Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 24

11111.jpg

article preview

Hranica s Maďarskom ležala neďaleko. Po šestnástich kilometroch nás privítala imaginárna hranica medzi krajinami. No nepriateľ sa postaral o jej zhmotnenie. Pred nami stála veľká drevená veža. Prikrčení v kroví sme pozorovali ako nepriateľsky vojaci hliadkujú na vrcholku. Nechceli sme, aby o nás vedeli, tak sme sa ticho vybrali viac na západ. Po pár kilometroch sme narazili na ďalšiu strážnu vež. Z krovia pri prvej veži sme si ju nevšimli, no pri druhej veži sme v diaľke videli aj tretiu. Nezostávalo nám nič iné len pokračovať a pokúsiť sa nájsť medzeru.

„Koľká to už je?“ Zašepkala Wendy.

„Štyridsiata ôsma. Každá presne tri kilometre od poslednej,“ Zhlboka som sa nadýchol. „Nesmerujeme na východ, ale na sever.“ Veže sa pozvoľne stáčali, a už dávno nelemovali maďarské hranice, ale hranice nášho odboja.

„Hm, takto už žiadne ďalšie prekvapenie nevymyslíme. Čo urobíme? Nemá zmysel pokračovať, len by sme sa točili v kruhu.“ Znechutene povzdychla.

„Súhlasím, prejdeme tadiaľto.“ Ukázal som na riedky lesík medzi dvoma vežami.

„Tam nás istotne uvidia.“ Wendy pokrútila hlavou. „Poďme tadeto.“ Ukázala na vežu. „Prebehneme popod ňu. Pod lampou je najväčšia tma.“ Oba plány boli rovnako nebezpečné, ale pod vežou nás mohlo spozorovať menej párov očí.

Cez deň bolo lepšie pohybovať sa čo možno najrýchlejšie. Počkali sme, až sa stráž na veži obzrie a rozbehli sa priamo k nej. Niekoľko metrov okolo veže nebolo absolútne nič. Dobehli sme k dreveným pilierom, na ktorých stála veža. Z opačnej strany bol opretý rebrík. Pomaly som prikročil k rebríku a pozrel sa nahor. Nebolo nič vidieť, a tak som zamával na Wendy. Prikrčili sme sa k zemi a ticho ako myšky kráčali k najbližšiemu kríku. Ukryli sme sa v ňom a pozorovali, čo sa stane. Stráže na veži pozerali opačným smerom a nezbadali nás. V tom sa z druhej veže ozval krik. Videl som, ako niečo malé vyletelo do vzduchu a zmizlo v malom kruhu podobnému tomu, ktorým nepriateľ prišiel na Zem. Vojaci z druhej veže stále kričali a ukazovali naším smerom. Z veže pred nami začali zliezať hliadky. S Wendy sme sa na seba pozreli a okamžite sme vyšprintovali preč. Tých dvoch či troch na hliadke by sme zvládli, ale ktovie, koľko ich mohlo prísť z okolia.

Utekali sme takmer celý deň. Nepriateľ nestačil nášmu tempu, a už niekoľko hodín po nich nebolo ani stopy. Inštinkt nám však radil utekať ďalej, a tak sme ho poslúchli. Zastavila nás až nebezpečne vyzerajúca ceduľa.

„Vigyázzon a katonai területre.” Prečítal som nahlas. „To znamená Zákaz vstupu, vojenský priestor.”

„Ty vieš po maďarsky, alebo je to srbčina, len ju nejako nepoznávam?” Začudovala sa Wendy.

„Je to maďarčina, no môj virten to preložil.” Skrz masku som videl jej vypleštené oči.

„Prečo to môj nevie? Ja sa na to pozriem a vidím len divné slová bez zmyslu.” Sklonila hlavu. Bola sklamaná, že ani po toľkom tréningu s jazykmi nevedela preložiť nápis.

„Ale no.” Ľavou rukou som ju objal a pravou začal ukazovať. „Vidíš to? To sú krátery, zrejme po testovaní diel. Vidíš tie koľaje? Vyzerajú, akoby ich spravilo niečo ťažké.” Usmial som sa. „Môj virten nevie prekladať cudzie názvy, len som si spojil to, čo vidím.”

„Ty!” Celou silou ma odsotila. Na také malé dievča mala sily až až. Neudržal som rovnováhu a dopadol som do malého priekopu. Chvíľku sa na mňa mlčky dívala. Natiahol som ruku na znak zmierenia. Hnev z nej veľmi rýchlo vyprchal a pomohla mi von z priekopu. „Poďme už radšej.” Zamierila k Budapešti.

„Počkaj!” Wendy zastala a premýšľala, čo zas chystám „Poďme sa pozrieť na základňu, možno tam nájdeme niečo potrebné.”

„Vedia o nás, nemôžeme sa zdržiavať.” Trvala na tom, aby sme pokračovali.

„Vedia o nás, čiže sa už niet kam ponáhľať.” Snažil som sa ju presvedčiť. „To nie si vôbec zvedavá, čo môžeme na základni nájsť?”

„Čo tam môžeme nájsť? Kopec techniky, ktorá nám je na nič.”

„Hm,” musel som rýchlo niečo vymyslieť. „Dron, no jasné drony. Na základni predsa môžu byť drony. Takto by sme mohli zmapovať obe mestá a ani sa k nim nepriblížiť.” Wendy sa zamyslela.

„Priznávam, že je to lákavé, ale nevystopujú nás podľa toho?” Snažila sa, aby to vyzeralo, že premýšľa, ale bola už rozhodnutá.

„Nemusia, mi to uvidíme cez ovládač a samotný dron môžeme nechať spadnúť kdekoľvek.” Wendy sa ešte chvíľu pretvarovala, no napokon prikývla.

Kráčali sme lúkou posiatou krátermi, a potom lesom, ktorým tiahli hlboké koľaje. Keď sme dorazili k základni, zbadali sme obrovský areál oplotený vysokým plotom. Vrcholky plota lemoval ostnatý drôt, no brána dokorán mu uberala na význame. V areáli bolo mnoho vozidiel, nastavaných vedľa seba. Obrnené transportéry a tanky sa pokúsili spáliť, no ich pevný pancier zostal neporušený. Vyskočil som na najbližší tank a pozrel sa dovnútra. Všetka technika bola nedotknutá. Mirnilčania podcenili ich odolnosť. Pokračovali sme okolo kasárni až k skladu munície a zbraní. Celá budova bola bez jediného škrabancu. Dvere boli vypáčene a vo vnútri bol neporiadok. Zrejme len prehľadali budovu, a keď nenašli žiadne vozidlo, tak odišli. Na mojej nástenke som už mal poznačené „Prečo ničia vozidlá.”. Pôvodne som myslel, že im vadí všetka moderná technika, no museli mať aj iný dôvod. Tieto myšlienky vo mne vzbudzovali veľkú zvedavosť. Zatiaľ čo ja som sa venoval premýšľaniu, Wendy začala prehľadávať sklad. Hľadala drony, ale ja som chcel ukojiť svoju zvedavosť. Postupne som prechádzal krabice a zbieral všetko, čo nešlo poriadne skenovať. Dymovnice, granáty, termitove granáty a ďalšie výbušniny som nevedel naskenovať do detailov. Vzal som si z každého jeden kus, aby som ich mohol neskôr skenovať a sám aj vyrábať. Nemal som pre nich využitie, ale mal som nutkanie si ich vziať. Koniec koncov, bol som chlap a chlapi majú radi zbrane a výbušniny.

Dymovnice a termitove granáty sa dali použiť v boji, tak som si ich vzal niekoľko. Našťastie zápalné zbrane a náboje som mohol detailne skenovať. V sklade som našiel aj ostreľovacie pušky, no ak by Wendy videla, akým haraburdím si zapĺňam batoh, istotne by frflala. Musel som sa premôcť, aj keď som vždy túžil mať ostreľovaciu pušku. Mala svoj pôvab a eleganciu. Nechrlila salvy splašených guliek, ktoré málokedy zasiahli ciel. Stačil jej len jeden náboj, aby splnila svoje poslanie. „Nie, sústreď sa,” povedal som si s ostreľovacou puškou v rukách. Položil som ju na miesto a radšej som si vzal okuliare na nočné videnie. Po ich skenovaní mi zobrazilo len obrys. Tak komplikovanú technológiu som nemal šancu skenovať. Zabalil som si svoje okuliare a vzal som jedny aj pre Wendy.

„Mám ich, príď za mnou.” Ozvalo sa z vysielačky a na virtuálnej mape sa objavila jej poloha. Predo mnou boli ešte desiatky neotvorených debien s muníciou a zbraňami. Vybral som sa k Wendy a cestou len narýchlo skenoval debničky. Tvar toho, čo bolo vo vnútri sa mi zobrazoval, a tak som mohol preskočiť kopec munície, ktorej vzorky som už mal. Pozbieral som si všetky typy granátov, boli malé a ľahké, preto som si to mohol dovoliť. Wendy ma už netrpezlivo čakala. Na pulte bolo šesť dronov. Dva veľké bojové a štyri malé, ktoré vyzerali ako bežné civilné drony. „Nech sa páči, pomôžu ti vidieť v noci.” Podal som jej okuliare na nočné videnie.

„Ďakujem, aspoň niečo sme tu našli.” Vložila si ich do batohu. „Odskúšala som tie malé. Ty si vezmi tento a ja tento.” Ukázala na dron a ovládač k nemu.

„Vezmime všetky malé, nikdy nevieš, kedy sa ti znovu zídu.” Drony boli nafarbené svetlo modrou a sivou farbou, aby splynuli s oblohou. Nemohol som im odolať.

„Ako chceš, ale nosiť si ich budeš ty.” Pozrel som sa do ruksaku a narýchlo vyhádzal nahraditeľné veci. Vyhodil som veľký stan. Wendy jeden mala a zatiaľ sme prespávali v sieťach na stromoch. Stan nasledovala protipancierová strela a dva náhradné meče. Wendy len mlčky sledovala, čo všetko nosím v ruksaku. Cítil som jej zvláštny pohľad, preto som jej radšej nepovedal o treťom náhradnom meči. Ten som potreboval.

Vložil som si tri malé drony do ruksaku a mohli sme vyraziť. Z diaľky som sa ešte raz pozrel na základňu a uistil sa, že ju mám uloženú vo virtuálnej mape. Tu by som mohol stráviť celé dni len hrabaním sa v záhadných debnách. „Sem sa ešte vrátim,” povedal som si v duchu a pokračoval na Budapešť.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 3
Celkom: 55678
Mesiac: 3948
Deň: 116