Cez okno vo veži mi slnko pálilo priamo na hlavu. Čierna prilba sa rýchlo nahriala a nepríjemne teplo ma zobudilo. Wendy ešte tvrdo spala, a tak som sa vybral po naše veci do lesa. Pred útokom som ich dôkladne schoval do diery pod previsom a zamaskoval konármi a lístím. Pokojným tempom som zliezol z veže. V meste bol čulý ruch. Vojaci s civilistami upratovali mesto od mŕtvych. Nepriateľov vynášali za hradby, kde ich telá pálili. Občas vietor zaniesol štipľavý dym do mesta, čo mi pripomenulo Bardejov. Tentokrát sa však karta obrátila.

Našich vojakov nosili k severnej bráne. Cestou k západnej bráne som zazrel pár žien, ako z drevených dosiek vyrábajú provizórne kríže. „Gabriel istotne chce, aby našich pochovali dôstojne,“ pomyslel som si. Centrum mesta bolo plné pracujúcich ľudí. Snažili sa čo najrýchlejšie všetko upratať. Bez vyrušovania som tak prešiel k západnej bráne. Miesto už bolo vyčistené, no brána bola stále zablokovaná. Vybral som sa teda na sever. Pomaly som kráčal a obzeral si pritom kamenné hradby. „Ako len mohli vystavať takéto niečo za pár týždňov.“ Neustále mi to vŕtalo v hlave. Dokázali rozobrať budovu tak, že z nej zostali len základy, ale v boji tú silu nijako nepoužívali. Všetky kamene na seba dokonale pasovali a spolu ich držala len tenká vrstva malty či betónu. Nebol som si istý, čo presne to bolo za látku. Samozrejme aj v Svidníku boli hradby, no oveľa menšie a nie úplne dokončené. To isté bol aj prípad Popradu, no tu som si konečne mohol obzrieť stopercentné architektonické dielo.

Hradby ma zaviedli k severnému cintorínu, tu ukladali našich padlých. Chlapi kopali hroby, zatiaľ čo ženy zabíjali kríže do zeme a pripevňovali štítky s menami. Voľným okom som napočítal cez tristo nových hrobov. Mal som dojem, že sme nestratili takmer nikoho, ale hroby ukazovali niečo iné. Toto bol len jeden z cintorínov v meste. Blížil som sa na koniec cintorínu, keď som si na jednom z krížov všimol vojenské známky. Pristúpil som bližšie a prečítal „poručík Lukáš Kamenec.“ Netušil som, ako zomrel. Spoločne s Andrejom mali zaistiť ubytovne civilistov. Andrej mohol vedieť, čo sa mu stalo, ale teraz som bol už takmer pri bráne a chcel som naše veci späť. Cestou k bráne som v jednej z bočných uličiek zazrel akýsi pohyb. Nebol som si istý, čo to bolo, no keď som vošiel do uličky, bola prázdna. Pomyslel som si, že sa mi to len zazdalo, a tak som pokračoval v ceste.

Za bránou som sa dal do behu. Do tábora to bolo niekoľko kilometrov. Jarné dni už boli dlhšie, ale nechcel som riskovať hľadanie vecí po tme. Dobehol som k zrazu a všetko bolo na svojom mieste. Konáre s lístím ešte nestihli vyschnúť, a tak bolo všetko ukryté. Vzal som si na chrbát svoj ruksak a použil kompresiu. Bol o niečo menší a ľahší, než som si ho pamätal. Wendin ruksak som vzal do ruky a zamieril späť do mesta.

Bránou som prešiel, keď sa už stmievalo. Oba ruksaky vážili spolu takmer sto kilogramov, čo ma prinútilo robiť časté prestávky. Navyše som ruky ešte nemal úplne v poriadku. Stráže pri bráne mi povedali, že sa koná porada vo veliteľskom stane uprostred mesta. Gabriel ma už zháňal, no ani Wendy mu nevedela povedať, kde som bol. Pokojným krokom som pokračoval do centra mesta.

Veľký zelený vojenský stan sa týčil uprostred niekdajšej pešej zóny. V okolí bolo dosť budov, kde by sme sa mohli zísť. Nechápal som, prečo ma Gabriel tak rád stany. Stan strážilo niekoľko vojakov a už z diaľky bolo počuť čulý ruch. Prikročil som bližšie a vstúpil do stanu. Stráže sa ma nijako nesnažili zastaviť. Uprostred stanu bol veľký stôl a na ňom Wendy premietala virtuálnu mapu Európy. V čele stola stál Gabriel, vedľa neho Gildarts a Garm, ktorí mali na hlavách prilbice. Voľné miesta dopĺňali ľudia, ktorých tváre som poznal, no mená mi stále unikali. Spoznal som len Šimona, ktorý sa staral o komunikáciu so svetom a Félixa, ktorý mu často pomáhal. Obaja boli v rade, keď ešte len začínala. Zatiaľ čo Gabriel tiahol s armádou, oni zostali v Poprade a riešili bežné problémy. Vzdialenejšie od stola stáli velitelia oddielov. Videl som tam Marianu a pár ďalších, ktorých so nepoznal. Po Andrejovi nebolo ani stopy. Zložil som ruksaky a postavil sa vedľa Wendy.

„Ahoj. Priniesol si mi veci?“ Prikývol som Wendy.

„Prišiel som o niečo?“ Obrátil som sa ku Gabrielovi.

„Práve sme začali. Zvažujeme ďalšie kroky.“ Gabriel ukázal na virtuálnu mapu. „Špióni pri Spišskom hrade hlásia, že nepriateľ odtiahol preč. Zrejme sa sťahujú na lepšie pozície. Spišská nová ves a Levoča sú na tom rovnako. Nepriateľ odvádza civilistov cez hory smerom k Banskej Bystrici.“ Virtuálnu mapu sme používali už dlho. Najskôr sme na nej mohli vytvárať pohyblivé objekty len my, ale časom začala mapa čítať aj gestá okolostojacich. Gabrielovi sa to zrejme páčilo, a tak neprestával svoje slová aj názorne ukazovať. Mapa mu akoby čítala myšlienky a vytvárala podobizne vojakov a civilistov.

„Chceš ich napadnúť na pochode?“ Všetko nasvedčovalo práve k tomu, a tak som to urýchlil.

„Gildarts a Garm ich napadnú. Z Popradu sa k ním pridá jednotka. Vy dvaja ostanete tu!“ Znel dosť podráždene, ale nevedel som prísť na to, čo sa stalo.

„Rozkaz.“ Obaja zborovo odsúhlasili.

„To sa tu máme nudiť?“ Wendy mrzuto vyštekla, čo ešte viac naštvalo Gabriela.

„Presne tak!“ Prísne sa na nás zadíval. „Ty máš prestrelené rameno a démon takmer zlomené ruky.“ Zadíval sa na mňa. „Dobrá práca s tým zvonom, ale potrebujem, aby ste sa obaja vyliečili.“ Tajnostkársky mrkol. „Mám pre vás lepšiu úlohu.“ Usmial sa.

„To ich chceš odtiaľto poslať samotných? Bez urážky“, pozrel som sa na Garma a  Gildartsa, „ale ešte nie sú pripravení.“

„Súhlasím, tých pár hodín stačilo len na vysvetlenie základov.“ Wendy bola ešte len dieťa, ale mala rozhodne viac skúseností ako obaja dokopy.

„Čo teda navrhujete? To ich máme len tak nechať ísť aj s našimi ľuďmi?“ Rozzúril sa nižší chlap v hrubom pruhovanom svetri. Vonku už mohlo byť viac ako dvadsať stupňov, no jemu bola očividne stále zima.

„Tentokrát áno.“ Všetci pri stole aj mimo neho na mňa divne pozreli. „Nechápte ma zle, viem že sú to naši ľudia, ale snahou zachrániť pár stoviek, by sme mohli stratiť“ zamyslel som sa. Doteraz sme sa nijako nepomenovávali ako typ bojovníka. „Ako sa vlastne voláme?“ Zodvihol som ruku, na ktorej sa vynímal virten.

„Čo tak špecialisti?“ Prehovoril Félix, od ktorého som za celú dobu nepočul takmer slovo. „Podľa vášho opisu si vyberáte špecializáciu, a tiež sa ďalej špecializujete na určitý súbor vašich schopností.“ Všetci štyria sme sa na seba pozreli. Nemali sme, o čom rozmýšľať. Dávalo to zmysel a znelo to dobre. Súhlasne sme prikývli.

„Mohli by sme stratiť nových špecialistov pre pár civilistov.“ Pokračoval som v myšlienke. „Vieme, že nepriateľ loví špecialistov v ostatných krajinách. Nebude to len náhoda. Viem, že to môže vyznieť namyslene, ale čo ak nás lovia, pretože sme jediná šanca na ich porážku?“ Špecialisti vztýčili hlavu, akoby ich zalial pocit výnimočnosti.

„Teraz už vieme ako na nepriateľa. Nevravím, že ste rovnakí ako ostatní, ale aby ste boli až takí výnimoční? Tomu neverím!“ Jeden z veliteľov, stojacich mimo stola, sa nezdržal komentáru. Neviem, či to bolo jeho pohŕdavým výrazom v tvári alebo nepríjemným tónom, ale celé telo mi zaplavil hnev. V momente ma obklopili čierno-červené plamene, aj keď teraz to už bolo úmyselné. Wendy, s rýchlosťou a svižnosťou dravej šelmy, vystrelila šíp. Zabodol sa do jeho topánky priamo medzi prsty na nohách. Veliteľ hneď zbledol a ostatný s vypleštenými očami sledovali, čo sa bude diať. Čierno-červené plamene a široký úškrn na prilbici boli samé o sebe dosť desivé. Wendina presnosť a rýchlosť však tomu dodali na váhe. Nik v miestnosti by si už netrúfol zopakovať chybu tohto veliteľa.

„Stačilo. Všetci dobre vieme, čo dokážete.“ Gabriel sa snažil upokojiť situáciu. Vedel dobre ovládať svoj hlas a prispôsobovať ho potrebám. Wendy podišla k veliteľovi a vzala si šíp. Ja som uhasil plamene a mohli sme pokračovať. „Súhlasím s vami, že noví špecialisti ešte nie sú skúsení. Avšak vy samy ste sa neustále hrnuli do nebezpečenstva, aby ste získali skúsenosti.“ Vyčítavo sa na nás pozrel.

„To nepopierame.“ Wendy prikývla. „No naše plány neboli tak nebezpečné ako tento. Nepriateľ bude za päť dní v Banskej Bystrici, možno šesť. Kým ich Garm a Gildarts dobehnú, budú už takmer v cieli. Z Bystrice tak môžu privolať posily a obaja sa ocitnú v pasci. Navyše nevieme, koľko vrahov je stále v lesoch.“ Všetci v stane ma pozorne počúvali.

„Vrahov?“ Gildarts si začal rozpačito prezerať lesy, ktoré ho mali čakať.

„Áno vrahoch, sú tichí ako myšky a nocou sa pohybujú, akoby bol jasný deň.“ Wendy to trochu nafúkla, ale malo to správny efekt. Obaja sa na seba pozreli a ich odhodlanie pokleslo.

„Na jedného sme narazili a ledva sme to prežili.“ Pripojil som sa. „Preto by bolo najlepšie, ak by si nám dal pár dni a my ich pripravíme aspoň ako tak.“ Naliehal som na Gabriela.

„Dobre teda,“ ozvalo sa po krátkom premýšľaní. „Máte štyri dni, naučte ich všetko, čo sa dá. Potom vyrazíte na juh.“ Zarazilo ma to, prečo chcel aby sme šli na juh? Na juhu bolo Maďarsko, čiže veľké množstvo rovín, a takmer žiadne lesy, kde by sa dalo ukryť. Zatiaľ sme mali úspechy vďaka momentu prekvapenia, ale tam sme nemohli nikoho prekvapiť. Budapešť bola okupovaná veľkou armádou, ktorá by nás na otvorenom poli prevalcovala.

„Do Maďarska? Tam predsa neuspejeme, nie je nás dosť.“ Nedávalo mi to žiaden zmysel.

„Nie, prejdete Maďarsko a pôjdete do Srbska, Bosny a Hercegoviny, Grécka a pod. Šimon sa spojil s tamojším odbojom a Felix tlmočil. V tamojších horách sú veľké skupiny utečencov, spoločne s nimi môžeme oslobodiť Maďarské mestá.“ Gabriel pokračoval v objasňovaní detailov. Mal v pláne obsadiť celé Maďarsko a južné štáty, a tak chcel vytvoriť prírodnú hranicu, ktorá by nás chránila pred útokmi. Úrodné polia Maďarska tiež neboli na zahodenie. V najlepšom prípade by sme obsadili aj Taliansko s tisícdvesto kilometrov dlhou a viac ako štyri kilometre vysokou stenou v podobe Álp.

Keď nás konečne Gabriel rozpustil, bola už noc. Mali sme o čom uvažovať, a zatiaľ čo Garm s Gildartsom si šli oddýchnuť, my sme plánovali čo ďalej. Vo východnej veži nám bolo útulne a spravili sme si tam dočasný domov. Hliadkam to nevadilo, pretože sme strážili celú noc a oni tak mali o starosť menej.