Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 26

11111.jpg

article preview

Zostávalo ešte pár hodín svetla, keď sme sa zbalila a pokračovali k Bratislave. Rovnako ako vždy, sme hľadali lesy, ktoré by skryli náš pohyb. Vedeli sme, že nás čaká Podunajská nížina, ktorá je takmer bez zalesnenia. Z tohto dôvodu sme uvažovali, že ju obídeme, ale to by nám predĺžilo cestu o viac ako sto kilometrov. Chceli sme to mať, čím skôr za sebou a pokračovať do Slovinska, a tak sme to riskli.

„Koľko ešte?” Opýtala sa Wendy.

„Asi dvadsať kilometrov k nížine.” Pýtala sa ma to každých pár metrov. Mala z tejto cesty obavy a nebola sama.

„Nenájdeme inú cestu?” Zastavila ma a otvorila virtuálnu mapu. Z lesa som chcel vyjsť ešte pred zotmením, a tieto jej rozpaky nás spomaľovali.

„Videla si tú mapu už miliónkrát, kadiaľ by si chcela ísť? Naokolo a predĺžiť si cestu o stovky kilometrov alebo pozdĺž Dunaja a riskovať, že nás nepriateľ chytí do pasce?” Wendy moje poznámky ignorovala a ďalej hľadela do mapy. „Si tu?” Lúskol som prstami.

„Hej hej, veď viem. Ja len že sme mohli niečo prehliadnuť.” Zamyslene pozerala do mapy. Prikročil som k nej a tváril sa, že hľadám inú cestu. „Cítiš to?” Rýchlo vypla mapu.

„Pšššt.” Pocítil som niečo zvláštne a blížilo sa to. Wendy si pripravila luk a ja som siahol na meč. Potichu, akoby sa ani nedotýkali zeme, sa za nami vynorili osoby. Vysoký tvor v zdobenom brnení a zeleným plášťom bol prvý, ktorého sme uvideli. Oči a väčšinu tváre mu zahaľovala čierna šatka. Špicaté zuby a červená pokožka však stačili na rozpoznanie nebezpečenstva. Sprevádzalo ho niekoľko menších postáv. Boli oblečení rovnako ako vrah, ktorý sa ma pokúsil zabiť. Jeden z nich sa pohol k nám, ale vysoký Mirnilčan ho zastavil. Vyceril zuby, akoby sa usmieval. Pozrel som sa na Wendy, a tá pochopila. Jej šíp však nezasiahol cieľ. Mávnutím ruky ho Mirnilčan odklonil. Wendy to skúsila ešte raz, no tentokrát jej šíp dokonca chytil. Pomaly si ho prezrel a odhodil ho na zem. Vystrel pred seba obe ruky a z nich vyšľahol modrý prúd svetla. Stočil som sa a videl, ako mi prúd svetla letí pred očami. Cítil som jeho žiar a v priezore prilby vznikli malé trhliny, ako keď plast na niektorých miestach prepálite. Lúč putoval ďalej až zasiahol veľký buk. S Wendy sme hľadeli, ako z mocného stromu zostal len kráter. „Až ti poviem, tak bež!” Wendy prikývla. Cez virten ma počula len ona. Obrátil som sa späť k nepriateľom. Vysoký Mirnilčan sa usmieval. Nenápadne som vložil pravú ruku do ruksaku a nahmatal dymovnicu. Zovrel som dymovnicu pevne do päste a obe ruky som obalil ilúziou ohňa. Vrazil pravou päsťou do dlane ľavej ruky. Nenápadne som vytiahol poistku, zatiaľ čo plamene sa zväčšovali. Švihol som rukou, dymovnica sa kotúľala k nepriateľom. Plamene z ruky kopírovali a hlavne ukrývali dymovnicu. Zastavila len pár centimetrov pred ním. Úsmev z jeho tváre však nezmizol. Vyzeral, akoby vedel, že je to len ilúzia. Spravil krok vpred, keď v tom lesom otriasol silný výbuch. Dymovnica sa premenila na ohnivé peklo a rázovú vlnu bolo cítiť na metre ďaleko.

„Teraz?” Ozvalo sa vo vysielačke.

„Počkaj.” Nevedel som, čo sa stalo, ale chcel som vidieť, čo bude nasledovať. Pre každý prípad som už hľadal v ruksaku správnu dymovnicu. Nechcel som si ju opäť zmýliť s výbušným granátom.

Oheň sa zmenil na čierny dym. Keď sa po pár dlhých sekundách rozplynul, nepriateľ ležal niekoľko metrov od výbuchu. Ostatní mu pomáhali postaviť sa. Jeho brnenie bolo popálené a na mnohých miestach prerazané. Z dier v šatke na hlave vykukovalo oko. Úsmev z jeho tváre zmizol a jeho červená koža bola na mnohých miestach popálená. Aj keď sme boli od seba dvadsať metrov, jasne som videl strach v jeho očiach. Jemne som sa prikrčil, akoby som sa pripravoval na rýchly útok. Telo mi obalili červeno-čierne plamene, a pomaly som začal vyťahovať meč z puzdra. „Strieľaj!” Wendy začala chrliť jeden šíp za druhým. Poskoci sa postavili pred ich veliteľa a vlastným telom chytali šípy, ktoré nešlo zablokovať inak. Vytasil som meč a rozbehol sa priamo na nich. Neútočili, len sa bránili, zatiaľ čo ostatní ťahali ich veliteľa preč. Nepriateľský veliteľ znova natiahol ruky, no opačným smerom. Pred ním sa objavil kruhovitý portál. Po chvíľke z jeho okrajov vyšľahol akýsi pulz a nepriateľ sa vrhol do portálu. „Strieľaj do portálu!” Zvolal som a Wendy stihla vypáliť ešte niekoľko šípov, než sa portál zavrel.

Šesť mŕtvych nepriateľov sa povaľovalo medzi malými ohniskami, ktoré vznikli výbuchom granátu. Po portáli nezostala žiadna stopa a ani skener nevedel nič nájsť. Stál som na jeho mieste a uvažoval čo ďalej. Wendy stála za mnou a mlčky sa na mňa pozerala. Ucítil som jej ruku na ramene. „Aspoň už vidíme ich skutočnú moc.” Snažila sa znieť optimisticky, ale prekukol som ju. Okrem toho sa jej triasla ruka.

„Skutočnú moc.” Zopakoval som. „Nemyslím si.” Na chvíľku som sa odmlčal. „Aké sme mali správy z Európy?”

„Myslíš tých mágov, obrov, lietajúce potvory, veci čo sa nedajú zabiť? Teraz už aspoň vieme, že si nevymýšľali.” Stále sa snažila byť optimistická, no aj jej hlas sa už začal triasť.

„Nejde o to, čo sme videli, ale čo nie. Mali sme šťastie, že ich Slovensko veľmi nezaujímalo.” Potriasol som hlavou v snahe zbaviť sa zlých myšlienok. „Musíme si dávať väčší pozor. Zistime, ako nás vystopovali a nabudúce sa to nestane.” Otočil som sa k Wendy, položil som ruku na jej rameno a prikývol som. „Dnes sme im ukázali, že nás nemôžu podceňovať.” Oboch nás to trochu upokojilo. Dúfali sme, že sa tak skoro nik ďalší neukáže, ale tiež tu bola možnosť, že pošlú niekoho horšieho. Vybral som sa radšej prezrieť mŕtve telá.

„Počkaj, ako si odpálil toho ich mága?” Wendy sa za mnou rozbehla.

„Hm, rovnako ako ty, keď si trafila šíp medzi prsty na nohe.” Začala tuho premýšľať, čo som mal na mysli.

„Ehm, nehoda?” Nesmelo riekla.

„Presne tak.” Vybral som z ruksaku dymovnicu. „V sklade munície som si vzal dymovnice,” podal som jej jednu, „a niekoľko druhov granátov. Omylom som namiesto dymovnice hodil granát.” Rozčarovane prehadzovala pohľad z dymovnice na mňa a späť.

„Vieš čo to znamená?” S radosťou vykríkla.

„Jasné, že viem. Za čo ma máš?” Pokrútil som hlavou.

„Granát predsa letí pomaly, a tak prenikne ich magickým štítom.” Začala mi to vysvetľovať, akoby nepočula, čo som jej pred chvíľkou povedal. „Koľko ich máš?”

„Už len deväť výbušných, šesť dymovníc a štyri termitove. Chcel som ich neskôr detailne skenovať a duplikovať, ale zatiaľ skener neprenikne do vnútra.” Mykol som plecami.

„Tak to si ich musíme šetriť, keď nájdeme ďalšiu základňu, tak si ich aj ja pár vezmem. Možno ich aj pripevním na šípy.” Wendy začala vymýšľať návrhy ako pripevniť výbušninu či iné doplnky na šípy.

„Nechaj to teraz tak, posily môžu byť na ceste a o chvíľu je tma.” Rýchlo sme prezreli mŕtvych a vybrali sa ďalej. Pokúsil som sa jedného z nich skenovať, ale zobrazilo mi len jeho obrys. Chcel som vidieť aj jeho orgány a usporiadanie, tak by som lepšie vedel, ako ho zabiť, ale pitvať sa mi ho nechcelo.

Utekali sme lesom, kým sa pred nami neukázala rovná krajina. Vítal nás Nitriansky kraj. Priamo v Nitre som kedysi študoval a mal som tu aj veľa kamarátov, ale nebol čas na nostalgiu. Navyše Nitre sme sa chceli vyhnúť širokým oblúkom. Utáboriť sa tu bolo veľmi nebezpečné. Keď slnko zašlo a zatiahnutá obloha ponorila krajinu do úplnej tmy, vytiahol som okuliare na nočné videnie. Nebolo to úplne ideálne, ale aspoň sme mohli pokračovať ďalej. Brodili sme sa riekami a tŕpli pri každom prebehovaní holej lúky. V diaľke sme videli svetlá fakieľ na hradbách miest a občas nás prekvapil väčší pluk nepriateľov prechádzajúcich z jedného mesta do druhého. Nestáli sme o pozornosť, a tak sme ich nechali prejsť. Občas sme sa mohli skryť v lesíku pri rieke, no párkrát sme len ležali vo vysokej tráve len pár metrov od nich.

Šli sme rýchlo, ale aj tak bolo jasné, že sa k Bratislave nedostaneme pred úsvitom. Zastali sme neďaleko Nových Zámkov v mestečku Hurbanovo. Bolo opustené a veľká časť budov ešte stála. Uchýlili sme sa do jedného z panelákov. Z najvyššieho poschodia sme mali dobrý rozhľad a schodisko bolo úzke, tak nám poskytovalo dobrú obrannú pozíciu. Rozložili sme si veci a oddýchli si. Zhodli sme sa, že najlepšie bude, až počkáme do ďalšej noci.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 1
Celkom: 38731
Mesiac: 4704
Deň: 134