Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 23

11111.jpg

article preview

„Vstávaj.“ Pokojný hlas Wendy som takmer nevnímal. To sa však nedalo povedať o pierkach na šípe, ktoré ma šteklili na krku.

„Už som hore.“ Poškriabal som si krk. „Čo je také súrne, že ma nenecháš spať?“

„Nič, len som sa nudila.“ Spokojne sa zavrtela.

„Koľko je hodín?“ Zazíval som.

„Podľa slnka už bude sedem. Garm s Gildartsom už prešľapujú pri vyhni.“ Ukázala na mesto.

„Ideš so mnou, alebo pokračuješ v leňošení?“ Vyskočila na nohy a ťahala ma zo spacieho vaku.

Pri vyhni už vážne obaja netrpezlivo pochodovali. Vedľa nich boli koše plné ocele a kože potrebnej na výrobu. Gildarts doplnil svoje brnenie o akýsi emblém. Vyzeralo to ako kura na lyžiach. Netušil som, o čo išlo, ale vraj to malo niečo spoločné s jeho prezývkou. Brnenia oboch teda zdobili emblémy. Preniesli sme suroviny čo najbližšie k ohnisku a pustil som sa do práce. Z bielej miestnosti som hľadel na žeravé uhlíky. Kúsky kovu lietali, ako som si zmyslel. Pred sebou som mal plán a podľa neho som tvaroval jednotlivé časti. V mysli mi prebleslo, čo keby šlo takto ovládať aj iné veci. Telekinéza by sa mi mohla hodiť. Zapísal som si to na nástenku, zatiaľ čo kusy kovu vlietavali do ohňa.

Garm a Gildarts s úžasom sledovali, ako sa poletujúce kúsky kovu tavia a spájajú. Wendy s nami zostávala pre prípad, že by som nemal dosť energie na obe brnenia. Výroba takýchto vecí ju nebavila. Zatiaľ čo výroba a hlavne vymýšľanie smrtonosných pascí jej vždy rozžiarilo očká. Najviac ju tešili veľké a nemotorné pasce, nepoužiteľné v boji, no veľmi prepracované a nápadité.

Garmovo brnenie ešte ani nevychladlo, a už sa snažil navliecť si ho. S menšími popáleninami to vzdal a radšej pozoroval aj výrobu druhého brnenia. Energia mi vystačovala na obe. Taktiež mi to šlo omnoho ľahšie ako v Poprade. Gildartsovo som stihol za polovičný čas. V košoch zostal ešte nejaký materiál. Vyrobil som si nové rukavice a upravil pár nedostatkov na brnení. Brnenie na hrudi ma trochu tlačilo. Odopol som úchopy a zložil si ho. Vnútro bolo vyplnené pásmi kože a na nich bola jemná textília. V brnení bolo niekoľko malých otvorov, ktorými prúdil vzduch. Nepotreboval som mať pod tým žiadne tričko či košeľu.

„To si robíš srandu?“ Wendy sa na mňa podivne pozrela. „Nemôžeš sa len takto z ničoho nič vyzliecť!“ Otočila sa chrbtom.

„Tréning mi zväčšil svaly, a tak si musím upraviť brnenie.“ Nechápal som, čo jej vadilo. Veď som nebol nahý.

„Prečo nemáš aspoň tričko?“ Prskala.

„Nebuď malá.“ Mávol som rukou. „Bude to len sekunda.“ Čím rýchlejšie som vykonal úpravy, a znova si ho nasadil.

„Ešte stále je nudista?“ Opýtala sa Garma.

„Už nie, znova je to náš záhadný a zahalený Prvý.“ Zasmial sa.

„Uf.“ Wendy si oddýchla a otočila sa naspäť k nám.

„Zabudol som vám povedať. Gabriel vás zháňal.“ Boli sme už na odchode, keď nám to Garm v ešte stále dymiacom sa brnení zakričal. Zamierili sme k veliteľskému stanu, odtiaľ nás poslali k západnej bráne. Gabriel tam dohliadal na odstraňovanie barikády a spevňovanie brán. Mal plné ruky práce, a tak nám nič nevysvetlil. Rovno nás poslal za Félixom, ktorý býval vo vedeckej knižnici uprostred mesta.

„Haló?“ Zaklopal som na dvere, a pomaly vstúpil dnu.

„Konečne ste tu.“ Z druhého poschodia bolo počuť dupot. „Idete predsa do južných krajín, ako sa s nimi chcete dorozumieť? Tu.“ Ukázal na veľký stôl. „Vybral som niekoľko slovníkov, ktoré vám pomôžu. Sám ovládam gréčtinu, srbčinu a ďalšie jazyky. Naučím vás, čo možno najviac.“ Chrlil jednu informáciu za druhou. Skôr ako sme pochopili, ktorý slovník patrí ku ktorej krajine, začal lekcie srbčiny. Až teraz som si uvedomil, prečo ho sem Gabriel zavolal. Celú noc nás učil frázy, ktoré sme museli po ňom opakovať. Ďalšie dni sa niesli v podobnom duchu. Učili sme sa jazyk a trénovali boj vo štvorici. Súboj dvoch proti dvom nám dával nové príležitosti a hlavne sme trénovali s reálnymi súpermi a nie hologramom. Keď som bojoval v tíme s Wendy, tak sme vždy vyhrávali. Museli sme si teda striedať tými a aj víťazstva sa prelievali zo strany na stranu. Najťažšia bola obrana proti šípom. Nik z nás nemal štít, preto sme sa učili odrážať šípy zbraňou. Nevravím, že nám to šlo, ale aspoň sme sa snažili. Pre každý prípad som si do ruksaku pribalil vlastný luk. Videl som, aký vie byť účinný, a tak sa mi mohol hodiť.

Jazyk sa nám obom učil ľahko. Ovládal som angličtinu a trochu aj ruštinu, čo mi asi trochu pomohlo. Wendy ovládala základy španielčiny. Obaja sme sa však zhodli na tom, že za to niesol zodpovednosť virten. Obsahoval schopnosť prekladu z cudzích jazykov, ale asi sme si túto schopnosť zle vyložili. Vyzeralo to, že nám pomáha rýchlejšie sa naučiť cudzí jazyk a nie priamo prekladať rôzne jazyky.

Vedecká knižnica obsahovala množstvo zaujímavých kníh. Bola škoda ich nechať len tak, preto som si každú skenoval. Jej text sa prepísal do digitálnej formy a uložil do osobnej knižnice. Po niekoľkých stovkách pracne skenovaných kníh došlo k zlepšeniu schopnosti. Od teraz som mal automatický skener, ktorý zaznamenal všetko v okruhu necelých dvoch metrov okolo mňa. Potešilo ma to, od teraz sa mi automaticky zaznamenával aj reliéf terénu do virtuálnej mapy.

Štyri dni, určené na tréning nováčikov, ubehli ako voda. Všetci sme sa zlepšili a naučili niečo nové. Garm s Gildartsom boli len na trinástej úrovni, no poctivo trénovali a mali potenciál. Gabriel zatiaľ zostavil niekoľko útočných skupín, ktoré prečesávali okolie. Srandista Laco dostal za veliteľku Marianu. „Tá mu istotne utne jeho žartíky.“ Uškrnul som sa. Po Andrejovi nebolo stále ani stopy. Oficiálne bol vyhlásený za zbabelca, ktorý ušiel z boja. Mal som pochybnosti, ale dôkazy boli proti nemu. Hliadky sa ho snažili vystopovať, ale nič nenašli. Pomaly sme sa balili a pripravovali na dlhú cestu. Zásoby armádneho jedla sme si šetrili práve na takéto cesty. Samoohrievacie jedlo, úsporne zabalené a veľmi chutné bola škoda vyplytvať, keď sme boli v meste. Na Slovensku nebolo veľa základní, kde by sa dali zohnať ďalšie takéto zásoby.

Slnko už takmer vyšlo a my sme boli pripravení. Mali sme sa stretnúť s Gabrielom v hlavnom stane, no skôr ako sme stihli zísť z veže, Gabriel už kráčal po hradbách. Zamával na nás, nech ostaneme hore. Prišiel k nám úplne sám.

„Dobré ránko Gabriel, nemali sme sa stretnúť v stane?“ Úctivo som pozdravil a prešiel priamo k veci.

„Mali, no okolnosti si žiadajú vyššie utajenie.“ Znel záhadne a utrápene.

„Čo sa deje?“ Opýtala sa Wendy.

„Andrej nemusí byť zradca.“ Obaja sme sa naňho zahľadeli a čakali, čo nám povie. „Vypočúvali sme všetkých z jeho jednotky. Jeden vojak zazrel, ako Andreja čosi schmatlo a odvlieklo. Bola tma, tak nevidel, čo to bolo, a keď sa za tým vybral, tak po nich nebolo ani stopy.“

„Mohli to byť len tiene. Všetci boli vynervovaní z boja, ktovie čo ten vojak videl.“ Prehovoril som po krátkej úvahe.

„To je možné, ale než mesto neprehľadáme, nemôžem riskovať prezradenie. Preto som prišiel priamo za vami. Je pravda, že pôjdete južnejšie, ale cestou zmapujete Budapešť a Bratislavu.“

„Hm, to je dosť mimo trasu a cez celé Maďarsko.“ Premýšľal som nahlas.

„Je to veľmi nebezpečné.“ Pridala sa Wendy. „Máme prejsť cez tisíce vojakov po rovine bez lesov a k tomu zmapovať veľké mestá?“ Jej znepokojenie narastalo.

„Viem, že žiadam priveľa, ale ste na túto prácu najlepší.“ Obyčajnou pochvalou nás chcel nabudiť.

„Je to nutné? Čo ak tie mestá nedokážeme zmapovať?“ Na niečo také sme neboli pripravení.

„Mohli by ste,“ ukázal na virten. Zobrazil som virtuálnu mapu. „Verím, že to zvládnete. Až doskenujete obe mestá, pošlete údaje Garmovi alebo Gildartsovi. My naplánujeme útok a vy pôjdete sem.“ Lekcie srbčiny boli zdá sa zbytočné. Gabriel ukázal prstom na Ľubľanu, hlavné mesto Slovinska. „V okolí je veľa odbojových skupín a samotné mesto leží uprostred hôr. Bude to naša vstupná brána do Talianska.“

„Všetko sa to pekne počúva, ale ako chceš dobiť Budapešť?“ Jeho plán mi prišiel urýchlený. Nemali sme toľko vojakov, aby sme ich mohli strácať pri obliehaní miest.

„To nechaj na mňa. Zmapujte mestá a ja niečo vymyslím.“ Pokrčil som ramenami.

„Dobre! Zmapujeme tie prekliate mestá, a potom sám uvidíš, aký nereálny je tvoj plán!“ Zlosť vo Wendy narastala. Naša nebezpečná misia je jedna vec, ale zahodiť stovky vojakov v márnom obliehaní Budapešti bola blbosť.

Vypol som virtuálnu mapu, vzal si svoj ruksak a odišiel. Wendy ma nasledovala a Gabriel nás z veže pozoroval. Ticho a so zlosťou sme kráčali k južnej bráne. Hliadka nás pustila za hradby. Slnko už vykuklo a naša dlhá cesta začala.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 2
Celkom: 38798
Mesiac: 4713
Deň: 125