Cítil som dym a spálene mäso. Otvoril som oči, no ostré svetlo mi ich opäť zavrelo. Zodvihol som ruku pred oči, a pomaly ich otvoril. Stále som mal matný zrak, akoby som sa nevedel prebrať z dlhého spánku. Posadil som sa a pretrel si oči. Na zemi bolo príjemne mäkko. Také pohodlie som už dlho necítil.

Zastrený zrak sa pomaly vyjasňoval. Rozmazané biele tiene sa menili na jasné obrysy látky. Všade naokolo boli dlhé pásy látky a nado mnou plátenná strecha. Znovu som si pretrel oči. Nemohol som uveriť tomu, čo vidím. Bol som v stane, ale nie v klasickom, akých bolo plné mesto, tento bol luxusný. Hodvábne látky zdobili steny stanu a na zemi bol mäkký koberec s veľkým stolom uprostred. Za stolom bola ustlaná posteľ a niekoľko pohodlne vyzerajúcich stoličiek.

Hlavou mi hmýrila jediná myšlienka. „Ako som sa sem dostal?” Matne som si spomínal na to, ako sme prekračovali rieku a mne dochádzali sily. „Musel som omdlieť, ale....” nedoriekol som to. Trhol som rukou a nahmatal meč. Vyskočil som na nohy a pohol sa k východu zo stanu. Opatrne som odkryl plachtu. Silné svetlo ma na chvíľu oslepilo, no postupne sa mi začal črtať obrázok toho, čo bolo vonku. Tisíce a tisíce nepriateľov, niekoľko obrov a veľké stroje vrhajúce kamene a zapálené nádoby na niečo v diaľke. Mlčky som hľadel na tú masu predo mnou. Prvotné zdesenie vystriedalo rozčarovanie. Všetci boli otočení chrbtom ku mne. Pri stane neboli stráže a nik si ma nevšímal. Odhodlával som sa vykročiť vpred, keď mi mráz prebehol po chrbte. Zo stanu, priamo skrz mňa prešiel jeden z nich, akoby som tam ani nebol. Výrastky na hlave mal zviazané v cope a na sebe uniformu. Bol som si istý, že je to ten istý veliteľ, ktorého sme videli v Budapešti. Kráčal vpred k svojím jednotkám. Neviem ani prečo, ale vybral som sa za ním. Prešli sme okolo niekoľkých formácií, a popri obrovi, ktorý v ruke zvieral mohutný meč.

Veliteľ sa postavil na čelo armády spoločne s množstvom jazdcov. Odtiaľ som už videl ich cieľ. Košice boli v plameňoch a na hradbách pobehovali zmätení vojaci. Hradba bola na niekoľkých miestach poškodená a západná brána tiež nevyzerala najlepšie. Paľba katapultov zastala a vojaci sa vrhli vpred. Prechádzali mnou, akoby som bol vzduch. Obri prerazili bránu a na niekoľkých miestach aj hradby. Nepriateľ nepotreboval žiadne rebríky ani baranidlo, aby prekonal bránu či steny. Z mesta bolo počuť nesmierny krik. Vraždili všetko, čo im prišlo do cesty.

Nevedel som, čo to ma všetko znamenať, a prečo som tu. Odvrátil som zrak späť k stanu. Niečo ma k nemu lákalo. Vstúpil som dnu a prikročil k stolu uprostred. Bola na ňom mapa Košíc a plán útoku. Nič komplikované, len vyznačené miesta, kam majú strieľať katapulty, a kadiaľ preniknú do mesta. Snažil som sa nájsť niečo viac, stopu, spôsob, proste niečo, čo by mi toto šialenstvo objasnilo. Silná bolesť na tvári ma však poslala k zemi. Padal som k zemi a zrazu som nad sebou uvidel Wendy, ako ma mlátila po tvári. Bolo to, akoby som sa prebudil zo zlého sna. Chytil som Wendy ruku, no aj tak ma znovu udrela.

„Prestaň, veď už nespím.” Wendy sa na mňa vrhla a silno ma objala.

„Myslela som, že je po tebe.” Cítil som jej slzy na mojom líci. „Keď som ťa sem odvliekla, tak si nedýchal.” Objal som ju, no jej plač neprestával.

„Už som v poriadku.” Snažil som sa ju upokojiť. „Som chlap, východniar a ešte aj Rusín. Mňa môže zabiť len asteroid alebo soplík, to je smrtiaca choroba pre chlapa.”

„Hi-hi-hi,” jemne sa zachichotala.

„Nemali by sme sa pohnúť?” Boli sme len pár metrov od východenej cestičky. Každú chvíľu tadiaľ niekto mohol prejsť.

„Jasne,” utrela si slzy. „Ale budeš potrebovať toto.” Podala mi prilbu.

„Heh, tak sa ti to konečne podarilo.” Nechápavo sa na mňa pozrela. „Predsa dostať prilbu z mojej hlavy preč.” Zamračila sa. „Nemáš zrkadlo?”

„Čo? Načo?” Odstúpila.

„Čo keď si využila môj stav a pomaľovala ma fixkou? Nechcem mať fúzy alebo kadejakú inú parádu na tvári.” Prudko ma udrela do ramena.

„Mala som ťa tam nechať!” Zvraštila čelo. Nasadil som si prilbu a chystal sa pokračovať ďalej. No ešte pred tým ma znova objala.

„Prestaň už toľko riskovať! Sľúb mi to!”

„To ti nemôžem sľúbiť.” Hlavou mi znova prebehol ten sen alebo čo to bolo. Mal som z neho zlý pocit a cítil som, že musím niečo urobiť. „Poďme, musíme sa dostať na bezpečnejšie miesto.”

Kráčali sme na juhozápad, teda skôr utekali. Museli sme sa dostať z dosahu veľkých miest. Alpy už boli blízko a v hustých lesoch sme sa mohli ukryť pred denným svetlom. Keď sme konečne našli dobré miesto na rozloženie tábora, porozprával som Wendy všetko o tom sne.

„Ako to myslíš, že tam musíš ísť? Máme iné rozkazy!” Wendy bola naštvaná. Pravdou bolo, že ma trochu spomaľovala. Malý rozdiel v našich úrovniach nebol nič, no pred vojnou som často behával dlhé trate. Bol som na tom lepšie a mohol som preveriť či ten sen bol pravdivý, rýchlejšie, ako keby sme šli spoločne.

„Ten sen bol absolútne reálny, aj keď som nevidel dátum.......proste viem, že sa to stane onedlho.” Snažil som sa ju presvedčiť.

„Ale prečo tam chceš ísť sám?” Naliehala Wendy. „Veď zatiaľ sme všetko robili spoločne.”

„Veď za päť dní som späť. Nechcem ťa vystavovať riziku, pre moju paranoju. Tu budeš v bezpečí a ja si aspoň upokojím dušu.” Pokračoval som v presviedčaní.

„Čo ak máš pravdu? Čo ak naozaj pochodujú na Košice? Čo chceš spraviť sám proti armáde?” V tomto mala pravdu, nevedel som, čo by som spravil. Mal som však pár dní na to, aby som niečo vymyslel.

„Veď vieš, že si nejako poradím a neboj, nevrhnem sa oproti ním sám, sľubujem. Taký hlúpy predsa nie som.” Snažil som sa ju upokojiť. Síce mi to neuverila, no potrebovala to počuť.

„Tak dobre, len si daj pozor na Baflony. Naposledy ťa pekne zvalcoval, a to bol len jeden.” Akoby tušila, že ma nemôže zastaviť, a tak sa s tým zmierila.

„Baflon?” Zamyslel som sa.

„To si nepočul? V Košiciach tak začali volať tie zvieratá na ktorých jazdia.” Začala mi vysvetľovať, ako sa ten tvor podobal na barana a muflóna. Vojaci tak spojili tieto dva zvieratá a vzniklo pomenovanie Baflon.

Chcel som počkať, kým sa zotmie, no bol som čoraz nervóznejší. Najhoršie však bolo, že som si nevedel vysvetliť prečo. Bolo to tým, že som nechával Wendy samotnú alebo tým, že možno stratím päť dní honbou za preludom? Každopádne tesne pred súmrakom som sa vybral na cestu. S Wendy sme si určili miesto stretnutia a na rozlúčku ma objala a hneď na to ma udrela do ramena so slovami „Neopováž sa porušiť sľub!”

Utekal som, čo mi nohy stačili, ruksak obsahoval len to najnutnejšie, a takmer som ho na chrbte necítil. Občas ma zazrel aj nepriateľ, ale po pár kilometroch som sa ich striasol. Nedával som si taký pozor, ako keď som šiel s Wendy. Nemusel som. Jeden človek sa ľahšie ukryje. Nechcel som sa zdržiavať, a tak som šiel priamou cestou. Mosty som prechádzal zamaskovaný za jedného z nich. Po celodennom oddychu mi jedna ilúzia nerobila žiaden problém. Za dva dni takmer neustáleho behu som dorazil k strážnym vežiam. Chvíľu som si oddýchol a prepočítal zásoby. Pri ceste naspäť som sa zastavil vo vojenskom sklade a vzal toľko granátov, koľko len šlo.

Po štyroch hodinách spánku som bol v plnej sile. Prešmykol som sa medzi vežami, tentokrát nepozorovane a pokračoval ku Košiciam. Vybehol som na najbližší kopec, odkiaľ sa dalo pozorovať Košice. „Tak to nebol sen.” Mráz mi prešiel po chrbte, keď som uvidel šíky nepriateľov, ako sa pripravujú k obliehaniu. „Ešte mám čas.” Mesto nehorelo a katapulty nestrieľali, mohol som vymyslieť, čo spravím. Optimizmus a odhodlanie ma úplne pohltilo. Okolo ruky sa mi začal svojvoľne tvoriť čierno-červený oheň. Potriasol som rukou, aby zmizol a rozbehol sa vpred.

Nepriateľský tábor ležal pod lesom len dva alebo tri kilometre od hradieb. Nepriateľské hliadky prechádzali lesom, a tak som spomalil a čakal na medzeru v ich presunoch. Meter po metri som sa približoval k táboru. Zbehol som až k okraju lesa a ukryl sa pod konármi a lístím. Batoh plný granátov som položil vedľa seba. Granáty som mal v pláne použiť, a tak som si na nich vyrobil špeciálne popruhy, ktoré som si uviazal okolo tela. Prikrčený v kroví som začal zapĺňať prázdne miesta na popruhoch. Z batohu sa na mňa usmieval druhý meč. Opätoval som mu úsmev a ospravedlnil sa, „Na túto misiu ešte nesmieš.” Zavrel som ruksak a dal si ho na chrbát. Zmenšený a bez granátov takmer nič nevážil a neprekážal mi. Nevedel som, kadiaľ pôjdem preč a nechcel som sa poňho vracať.

Pozorne som sledoval tábor. Katapulty začali strieľať na mesto a vojaci sa radili do šíkov. Keď sa tábor vyprázdnil, zbadal som ten stan. Bol presne taký istý, v ktorom som sa prebudil. Stál medzi ostatnými stanmi, ktoré boli dosť obyčajné. Tiahlo ma to priamo k nemu, no nohy sa nechceli pohnúť. Mal som pocit, že to sám nezvládnem, a že som nemal nechať Wendy za sebou. V tom mi svitlo, Garm a Gildarts museli byť v meste, teda dúfal som v to.

„Garm, Gildarts, počujete ma?”

„Počujeme,” ozvalo sa nadšene. „Kde si, čo tu robíš, čo....”prerušil som ich.

„Nie je čas! Zhromaždite všetkých pri západnej bráne, ale rýchlo.” Šeptal som, aby ma nik nepočul. Boli ďaleko a nemal som s nimi také silné spojenie ako s Wendy, aby som mohol komunikovať pomocou myšlienky.

„Rozumiem, Garm to šiel povedať Gabrielovi. Ešte niečo?”

„Čakajte na znamenie! Musím končiť, nesklamte ma!”

„Spoľahni sa.” Prerušil som spojenie a sledoval hradby. Vojaci na nich pobehovali až ich tam zostalo len pár.

Prikrčený k zemi som čakal na správnu chvíľu. Ak som počítal správne, budeme mať len pár minút na úspešný útok. Hovoril som si „teraz”, no nohy sa nechceli pohnúť. Viackrát som sa už už odhodlal, no znova som zaliezol do bezpečia. Mesto už bolo pod paľbou, keď mi v hlave skríkol hlas „bež, teraz alebo nikdy!” Rozbehol som sa priamo k stanu. Okolo seba som vytvoril ilúziu. Snažil som sa kopírovať to, čo bolo po mojej ľavici, tak aby armáda po pravici videla akoby skrz mňa. Netušil som, či to zabralo, a či bola ilúzia verná. Jediné, čo ma zaujímalo bol stan, a tak som utekal priamo k nemu. Vytiahol som meč a švihol som hneď, ako som vstúpil do stanu. Čepeľ dopadla priamo na hruď veliteľa a rozťala ho. S veľkým prekvapením v očiach klesol na kolená a zrútil sa k zemi. Z čepele mi kvapkala krv a moje telo bolo celé v plameňoch. Bol som napumpovaný adrenalínom, až som takmer zabudol na zvyšok plánu. Rýchlo som sa zatriasol a vybehol von zo stanu. Nepriateľ stuhol. Veľkí obry, akoby nevládali niesť svoju váhu klesli na kolená. Bežná vojaci stáli nehybne na mieste. Jedine nižší velitelia pobehovali ako zmyslov zbavení zo strany na stranu. Udialo sa to, v čo som dúfal. Nepriateľ po zabití veliteľa stuhol, naposledy sa to stalo v tábore, čo nám poskytlo na pár minút výhodu.

Brána sa otvorila a z Košíc vybehli za silného pokriku stovky a tisíce ľudí. Pochopili to ako signál a nečakali ani na moje potvrdenie. Odistil som granát a rozbehol sa k obrom. Cestou som sekal, čo mi prišlo do rany. Zasiahol som aj pár nižších veliteľov v nádeji, že to predlží ich stuhnutie. Hádzal som granáty pod nohy obrom, a čo najbližšie k ich skloneným hlavám. Traja z piatich obrov už padli k zemi, keď sa spomedzi nepriateľov vynoril nepriateľ so zjazvenou tvárou. Na nič nečakal a z rúk mu začali šľahať modré lúče. Uskakoval som, ako to len šlo a snažil sa ukrývať za vojakov, no on pokračoval v streľbe skrz vlastných vojakov. Lúče prenikli cez niekoľkých vojakov, kým stratili silu. Cítil som jeho hnev a odhodlanie zabiť ma. Hádzal som jeden granát za druhým, no tentokrát bol pripravený. Buď ich odrazil na stranu alebo zostrelil. Ukryl som sa za ďalšieho obra. Jeho telo bolo odolnejšie a lúče neprenikali na prvý pokus. Rýchlo som vytiahol z ruksaku všetky dymovnice, čo mi ostali. Všetky som odistil a rozhádzal ich okolo. Hustý dym sa rozliahol po okolí. „Ty idiot!” Povedal som si. Bol som v sklade s vojenskou technikou a nevzal som si termovíziu. Takto by som mohol dymom prejsť a dostať sa až k mágovi, ale bez nej som videl akurát tak prd. Zaťal som zuby a rozbehol sa k poslednému obrovi. „Keď už mám zomrieť, tak aspoň dokončím svoj plán!” Povzbudzoval som sa.

Vybehol som smerom k obrovi a cestou vrážal do ostatných. Takmer nič som nevidel a hustý dym sa mi dostával do masky. Zadržal som dych a vybehol som z hmly. Hodil som posledné granáty na obra, a ten sa zrútil k zemi. Obzrel som sa a z dymu sa vynorila postava. Ruka začala svietiť a ďalšie lúče smerovali ku mne. Uhýbal som sa a schovával pomedzi vojakov. Musel vypáliť aspoň tridsať lúčov a stále pálil ďalšie. Zamyslel som sa, ako dlho mu to vydrží, a to bola chyba. Nepriateľ sa začal pomaly rozhýbavať a neuvážene som do jedného z nich vrazil. Náraz ma odrazil k zemi a mág ma mal na dostrel. Ruky mu žiarili. „Torik mer krog Demon!” Riekol zlovestne a natiahol obe ruky mojím smerom. Nehodlal som sa mu vydať. Bol som pripravený uskočiť, keď v tom preletel ponad mňa šíp. Videl som ho, akoby si len tak plachtil vzduchom, no v skutočnosti sa neúprosne zaboril do mágovej ruky. Mág vykríkol a žiary okolo rúk pohasli. „Wendy,” nadšene mi prebehlo mysľou. Ponad hlavu mi preletel ďalší objekt, no bol omnoho mohutnejší. Dlhá kopija, presné taká istá, akú používal Garm, jemne lízla mágov trup. Ten skríkol znova a rozbehol sa do dymu. Obrátil som sa, a tam, pár metrov za mnou, stál Garm, Gildarts a nejaká žena s lukom. Nebola to však Wendy, jej brnenie by som si nikdy nezmýlil. Razili si cestu priamo ku mne práve včas. Nepriateľ sa začal preberať, no väčšina z nich už ležala mŕtva na zemi.

„Vstávaj!” Garm natiahol ruku a pomohol mi vstať, zatiaľ čo ostatní zabezpečili oblasť.

„Ďakujem, prišli ste práve včas.” Odľahlo mi. „Smiem vedieť meno mojej záchrankyne?” Obrátil som sa k neznámej lukostrelkyni.

„Čo ma nepoznáš?” Ten hlas mi bol povedomí.

„Mariana? Si to ty?” Opýtal som sa neisto.

„Bývavalo, teraz som Artemis.” Hrdo dvihla ruku a na nej mala virten.

„Vau, kedy sa ti to podarilo?” Zaskočila ma.

„Hneď ako ste odišli, na rutinnej misii sme dostali hliadku a z nej som ho získala. Najlepšie však je, že som na vyššej úrovni ako obaja dohromady.” Poklepala po ramenách Garma s Gildartsom.

„To ti gratulujem, ale asi bude najlepšie, ak dokončime začatú prácu.” Všetci prikývli a pokračovali sme v boji alebo lepšie povedané v love. Nepriateľ utekal, čo mu nohy stačili a naši vojaci si nenechali ujsť pomstiť sa za všetkých mŕtvych blízkych. Hnali sme ich niekoľko kilometrov až k strážnym vežiam. Hliadky na vežiach sa pridali k utekajúcim vojakom. Stál som z ostatnými špecialistami za húfom ľudí. Mal som už dosť nabehané za posledné dni, a tak som sa len prizeral, ako tempo armády upadalo. Keď bol boj na konci a aj posledný vojak zastal, zraky celej armády sa upreli naším smerom.