Bola chladná jarná noc. Spomenul som si na chlapa v hrubom pruhovanom svetri, ktorý chcel za každú cenu zachrániť odvádzaných civilistov. „Možno je to chlap rosnička.“ Zasmial som sa sám pre seba. Mesiac pomaly dorastal a hviezdy zapĺňali oblohu. Svetlá v meste boli slabé, a takmer sme ich nevnímali. Snažil som sa meditovať, zatiaľ čo Wendy si zlepšovala zmysly sústredeným pohľadom do tmy. Nevedel som sa poriadne sústrediť, občas ma vyrušila Wendy, ktorá neustále videla pohyby v tme. Inokedy ma dobehli vlastné myšlienky a prerušili moje snahy. V ten večer som už niekoľkokrát dostal po chrbte za malé úškrny. V stane som Wendy trošku závidel jej presnú mušku. Trafiť sa medzi prsty na nohách bolo veľmi zložité aj bez topánky a ona to zvládla. Na veži mi prezradila, že mierila vedľa jeho nohy, ale zranené rameno ju zradilo a ona trafila nohu. Táto „nehoda“ ma rozveseľovala celý večer a Wendy moje úškrny patrične odmeňovala.

Po polnoci som vzdal snahy o meditovanie a vrhol sa na ilúzie. Vytváral som prvé, čo mi prišlo na rozum. Občas vznikol požadovaný tvar, inokedy mi vbehla do ilúzie iná myšlienka a objavilo sa niečo veľmi podivné. Potom sme si zahrali hru. Vytvoril som malú pohyblivú ilúziu niekde v meste a Wendy ju hľadala. Malá veverička na streche domu či veľký slon ukrytý priamo pod vežou jej rozžiaril oči pri hľadaní. Keď som už nevládal, tak sme sa vymenili. Wendy sa tiež snažila vytvárať ilúzie, ale netrénovala to tak často ako ja. Jej ilúzie mali malý dosah, ale vzhľadom k mojím slabším zmyslom to postačovalo. Takýmto tempom sme sa obaja zlepšovali v remesle toho druhého. Mal som ju stále radšej a radšej. Zmysel pre humor mala rovnaký ako ja. Každú uštipačnú poznámku mi hneď vrátila. Občas sa tvárila urazene, ale bolo to len naoko.

„Dobré ránko.“ Kričali už z diaľky Gildarts s Garmom. Slnko ešte ani poriadne nevyšlo a oni už šprintovali na vežu.

„Dobré aj vám.“ Odzdravila im Wendy. „Nemohli ste spať?“

„Máme predsa len štyri dni. Spánok počká.“ Zakričal Gildarts. Po chvíli bolo počuť buchot ťažkých topánok po drevených schodoch veže. Prvý vybehol Gildarts, veľký meč mal pripevnený na chrbte. Garm bežal s kopijou v ruke, na chrbte by mu istotne zavadzala v úzkych priestoroch veže. „Tak, čo nám ukážete dnes?“ Lapajúci po dychu sa zmohol na pár slov.

„Máte vytvorený návrh brnenia?“ Ešte včera, pred tým, ako sme sa rozdelili, som im povedal, aby si do rána premysleli, aké brnenia chceli. Výroba objektov ma bavila, a tak som sa ponúkol, že im vyhotovím brnenia na mieru. Obaja prikývli. Pomocou spojenia virtenov mi poslali ich skice. Boli to len veľmi hrubé náčrty toho, ako mali vyzerať. „Ach, potrvá mi pár hodín, kým ich upravím do prijateľnej podoby.“ Pokrútil som hlavou a skenerom som si nasnímal ich postavy. „Karmínka, vezmeš ich do lesa a ukážeš im, ako rozostaviť tábor a pod.?“ Wendy sa zlovestne zapozerala, ale prikývla. Vybrala sa k schodom a rukou naznačila im, nech ju nasledujú.

„Počkajte.“ Wendy zastala. „Máme jednu otázku.“ Garm vyzeral ako človek, ktorý si vytiahol kratšiu zápalku, a teraz mal na to doplatiť.

„Áno?“ Zadíval som sa naňho.

„Karmínový úsvit je dobrá prezývka a svedčí vám aj brnenie.“ Snažil sa nijako neuraziť Wendy. „Ale s Gildartsom,“ podišiel k nemu bližšie, akoby nechcel znášať následky sám, „sme uvažovali nad vami.“ Ukázal na mňa. Mlčky som sledoval, čo sa bude diať. „Obaja vieme....“

„Skôr dúfame.“ Prerušil ho Gildarts.

„Tak obaja dúfame, že nie ste démon. Nemohli by sme vás preto volať inak?“ Od schodov bolo počuť tiché chichotanie sa Wendy.

„Hm, zamyslím sa.“ Obrátil som sa k mestu a položil si ruky na kamennú rímsu veže. „Ako by ste ma chceli volať? Snáď si nemyslíte, že vám poviem pravé meno.“

„To samozrejme nie.“ Obaja nervózne kývali hlavou.

„A čo Prvý?“ Z druhej strany veže prehovorila Wendy. „Bol si z nás predsa prvý.“ Obrátil som hlavu ku Gildartsovi a Garmovi. Obaja spokojne prikyvovali.

„Vyriešené, už choďte nech stihneme čo najviac.“ Stále riešili nepodstatné veci. Bolo mi absolútne ukradnuté, ako ma volali.

Garm chcel maskáčový vzor a jednoduché brnenie bez chráničov rúk. Pridal som mu aspoň spevnené rukavice a kovové chrániče na predlaktia. Na kyrys som pomocou fantázie a skúsenosti s ilúziami načrtol ohnivého psa. Brnenie na nohách som upravil tak, aby sa skladalo z viacerých kusov a poskytovalo lepšiu pohyblivosť. Pôvodne tam mal celoplátové brnenie, čo by ho brzdilo, a s odhalenými rukami by bol ľahko zraniteľný. Vyrovnal som mu odolnosť s hybnosťou. To najhoršie ma len čakalo. Gildartsov návrh bol nedokončený alebo úplne stupídny. Nakreslený bol dlhý hnedý plášť s vysokým golierom. Hruď bola odhalená a brnenie začínalo tesne pod pupkom. Pripomínalo skôr kovovú sukňu. Obyčajné nohavice dopĺňali celokovové topánky. Aby to nestačilo, na ľavej ruke mal kovovú rukavicu, zatiaľ čo pravá ruka bola bez ochrany. Celý jeho návrh som zahodil. V tom by neprežil ani prvý stret a bez prilbice si jeho tvár zapamätá každý. Vzal som Garmove brnenie a začal ho upravovať. Gildarts chcel zrejme ľahké brnenie, tak aby mu nebránilo v pohybe. Odstránil som teda kovový kyrys a nahradil ho spevnenou koženou vestou. Ochranu predlaktia som zväčšil, aby si náhodou neublížil, a sám si neodťal ruku. Kovové topánky vymenili vojenské kanady a namiesto nohavíc kovové chrániče stehien. Sukničku som pozmenil tak, aby z Gildartsa nerobila Škóta na prechádzke. Prilbicu mali obaja rovnakú. Ľahký kov slúžil hlavne na ukrytie identity. Bol ale dosť silný, aby po ňom šíp skĺzol, ale priamu ranu by úplne nezastavil. Ponechal som mu dlhý hnedý plášť s vysokým golierom, aby mal radosť. Hnedý odtieň plášťa som doplnil tmavými bojovými vzormi na celom brnení.

Spokojný s novými brneniami som zliezol z veže. Po Wendy a ostatných nebolo ani stopy, a tak som šiel za Gabrielom. Podal som mu zoznam materiálov, ktorý som potreboval na výrobu. Sľúbil, že doobeda všetko zoženie. Bol som unavený z toľkej psychickej práce, a tak som si šiel trochu oddýchnuť. Prechádzal som sa po meste a obzeral si, čo z neho ostalo. Obytné časti mesta boli nepoškodené, zatiaľ čo veľké priemyselné podniky úplne zmizli. Nepriateľ zrejme nevedel na čo slúžili, alebo nemal techniku a pokrok rád. Kráčal som skrz mesto. Mŕtve telá už neležali na uliciach a aj štipľavý dym zo spáleniska takmer nebolo cítiť. V meste sa vracal život do starých koľají. Ženy namiesto výroby krížov upratovali ulice, zatiaľ čo chlapi trénovali boj alebo pracovali na poliach. Gabriel musel zaistiť obživu pre desaťtisíce ľudí. Sklady jedla v okolitých oblastiach mali dosť potravín na rok, možno dva, ale nik nevedel, ako dlho potrvá táto vojna. Hliadky prečesávali okolité dediny a hľadali poľnohospodársku techniku. Mali sme veľké rezervy nafty v podzemných cisternách a bola by škoda ich nevyužiť.

Na hodinkách som mal takmer poludnie a na východnej veži som zazrel pohyb. „Konečne sú späť.“ Zrýchlil som krok a vracal sa späť. Ľudia sa mi zdravili „Dobrý deň.“ občas aj „Dobré ráno.“. Deti sa rozdelili na dve skupinky. Odvážnejší ma pozorovali a občas si ma prišli prehliadnuť zblízka. Druhá skupina deti sa schovávala v oknách alebo za dospelých.

„Dobrý deň.“ Ozvalo sa za mnou.

„Dobrý Mariana.“ Počas bojov nám jej luk a zdatnosť zo športovej lukostreľby veľmi pomohla. „Ako sa ti darí?“

„Výborne. Gabriel mi pridelil vlastnú jednotku. Práve sa s nimi idem zoznámiť.“ Gabrielovi som povedal o jej schopnostiach. Mala povahu veliteľky a v boji sa osvedčila.

„Nevieš, kde je Andrej? Od útoku som ho nevidel a medzi padlými tiež nebol.“ Takmer som už naňho aj zabudol.

„To nevie nik,“ pohŕdavo mávla rukou. „Ten zbabelec zrejme utiekol. Jeho chlapi ho nevideli, od kedy vyšli z kanálov.“

„Takže, vyšiel z kanála s nimi?“ Bolo to zvláštne, nevyzeral ako zbabelec.

„Niektorí tvrdia, že áno, iní zas nie. Bol tam zmätok, a ktovie koho videli alebo nevideli.“ Marianu netrápil jeho osud. Videl som jej v očiach, ako ním pohŕdala.

„Ďakujem. Musím sa vrátiť k povinnostiam, prajem veľa úspechov vo velení.“ Mariana sa usmiala, a každý sme sa pobrali svojím smerom.

Kráčal som po drevených schodoch vo veži. Na jej vrcholku sedel Gildarts s Garmom, opretí o kamennú rímsu. Wendy stála na vrcholku a prezerala si mesto.

„Aký bol tréning?“ Wendy podskočila, a takmer spadla z hradieb.

„Toto mi už nerob!“ Zahriakla ma. „Chceš, aby som sa zabila?“

„Ak by si nestvárala hlúposti, tak by ti nič nehrozilo.“ Mykol som plecami.

„Bla bla bla bla, ak by si nechodil ako duch, tak by mi tiež nič nehrozilo.“ Skrížila ruky na hrudi.

            „Nemôžem za to, že máš slabé zmysly.“ Čakal som, že mi to nejako oplatí, ale nestalo sa tak. Zrejme sa len ovládla pred Garmom a Gildartsom. „Aký bol tréning?“

            „Vidíš ich.“ Ukázala na zadychčaných nováčikov. „Nezačínali na prvej úrovni ako my, a aj tak nevládzu.“ Wendy ich poriadne prehnala. Bola mladá a rýchla a jej tempo dávalo zabrať aj mne.

            „Čo je vlastne tá úroveň?“ Druhýkrát za jeden deň som počul Gildartsa lapajúceho po dychu.

            „Ako to myslíš?“ Opýtala sa Wendy.

            „No vraveli ste nám, že od tridsiatej úrovne už nepribúdajú schopnosti. Tak načo je nám vyššia úroveň.“

„Predstav si elektráreň.“ Začal som vysvetľovať. „Čím vyššiu úroveň máš, tým viac energie vieš vyprodukovať. Pokiaľ trénuješ fyzickú a psychickú silu, tak sa ti zvyšuje úroveň. Čím viac energie dokážeš vytvoriť, tým dlhšie vydržíš behať, strieľať z luku, vytvárať ilúzie a podobne. No pozor, ak budeš mať vysokú úroveň, ale nenaučíš sa nič nové, tak jednoducho nebudeš mať, kde používať tú energiu.“ Obaja ma pozorne počúvala, dokonca aj Wendy vyzerala, že ju to zaujímalo. „Takže, ak sa napríklad Karmínový úsvit zamaskuje tak to, ako dlho vydrží maskovaná, záleží od jej energie. Čím viac sa bude maskovať, tým dôveryhodnejšie maskovania budú. Preto je veľmi podstatné, aby ste sa zlepšovali vo fyzickej a psychickej sile, ale aj v učení sa nových schopností.“ Nechal som im chvíľku, aby vstrebali, čo som povedal. „Viete, na aké schopnosti sa chcete zamerať?“ Prerušil som ticho.

            „Nemôžme rozvíjať všetko?“ Zvedavý psík Garm takmer krútil chvostom, ak by nejaký mal.

            „Samozrejme že môžete, ale náš život nie je večný.“ Chladný tón Wendy ihneď zmrazil Garmovu zvedavosť.

            „Bude lepšie, ak sa stanete špičkou v nejakej oblasti. To vám dá lepšie šance na prežitie.“ Snažil som sa ich znova nakopnúť.

            „Ja,“ prehltol Gildarts, „vyberiem si...“

            „Nehovor nič!“ Prerušil som ho. „Každý špecialista si musí strážiť, čomu konkrétne sa venuje. Nepriateľ by mohol zajať niekoho z nás, a ten by mu prezradil slabé miesta ostatných.“

            „Ale veď vy spolu trénujete. Neviete o sebe všetko?“ Garm sa prebral a hneď začal štekať.

            „To nie, všetko, čo ste videli aj vy, môžeme zdieľať. Avšak sú aj veci, ktoré jeden o druhom nevieme a držíme si to ako eso v rukáve.“ Wendy sa na mňa čudne pozrela. Nemali sme žiadne tajnosti a obaja sme si plne verili. Nepriateľ by z nás nedostal nič, čo by ohrozilo toho druhého. Nenápadne som upokojil Wendy skrz vysielačku vo virtene. Garm s Gildartsom nemohli nič počuť. „Máte ďalšie otázky alebo vám už môžem ukázať brnenia.“ Oboch to vzpružilo, akoby zabudli, že som ich mal. Prepojili sme virteny a predviedol som im návrhy. Garm bol spokojný a emblém ohnivého psa sa mu veľmi páčil. Gildarts sa tváril urazene, že som mu prerobil celý návrh. S Wendy sme mu vysvetlili, aký nepraktický návrh mal a Garm nás s radosťou podporil. Zrejme Gildartsovi vravel, že je to zlý nápad, ale nepočúval ho. „Pred výrobou si musím oddýchnuť. Gabriel by už mal mať materiál pripravený. Choďte za ním a pred súmrakom prineste všetko do vyhne. Do tej doby máte voľno.“ S ťažkosťami vstali a kráčali k schodom. Rozložil som spací vak na vrcholku veže a uložil sa. Wendy sa ešte chvíľu snažila hrať sa na aktívnu, no po pár minútach už spala na svojej deke. Bežne sme nepotrebovali toľko spánku, ale ten boj a plánovanie nás vyčerpal viac ako sme si mysleli.