Vojaci sa začali vracať späť a postupne vytvorili okolo nás kruh. Zízali na mňa, akoby ma nikdy nevideli. „Žeby ma nespoznali?” Prebehlo mi mysľou. „Nie.” Opravil som sa. Boli len prekvapení. Možno z toho, že ma videli alebo že ma videli samého.

„Oni chcú teba.” Zašepkala Artemis.

„Na toto nemám čas.” Nemal som chuť sa tu zdržiavať.

„Kam sa ponáhľaš?” Opýtal sa Garm.

„Veď si len teraz prišiel.” Doplnil ho Gildarts.

„Musím dokončiť úlohu a Karmínový úsvit na mňa čaká.” Wendy už istotne netrpezlivo pochodovala z miesta na miesto.

„Čo tam vlastne robíte a vlastne kde?” Opýtal sa jeden z vojakov, ktorý stál neďaleko.

„To je tajné!” Pokúsil som sa o zlovestný pohľad, nebol taký nebezpečný, aký mala Wendy, no zdalo sa, že to zabralo. Vojak ustúpil o krok späť a mlčal.

„Ha ha ha.” Zasmial sa Gildarts, aby trochu uvoľnil napätie. „Ako sa ti podarilo zmraziť ich na mieste? Myslím si, že túto slabinu by sme mali vedieť.”

„Ja viem ako.” Prerušil ho Garm. „Ich veliteľ?” Prikývol som.

„Ešte v lesoch, pri Starej Ľubovni, sme ich nalákali do nášho tábora. V boji sme zabili ich veliteľa a všetci na chvíľu stuhli.” Doplnil som ho.

„Takže ste nabehli priamo do ich tábora a zabili ich veliteľa?” Ozval sa niekto z davu.

„Presne tak.” Snažil som sa nájsť toho, kto sa pýtal, ale bolo tu priveľa vojakov, ktorých som vôbec nepoznal.

„Ako ste vedeli, ktorý stan mu patrí, ako aj to, že tam bol?” Otázky pokračovali.

„To je tajné. Všetko podstatné viete, a keď zistím niečo ďalšie, tak sa o tom dozviete!” Ak by som ich nezastavil, tak by som tu bol do večera.

„V tábore stuhli len na niekoľko sekúnd, možno minútu. Prečo to tu trvalo dlhšie?” Zamýšľal sa Garm.

„To zatiaľ neviem.” Pokýval som hlavou. „Možno bol tento veliteľ dôležitejší, a tak jeho smrť zapôsobila na vojakov silnejšie.”

„Takže granáty sú naozaj účinné.” Z davu sa predieral Gabriel. „Myslel som si, že sa ti to podarilo len náhodou. Garm, Gildarts, Artemis, od teraz máte za úlohu zozbierať všetky výbušniny a pušný prach, na ktorý narazíte.” Všetci nadšene prikývli. V dave bolo vidieť optimizmus. Výbušniny budili rešpekt, a keď sme ich mohli použiť, tak sme mali v ruke veľký tromf.

„To môže počkať.” Všetci sa zrazu dívali na mňa. „Mal by si vyslať hliadky do miest po okolí. Ak smrť tohto veliteľa zmrazila armádu na taký dlhý čas, je možné, že to ovplyvnilo aj okolité vojská. Pokiaľ sú v nich ľudia aspoň trochu pri zmysloch, mohli využiť situáciu a získaš mesto späť.” Bola to malá nádej, ale človek nikdy nevedel.

„To je možné.” Ozvalo sa z davu. „Poďme im pomôcť, možno stále bojujú.” Pokračoval dav.

„Dobre teda.....” Odfrkol Gabriel. Nevedel som, prečo bol taký podráždený, ale nemal som ani čas zisťovať, čo s ním bolo.

„Toto už zvládnete bezo mňa. Artemis, zisti mi, či ma niekto z hradieb videl utekať po nepriateľskom tábore. Ty by si už mala mať komunikátor vo virtene, tak sa mi potom ozvi.” Otočil som sa a na rozlúčku im zamával. Vojaci sa rozostúpili a ja som pomaly pridal do kroku. Strážne veže boli prázdne, a tak mi nič nebránilo vrátiť sa k Wendy.

Ubehol som len niekoľko kilometrov, tak aby som bol z dohľadu. Vyliezol som na najvyšší strom a roztiahol spaciu sieť. Pohodlne som sa usadil a uvoľnil sústredenie. Na tele som mal niekoľko popálenín. Lúče toho mága ma nezasiahli priamo, no párkrát leteli veľmi blízko. Ich žiara mi prepálila slabé brnenie na rukách a nohách. Po celý čas som udržiaval ilúziu dokonalého brnenia. Nechcel som, aby ma videli zraneného. Ničomu by to nepomohlo a zranenia neboli vážne. Jedna z mála vecí, čo mi v ruksaku zostala, bola lekárnička. Vydezinfikoval som si rany a priložil pár obväzov na malé seknutie. Zrejme som sa pri tom uhýbaní oškrel aj o nejaký ten meč.

Ležal som si v sieti a cez lístie som pozoroval malé oddiely našich vojakov, smerujúcich na rôzne strany. Musel som si oddýchnuť, tak som celý deň strávil v sieti. S príchodom noci som si zbalil tých pár vecí a pokračoval som v ceste. Vracal som sa tou istou trasou. V sklade vojenského materiálu som si doplnil zásoby a vzal si aj termálnu kameru. Síce som si na ňu spomenul, až keď som opustil základňu, no bol som ešte blízko a vrátil som sa po ňu. Keď som dorazil k prvým mostom, nik ich nestrážil. Po celej trase som zbadal len pár vojakov a aj tí vyzerali, akoby blúdili.

Prekročil som Dunaj a ozval sa Wendy. Čakala ma na zvolenom mieste a vravela, že ma nejaké prekvapenie. O necelý deň som vstúpil do lesa, kde ma mala čakať. Dorazil som na miesto a Wendy neskrývala nadšenie.

„Pozri, pozri, pozri.” Utekala mi naproti.

„Čo je to za prekva...” Nestihol som dopovedať a predo mnou sa objavila virtuálna mapa oblasti.

„Nudila som sa, a tak som prešla okolité mestá. Všetky boli pod nepriateľskou nadvládou.” Odmlčala sa, akoby  na niečo čakala.

„Boli?” Začudoval som sa.

„Presne, boli! Neviem čo sa stalo, ale pred dvoma dňami sa vojaci zastavili. V týchto mestách...” Na mape sa červené mestá zmenili na zelené. „... sa ľudia vzbúrili a prebrali kontrolu. Od vtedy pribúdajú ďalšie mestá a nepriateľ je stále akýsi malátny.” Nadšene ma objala. „To nemôže byť náhoda, najskôr tá vízia, a potom toto. Určite v tom máš prsty.” Prebodla ma pohľadom.

„Nooooo, možno trošku.” Poškriabal som sa na hlave. „V Košiciach som zabil veliteľa, presne toho, ktorého sme videli v Budapešti. On viedol útok.”

„To je skvelé, teraz vieme presne ako na nich.” Nadšene poskakovala. „A....dodržal si sľub?” Vážne sa na mňa pozrela.

„Samozrejme, veď vidíš, že som celý a nešiel som sám proti celej armáde.” Brnenie som si opravil cestou a obväzy pod nim nebolo vidieť. „Ale stretol som tam aj starého známeho.”

„Koho?” Začudovala sa Wendy.

„Toho mága z lesa. Mal zjazvenú tvár, a tentokrát sa už nehral. Pálil jeden lúč za druhým. Napočítal som ich tridsaťsedem a stále mal energiu.”

„Som rada, že si vyviazol bez zranení.” Poklepala ma po ramene a zrejme dúfala, že narazí na nejaké zranenie, no netrafila sa.

„Mal som aj šťastie, Artemis ho zasiahla šípom, a tak sa dal na útek.” Mykol som plecami.

„Artemis?” Opýtala sa nechápavo.

„Ach, zabudol som, Mariana získala virten a od teraz sa volá Artemis.” Wendy vyzerala naštvane. Vedela, že Mariana bola profesionálna lukostrelkyňa. „Máš konkurenciu.” Uškrnul som sa.

Pomaly sme začali baliť tábor a ja som jej rozprával všetko, čo som sa dozvedel. Artemis mala svoju útočnú skupinu, a tam sa rýchlo zlepšovala. Zatiaľ čo Garm a Gildarts sa snažili robiť všetko sami, a to ich spomaľovalo. Cestou k Wendy sa mi Artemis ozvala. Hliadky na hradbách videli podivné mihotanie sa vzduchu, ale mňa nie. Nebola to dokonalá ilúzia, ale aj tak som bol na seba hrdý. Myseľ mi však trápila iná vec. Hlas, ktorý ma pohnal vpred z úkrytu, bol ten istý, ktorý ma zachránil pred zabijakom. Bol som si tým úplne istý. Ten hlas nebol môj a ani som ho nevedel k nikomu priradiť. Čím ďalej, tým viac som mal pocit, že sa tu deje niečo zvláštne. Rozhodne som si to zaznačil na poznámkovú tabuľu.

Dokončili sme balenie a vybrali sa do Slovinka. Budapešť, Bratislava a Viedeň boli stále v rukách nepriateľa, no veľa malých miest patrilo opäť nám. Wendy poslala kompletnú mapu slobodných miest Artemis. Teraz to už bolo v rukách Gabriela a ostatných. Bol to skvelý pocit vidieť, ako sa z obyčajného dreveného tábora kdesi v lesoch stalo veľké územie plné miest a ľudí s nádejou.