť dní previedli za hradby viac ako sto vojakov. Všetko šlo hladko. Malé skupinky sa stratili v tme a cez kanál sa prešmykli do mesta. Nepriateľské hliadky sa stále pohybovali po tých istých trasách, a tak nebolo ťažké sa im vyhnúť.

Všetko sa zmenilo na šiesty deň. Šiel som sa prejsť, aj keď vonku pršalo. Kráčal som po cestičke, ktorá vznikla po nočných presunoch. Kráčal som stále v lese, kde hliadky nechodili. Dorazil som až k lúke, na ktorej bol vstup do kanálu, keď som to uvidel. Na lúke sa začínala črtať vychodená cesta, ktorá končila takmer uprostred. „Kruci,....“, zanadával som si. Musel som nejako ukryť túto stopu, ale bolo neskoro. Južná brána sa otvorila a skupinka vojakov sa vybrala k cestičke. Doteraz sa nestalo, aby z južnej brány vyšla nejaká hliadka. Nemal som dôvod pochybovať, že sa vybrali preveriť záhadnú cestičku. „Čo teraz? Čo teraz?“ Opakoval som si v hlave. V okolí nebol nik, kto by mi mohol pomôcť s plánom. „Odlákam ich preč,“ to bolo jediné, čo mi v rýchlosti napadlo. Rozbehol som sa preč od cestičky, keď som si v lese všimol ďalšiu cestu. „Zvieratá predsa tiež majú vlastné cestičky,“ prebehlo mi mysľou. Vrátil som sa späť. Problém bol, že žiadneho jeleňa, či laň som doteraz nevytváral. Vytvoriť obraz len za pomoci fantázie bolo veľmi ťažké. Vstúpil som do podvedomia a sústredil sa z plných síl. Snažil som sa vybaviť si laň, ktorú som nedávno uvidel, pásla sa neďaleko nášho tábora. Predo mnou sa začala črtať jej silueta. Čas plynul pomalšie, a tak som sa ju snažil vytvoriť čo najvernejšie. Pomaly sa mi darilo napodobniť jej reálnu chôdzu a ilúzia sa začala vynárať z lesa. Nechal som ju vyjsť len kúsok od lesa a s napätím som pozoroval, čo sa bude diať. Obaja vojaci zastali a po chvíli sa prikrčili k zemi. Nechal som laň kráčať k poklopu, kde sklonila hlavu, akoby niečo pila či jedla. Potom som jej zdvihol hlavu a rozhliadol sa po okolí. O pár sekúnd sa laň zvrtla a rozbehla naspäť do lesa. Vojaci sa vystreli a vrátili sa k hradbám.

Odľahlo mi. Zvalil som sa na zem a nevládal sa ani pohnúť. Takúto komplikovanú ilúziu som ešte nikdy nevytvoril. Pár minútová ilúzia ma vyčerpala na ďalších niekoľko hodín. Vstal som, až keď sa z vysielačky ozvala ďalšia skupina. Každopádne sme už nemohli viac riskovať. Vrátil som sa do tábora, kde už bola ďalšia skupina.

„Gabriel, počuješ ma?“ zavolal som do vysielačky. Za tých pár dni Gabriel obsadil okolité vysielače, a tak sme mohli byť v spojení.

„Kto je tam?“ Ozvalo sa po niekoľkých minútach.

„Démon, alebo Loki,“ nebol som si istý, akú prezývku aktuálne mám.

„Dlho si sa neozval, ako to tam ide?“ Ozval sa prívetivý tón.

„Musíme to urýchliť, nie je čas vysvetľovať. Kedy môžeš doraziť?“ Zavládlo ticho. Vojaci stáli okolo a šepkali si v snahe zistiť, čo sa stalo.

„Môžeme vyraziť hneď. Zajtra večer tam môžeme byť. Zmenilo sa niečo v pláne?“ Znel znepokojene.

„Všetko zostáva tak, ako sme to naplánovali. Táto skupina bude posledná. Ktorá sa snáď dostane za hradby.“ Zhlboka som sa nadýchol. „Hrozí, že naša cesta dnu bude odhalená, a tak musíme plán urýchliť.“

„V poriadku, tak veľa šťastia vo vnútri.“ Gabriel pochopil, že s poslednou skupinou pôjdem za hradby aj ja. Nebolo to síce v pláne, ale podľa plánu malo byť za hradbami aspoň tristo vojakov, ale my sme mali sotva polovicu. Poprial som im tiež veľa šťastia a začal sa baliť. Vojaci sa len nechápavo prizerali. Do súmraku zostávalo ešte pár hodín, a tak som im vysvetlil, čo sa stalo.

V tme sme sa plazili hustou trávou, samozrejme sme šli inou cestou ako obvykle. Nepriateľ zrejme uveril tomu, že sa jedná o zvieraciu cestičku. Nikde neboli žiadne hliadky ani fakle, ktoré by mohli osvetliť lúku. Cez malý otvor sme vliezli do kanálu. Smrad bol neznesiteľný, a k tomu tie nízke stropy. Trvalo celú večnosť, kým sme sa dostali za mestské hradby. Wendy označila tunel fosforovými tyčinkami. Všetky už boli vyhorené, ale ich pozostatky ukazovali správny smer. Jednotlivé tyčinky vystriedala veľká šípka smerujúca nahor. Poklop nad nami viedol k opusteným panelákom. Opatrne som ho nadvihol a začal sa rozhliadať. Otáčal som hlavou, keď som zbadal Wendinu karmínovočervenú prilbu na zemi, len pár centimetrov odo mňa. „Baf“, ozvalo sa z prilby. Nedá sa povedať, že by ma vydesila, no trošku mnou myklo. Wendy to samozrejme videla a začala sa potichu smiať.

Odkryl som poklop a všetci sme vyšli na povrch. Východ z kanálu bol zo všetkých strán chránený bytovkami. Z pôvodných asi šestnástich bytoviek stálo už len sedem. Celý jeden rad bytoviek bol teraz súčasťou opevnenia. Naši vojaci boli ukrytí len niekoľko metrov od hradieb, a aj tak si ich nevšimli. Wendy nás zaviedla k ostatným, a tam som jej všetko porozprával. Za tých pár dní mala zmapované takmer celé mesto. Musel som uznať, že je veľmi šikovná a videl som na nej, aká bola na seba hrdá. Hradby pri našom ubytovaní boli takmer vždy prázdne. Hliadky tu chodili len dvakrát za deň, a inak sa takmer nehýbali na strážnych vežiach, stovky metrov od bytoviek.

„Ako sú na tom miestni?“ Opýtal som sa Wendy.

„Väčšina z nich je unavená a vyhladovaná. Jeden tábor je ale dobre živený. Je ich tam niekoľko stoviek, tí by sa dali využiť.“ Zobrazila virtuálnu mapu a ukazovala mi ich polohu.

„Hm, prečo by jedných nechali hladovať a iných si takto vydržiavali. Čo robia celé dni tí najedení?“ História je plná táborov, v ktorých si vydržiavali práve zradcov. Obával som sa, že sa im nedá veriť.

„Väčšina z nich chodí do veľkej kuchyne a pripravuje jedlo pre ostatných. Časť chodí do ostatných budov a čistí ich po pracujúcich.“ Jej tón sa zmenil. Povedala všetko, čo som chcel vedieť, ale akoby nechápala, prečo som sa jej to pýtal.

„Takže nik z nich nevyzerá na donášača?“ Wendy sa zasekla a po chvíli sa začala smiať.

„Preskočilo ti?“ Precedila cez smiech. „Nik z Mirnilčanov za nimi nechodí a ani sa nepokúšajú s nimi rozprávať.“

„Dobre smraďoška.“ Mávol som si rukou pred tvárou, akoby som odháňal smrad.

„Ha ha ha,“ dodala ironicky. „Umyla som sa v rieke, takže už nesmrdím za kanálom. Mávaj si, koľko len chceš, to čo cítiš si zrejme ty sám!“ Mala pravdu, stačila chvíľka v kanáli a človek nasiakol smradom.

Zostával pred nami posledný deň. S Wendy sme ho nemohli stráviť inak ako tréningom. V dočasnom tábore, uprostred mesta plného nepriateľov, bola napätá nálada. Každý z nich si uvedomoval, že nás bolo oveľa menej ako v pôvodnom pláne. Nemali sme však veľmi na výber. Pokiaľ by sme ušli, tak by sme ďalšiu šancu už nemuseli dostať. Okrem toho všetci vojaci, ktorí tu boli, boli dobrovoľníci.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie




Štatistiky

Online: 3
Celkom: 146338
Mesiac: 3314
Deň: 193