Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 3

11111.jpg

article preview

             Celú noc ma budilo aj to najjemnejšie zašuchotanie lístia či praskanie vetvičiek v okolí. Ešte pred úsvitom som to vzdal a posadil som sa. Šmátral som v ruksaku, aby som si našiel raňajky. Zvyšok salámy s chlebom ma síce zasýtili, ale chuť pokračovať lesom som nemal. Kam som sa mal vydať? Moja rodina bola minimálne týždeň cesty cez husté lesy. Dedinky v okolí mohli byť tiež plné mimozemšťanov.

            S východom slnka moje chmúrne myšlienky trochu utíchli. Snažil som sa sústrediť na prežitie, ale aj zistenie ďalších informácii o virtene. Sústredil som sa a prenikol do bielej miestnosti. Začal som otázkou, ktorú som sa včera zabudol opýtať. Nepriateľov a hlavne nositeľov virtenu chránil magický štít. Ten dokázal zastaviť rýchlo pohybujúce sa predmety, akými boli guľky z pištolí. Manuál virtenu bol v celku jednoduchý, no odpovedal len na presne stanovenú otázku, čo bolo ubíjajúce. Každú drobnosť som sa musel pýtať znova. No dozvedel som sa užitočné informácie ako aj to, že mimozemšťania si hovoria Mirnilčania. Irgon, bolo meno predchádzajúceho majiteľa virtenu.

„Ešte posledná otázka.“ Riekol som po dlhých hodinách strávených v podvedomí. „Kto vyrobil virteny?“

„Mirnilčania.“ Ozval sa strojoví hlas a po chrbte mi prebehol mráz.

„Takže ťa vyrobili tí, čo nás napadli?“ Zamyslel som sa.

„Nie.“ Odvetil manuál.

„Veď si vravel, že tá rasa, ktorá nás napadla, sú Mirnilčania.“ Nechápavo som pokrútil hlavou.

„Áno, sú to Mirnilčania.“ Stroho odpovedal.

„Takže ťa vyrobili oni?“ Začal som byť zmätený.

„Nie.“ To bola posledná kvapka. Nevedel som, či si zo mňa robí srandu alebo v čom je ten háčik, no ďalšie hodiny som už nechcel tráviť zbytočným rozhovorom.  

Biela prázdna miestnosť nebola príjemná na pohľad, a tak som začal vytvárať rôzne virtuálne vylepšenia. Vytvoril som niekoľko stien. Prvá stena sa stala domovom dvoch mohutných hodín, ktoré ukazovali reálny aj virtuálny čas. Ďalšia poslúžila nástenke, na ktorú som pripínal moje úlohy a otázky ktorým som sa chcel venovať. Zatiaľ moju pozornosť upútal spôsob medziplanetárnej dopravy našich návštevníkov a mágia. Podľa virtenu by som mal byť schopný sa naučiť mágiu, no zatiaľ som bol na nízkej úrovni.

            Nedostupné ciele zostali na nástenke a ja som upriamil pozornosť na to, čo som mohol aj reálne zlepšovať. Začal som si vytvárať virtuálne plány jednoduchých predmetov. Podľa manuálu táto schopnosť slúžila k zlepšeniu psychickej sily. Samotný plán nebol reálny, no mohol som ho zostrojiť v reálnom svete. Pomocou akéhosi náhľadu do reality som mohol pozorovať vonkajší svet. Všetko v ňom plynulo spomalene. Chcel som si vytvoriť vidličku z kúskov dreva, ktoré ležali všade naokolo. Plán som mal pripravený a cez náhľad do reality som sledoval, ako sa jednotlivé kúsky spájajú a vytvárajú to, čo som chcel. Bolo to veľmi únavné, a to som použil prírodne materiály a jednoduchý predmet, ale bavilo ma to. Bol som ako malé dieťa, ktoré sa teší z novej hračky. Predsa len vidieť ako sa pred tebou vznášajú drievka a vytvárajú to, na čo myslíš, bolo niečo úžasne.

            Čas plynul veľmi rýchlo, každý predmet musel byť vyrobený v realite, a tak som sa musel dívať, ako sa spomalené objekty približujú k sebe. Spočiatku to bolo skvelé, pretože som mal čas dozerať na to, či sa spájajú správne, ale s narastajúcou praxou som už nemal na čo dozerať. Blížil sa obed a ja som zistil, že som strávil veľa času vytváraním drevených tanierov, lyžičiek či vidličiek. Nebol som veľmi ďaleko od dediny, odkiaľ som ušiel, a ak by som sa tu zdržal, mohli by ma vystopovať. Pobalil som si veci, keď som v hlave začul pípanie. Znelo varovne, a tak som naposledy pred cestou vstúpil do mysle.

            „Čo je to za pípanie?“ Nestrácal som čas.

            „Upozornenie.“ Odvetil presne tak, ako som očakával.“

            „Rozumiem, ale aké upozornenie to je? Blížia sa ku mne nepriatelia?“ Musel som sa vždy pýtať konkrétne.

            „Varovné upozornenie.“ Nasledovala krátka pauza na oddelenie odpovedí k otázkam. Vždy keď som ich položil viac ako jednu, nasledovala táto pauza. „Nedokážem zistiť prítomnosť nepriateľov.“

            „Aký je obsah upozornenia?“ Začínalo ma to rozčuľovať.

            „Doposiaľ ste si nezvolili špecializáciu, a keďže sa chystáte vydať sa na cestu neozbrojený, tak som vás chcel varovať.“ Táto odpoveď ma prekvapila, netušil som, o čom hovorí.

            „Čo znamená tá špecializácia?“ Potriasol som hlavou.

            „Špecializácia je výber vašej primárnej zbrane.“ Ozvena sa šírila miestnosťou a odrážala sa od nových stien.

            „Aké zbrane mám na výber?“ Akonáhle som to vyslovil, prebehla mi mysľou dôležitejšia otázka. „Načo by mi boli drevené alebo hlinené zbrane? Predsa len kovové objekty nedokážem vytvoriť.“

            „Na výber máte luk a šípy, obojručný meč alebo sekeru, jednoručný meč v kombinácii so štítom, pár krátkych dýk alebo kopiju.“ Čakal som na druhú odpoveď. „Prvá zbraň je vyrobená magickou cestou a je nezničiteľná, kým žije jej majiteľ.“ Zamyslel som sa.

            „Volím si jednoručný meč bez štítu.“ Nastalo ticho. „Prosím?“ Dodal som rozpačito.

            „Smiem vedieť prečo nechcete štít?“ Prvá otázka, ktorú mi položil, niečo také som nečakal. Na pár sekúnd som úplne stratil reč.

            „Štít, by bola len zbytočná záťaž.“ Už tak som mal plný ruksak, ktorý bol nesmierne ťažký.

            „Meč sa vyrába, rukovať je upravovaná podľa dominantnej ruky majiteľa.“ Cez náhľad do reality som videl, ako sa predo mnou formuje meč. „Zbraň je hotová.“

            Výroba mojej prvej skutočnej zbrane netrvala ani desať sekúnd. Zahanbene som sa zadíval na ťažko vyrobené drevené taniere a vidličky predo mnou. Každú jednu som vytváral niekoľko minút a bol som po nich unavený, zatiaľ čo meč vznikol behom sekúnd.

Vrátil som sa do reality a pripol som si lesklý meč s puzdrom k pásu, nasadil si ruksak a vyrazil na cestu. Slnko už bolo vysoko. Husté nepriechodné oblasti občas vystriedal prerúbaný les. Z času na čas sa ukázala malá čistinka s riečkou, kde som doplnil vodu. Inokedy to zas bola lúka lemovaná lesmi.

           Prešiel som niekoľko kopcov a lúk, keď som zacítil dym z ohňa. Pomalým krokom som postupoval ďalej a pri tom hľadal zdroj dymu. Z doliny som zamieril k najbližšiemu kopcu, odkiaľ bolo vidieť dedinku. Približne 30 domov, no podľa svetiel a dymu len pár z nich malo obyvateľov. Rýchlo sa stmievalo, ale na pohodlnú posteľ, ktorú by som v dedine istotne našiel, som rýchlo zabudol. Nevyzeralo to síce, žeby bola dedina obsadená, no nechcel som riskovať. Túto noc som oheň nezakladal. Všetky veci sa mi osušili už minulú noc. Ľahol som si na prestretú deku, tesne za úpätím a potichu pozoroval dedinku, kým ma nepremohol spánok.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 1
Celkom: 44908
Mesiac: 4636
Deň: 95