Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 28

11111.jpg

article preview

Zotmelo sa, a pomaly sme vyrazili. Celý deň sa takmer nič nedialo. Nepriateľ mal túto oblasť plne pod kontrolou. Jediné čo sme videli, bol malý oddiel pohybujúci sa na rohatých zvieratách. Ako rýchlo sa zjavili, tak rýchlo zmizli. Nevyzeralo to, že po nás pátrajú. Skôr sa zdalo, že to bola nútená obhliadka vyčistených oblastí.

Ponáhľali sme sa k Bratislave. Chceli sme doraziť ešte v noci, pretože Wendy našla nočné videnie na dronoch. Takto by sme mohli nepozorovane lietať mestom. Rýchle tempo nám dovoľoval rovný terén, ale hlavne fakle hliadok, ktoré bolo vidieť na kilometre. Bez problémov sme zdolávali kilometer za kilometrom.

„Čo sa deje?” Opýtal som sa Wendy, ktorá bezdôvodne zaostala.

„Ten podivný mág, čo nás napadol v lese,” koktala. „Čo mal na sebe?”

„Vidíš ho?” Prikrčil som sa k zemi.

„Nie! Ja len, že ten zelený plášť a čierna šatka cez hlavu... Nevideli sme ho s veliteľom Budapešti?” Zamyslel som sa. Mohla mať pravdu, ale teraz nám to k ničomu nebolo.

„Všetko je možné, ale radšej už poďme. Nerád zostávam uprostred lúky.” Mávol som na ňu rukou.

„Veď už idem, človek tu ani rozmýšľať nemôže, aby ho nezjazdili!” Precedil cez zuby.

„Rozmýšľaj za pochodu! Ženy vraj vedia viac vecí naraz, ale nejako to nie je vidieť.” Ukázal som na ňu a hneď som sa dočkal odmeny. Rozbehla sa za mnou, no ani ja som nezostal stáť. Po desiatich kilometroch ju už hnev prešiel a spomalili sme.

Wendy sa hrala na urazenú, no pokračovali sme ďalej. Severne od cieľa boli Malé Karpaty. Hornaté a zalesnené pohorie nás malo ukryť. V prípade núdze sme mohli využiť les na celej ceste ku Košiciam. Bola to trasa dlhšia o dvadsať kilometrov, ale bezpečie bolo na prvom mieste. Okolo tretej rána sme dorazili k lesu. Vyštverali sme sa na úpätie a pokračovali sme k Bratislave. Z diaľky bolo vidieť osvetlené hradby a vysoké veže. Neboli také veľké a majestátne ako v Budapešti, ale stále väčšia ako v Košiciach.

Posadili sme sa k starému bútľavému stromu. Wendy vybrala svoj dron a poslala ho k cieľu. Na nočnom videní bolo všetko jasné ako za bieleho dňa. Vo veľkej výške zmapovala obrys hradieb a veží. Tentokrát na vežiach neboli katapulty. Z tejto výšky bolo vidieť len pohybujúce sa svetlá po meste. Wendy začala klesať doprostred mesta. Bratislavský hrad mal naokolo dodatočné opevnenie. Tam mal nepriateľ hlavný stan. V severnej časti mesta boli stajne ich vojnových zvierat. Keď sa priblížila k hradbám, vojaci spustili poplach. Z pod striech domov vyletelo niekoľko okrídlených tvorov a hneď sa pustili za dronom. Wendy sa im ani nesnažila utiecť. Mali sme ešte dva drony, a pri tomto sme dúfali v rovnaké šťastie ako v Budapešti. No ako sa vraví, nie je každý deň nedeľa. Poškodený dron preletel za hradby a skončil v Dunaji. Wendy odložila ovládač a spoločne sme spísali hlásenie. Zakomponovali sme doň aj úspech s granátom. Garm ani Gildarts istotne nedosiahli dvadsiatu šiestu úroveň, a tak sme s nimi nemohli použiť vysielačku vo virtene. Spojenie bolo preto náročné. Prepojili sme sa a sústredili. Keď sa vám niekto snažil poslať správu alebo sa chcel spojiť sa na veľkú vzdialenosť, virten začal vydávať divný zvuk v hlave. V podstate sme mohli len čakať, či niekto náš hovor zodvihne.

„Dovolali ste sa Gildartsovi, ak si prajete so mnou hovoriť, stlačte jednotku. Pokiaľ chcete otravovať s reklamami stlačte dvojku. Ak by.....”

„Nežartuj!” Zatrhla ho Wendy. „Si na nízkej úrovni a je ťažké udržať spojenie.”

„Prepáčte.” Ozvalo sa smutne. „Čo potrebujete?”

„Si v Košiciach?” Opýtal som sa ho.

„Nie, mám prezrieť opevnenie v Michalovciach a Garm smeruje na Humenné a Sninu.”

„Posielame ti dôležité informácie, čím skôr sa vráť do Košíc.” Wendy bola nejaká podráždená.

„Vyrazil som len pred chvíľkou, takže sa môžem vrátiť hneď.” Gildarts len odovzdane súhlasil. Zrejme sa bál, aby mu v nohe neskončil nejaký ten Wendin šíp.

„Super, ale o chvíľu budeme priďaleko na komunikáciu, tak čím skôr dosiahnite dvadsiatu šiestu úroveň. Ste naše jediné spojenie s Košicami.” Snažil som sa zjemniť tón.

„Rozumiem, ešte niečo?” Odvetil.

„To je všetko. Veľa šťastia na prvej misii.” Rozlúčil som sa a vypol spojenie.

„Kadiaľ teraz?” Wendy zobrazila mapu.

„Buď pôjdeme naspäť tou istou cestou a predĺžime si cestu aj trojnásobne alebo...” Zhlboka som sa nadýchol. „...pôjdeme medzi Bratislavou a Viedňou. Takto môžeme byť v Slovinsku za tri dni.”

„Zbláznil si sa? Ako chceš tadiaľ prejsť? Už len nájsť voľný priechod cez Dunaj bude takmer nemožné!” Poklepala si prstom po hlave.

„Nezbláznil, takto…” sústredil som sa a moje brnenie sa zmenilo na nepriateľské, no nie len to. Tvár a odhalené ruky zružoveli a v ústach sa objavili špicaté zuby. Vyzeral som úplne ako jeden z nich.

„Tak za prvé, ja nedokážem vytvoriť takúto ilúziu a ešte ňou aj hýbať. Za druhé, čo ak ju prekuknú?” Wendy sa očividne nestotožnila s mojím plánom.

„Za prvé...” zmenil som ju na nepriateľa. „Za druhé, budeme improvizovať.” Začal som sa smiať.

„Ha ha ha, veľmi vtipné.” Zamyslela sa. „Ako dlho udržíš dve ilúzie v pohybe?”

„Možno tak desať minút?” Bol to len hrubý odhad.

„Hm, desať minút, to prejdeme tak štyri kilometre, ak budeme utekať. Čo plánuješ spraviť s tými tridsiatimi ďalšími, než sa dostaneme aspoň ako tak do bezpečia?”

„Nič.” Sebavedomo som dodal. „Tu prichádza tá elegantná časť. Ilúzie použijeme len na prechod mostu. Keď budeme na druhej strane, tak splynieme s okolím, ako to robíme vždy.”

„Toto skončí zle.” Skepticky odfrkla, no vedel som, že súhlasí. „Pamätaj, že ak sa niečo pokazí, tak ťa nakopnem!” Pohrozila mi.

„Dobre nerváčka! Ak sa niečo pokazí, tak ma môžeš skúsiť nakopnúť.” Zasmial som sa.

Pokračovali sme teda ďalej na západ. Obišli sme Bratislavu a napojili sa na koryto rieky. Celá oblasť bola zalesnená a občas sme narazili na močiare. Uviaznuť v nich bolo to posledné, čo nám chýbalo. Po pár kilometroch sme narazili na most. Ani jeden z nás nedúfal, že ho nájdeme tak skoro a hlavne ďaleko od Viedne. Slnko ešte nevyšlo, ale tmu sme nemohli využiť. Most bol dobre osvetlený a na oboch koncoch stáli stráže. Vyšli sme teda z krovia mimo ich dohľad. Pokojne sme kráčali k mostu, a keď hrozilo, že nás uvidia, aktivoval som ilúzie. Nenútene a hlavne pomaly sme kráčali k mostu. Dávalo mi zabrať udržať ilúzie v chode. V duchu som si vyčítal, že som si trochu neoddýchol po spojení s Gildartsom.

Dorazili sme k hliadkam. Na začiatku mosta stáli traja vysokí vojaci. Nevšímali si nás, no ja som si ich prezrel. Boli to tie odolné tvory, ktoré sa rýchlo uzdravovali. Tých, čo sme doposiaľ videli mali na sebe perie a občas nejaké šupiny. Títo však žiadne perie nemali. Ich koža bola úplne pokrytá šupinami. Boli sme už v polovici mostu. Cítil som, ako slabnem, a tak som trošku popohnal Wendy.

Na druhej strane mosta boli štyri osoby. Traja z nich boli rovnakí ako stráže na začiatku. Štvrtý bol obor. Sedel opretý o konštrukciu mostu, preto som si ho nevšimol. Mal som dojem, že je to len kopa kovového haraburdia alebo nejaká súčasť mostu. Kráčali sme priamo k ním. Obor sa postavil a začal sa naťahovať. Stáli sme len pár metrov od neho. Jeho meč na chrbte by dokázal skosiť celý most niekoľkými údermi. Nemohol som sa však rozptyľovať. Ledva som zvládal ilúzie, a ak by som ďalej pozoroval obra, istotne by zmizli. Pokračovali sme ďalej po vychodenej cestičke. Stráž si nás nijako nevšímala. Došli sme mimo dohľad a ja som konečne uvoľnil sústredenie sa. Nohy sa mi podlomili a hlava zatočila. Zložil som sa k zemi a oči mi zahalila tma.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 3
Celkom: 44908
Mesiac: 4638
Deň: 95