Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 31

11111.jpg

article preview

„Takže, prežil si niekedy boj bez toho, aby ťa zranili?” Kráčali sme lesmi na juhu Rakúska, keď sa ma to znenazdajky opýtala.

„Samozrejme, veď z poslednej bitky som si nepriniesol žiaden suvenír.” Odvetil som sebaistým tónom.

„Takže tie tri obväzy a niekoľko mililitrov dezinfekcie sa stratili kam?” Po chrbte mi prešiel studený pot.

„Čože?” Odkiaľ to mohla vedieť? Veď nik nevedel, že ma zranili.

„Keď si sa nedíval, spočítala som ti lekárničku. Keď si sa vrátil, tak tam pár vecí chýbalo.” Zlovestne sa na mňa pozrela. „S pravdou von a okamžite!”

„Sú to len škrabance. Párkrát letel lúč veľmi blízko a prepálil mi brnenie. Zrejme som si privodil aj pár škrabancov, keď som narážal do mečov ochromených nepriateľov.” Zakývala hlavou. „Nič vážne to nebolo.”

„Nikdy sa nepoučíš? Ak by ťa jeden z tých lúčov trafil, tak je po tebe!” Začala ma poučovať.

„Ak by som nezariskoval, celé mesto by bolo plné mŕtvych ľudí. To som nemal urobiť nič?” Bránil som sa.

„To nevravím, len som zvedavá, ako dlho ti to šťastie vydrží!” Odfrkla si. Vedel som, že sa o mňa bála, ale boli sme vo vojne a niekedy bolo nutné riskovať. „A.....navyše si porušil sľub.” Dodala sklamane.

„To nie je pravda!” Dával som si pozor, aby som sľub neporušil. „Nevrhol som sa na nich sám, mal som predsa celú armádu.” Zasmial som sa.

„Ale k stanu si sa rozbehol sám. To sa tiež ráta.” Podpichla ma.

„Neráta, chránila ma ilúzia.” Bránil som sa.

„Myslíš tú ilúziu, kde sa sklátiš k zemi a malé dievča ťa musí odtiahnuť do bezpečia?” Zachichotala sa.

„Náhodou, dokázal som sa úplne schovať pred nepriateľmi aj vlastnými vojakmi. Nik ma nevidel.” Hrdo som vypol hruď.

„To naozaj, neverím!” Spozornela.

„Naozaj, skopíroval som obraz po ľavici a vytvoril ho po pravici. Takto nevideli mňa, ale akoby skrz mňa. No nebolo to ešte úplne dokonalé. Na hradbách videli, akoby sa mihotal vzduch, ale to doriešim.” Wendy sa na mňa len mlčky dívala. „Ale dosť o tom, musíme pridať. Čas je to, čo nemáme.”

„Akože nemáme? Veď im nakopávame zadky.” Wendy poskakovala okolo, akoby bola na detskom ihrisku.

„Zabil som vysokého veliteľa a ochromil ich jednotky na veľkom území. Ako dlho nás asi budú ostatní ignorovať?” Odvrátil som zrak a pokračoval v ceste.

„Zapálil si sud s pušným prachom.” Zamyslene povedala.

„Presne tak. Tento čin nás môže stáť víťazstvo.” Videl som, že to Wendy pochopila a okamžite pridala do kroku. Neriešili sme malichernosti, či som mal v lekárničke všetko alebo nie. Poklusom sme sa predierali lesmi.

Cestou sme narážali na malé a väčšie skupinky ľudí. Niektorí využili príležitosť a namiesto boja si zvolili útek. Darilo sa nám ich naviesť k oslobodeným mestám a lámanou angličtinou vysvetliť, kto sme. Občas sa však stalo, že utiekli ihneď, ako nás zbadali. Nemali sme čas ich prenasledovať, a tak sme pokračovali ďalej.

Konečne sme prekročili hranice Slovinska. Z lesov naokolo bolo vidieť stúpajúci dym. Vybrali sme sa k najbližšiemu z nich. Pomaly a nehlučne sme sa priblížili k malému táboru. Uprostred sedelo päť chlapov okolo ohňa. Na sebe mali jednoduché oblečenie a kúsky kovu na hrudi a nohách. Na opasku mali rôzne palcáty a mačety.

„Čo teraz?” Ozvalo sa mi v hlave. No tento hlas patril Wendy.

„Nejaký nápad?” Odpovedal som jej.

„Hm.” Vstala a vybrala sa priamo k nim. Prešla krovím a chlapi schmatli zbrane. „Ahoj.....Hello?” Chlapi sa na seba pozreli.

„Hello?” Odvetil najmladší z nich nesmelo. Vyzeralo to, že sa trochu uvoľnili. Vybral som sa teda k nim. Keď zbadali čierne brnenie a zlovestný úsmev, opäť spozorneli.

„Hi, we are from Slovakia.” Snažil som sa nadviazať rozhovor. „Our leader sent us here, to help you. Do you undrestand?” Nebol som si istý, či pochopili, čo som povedal.

„Ow yes.” Nadšene povedal mladík z nich. „We are waiting for you.”

„Čo povedal?” Opýtala sa Wendy.

„Vraj nás čakali.” Odvetil som jej. Vysielačka vo virtene bola skvelá. Mohli sme sa rozprávať bez toho, aby nás ostatní počuli. „Really?” Odvetil som chlapovi.

„Yes, our main camp is in Kamnik. It is small city near Ľubľana.” Ukázal prstom južne.

„Povedal, že majú hlavný stan v mestečku Kamnik. Zrejme plánujú zaútočiť na Ľubľanu.” Tlmočil som Wendy.

„All this camps are wait for you.” Ukázal na ďalšie stĺpce dymu na východe a západe. Založili oheň úmyselne, aby sme ich vyhľadali.

„Hm, zrejme za takéto uvítanie vďačíme Šimonovi a Félixovi.” Wendy mala pravdu. Obaja neustále niekde volali a komunikovali zo svetom. Aspoň nám uľahčili prácu.

„So ok.” Otvoril som virtuálnu mapu a chlapi sa na mňa začudovane pozreli. „Where is Ka... I dont remenber it.”

„Kamnik.” Povedal mladík a pristúpil bližšie k mape. Prstom sa dotkol miesta severne od Ľubľany. Miesto sa sfarbilo do červena, aby označilo pozíciu a chlapík zdesene stiahol prst. Počul som v hlave, ako sa Wendy zasmiala.

„Pavle vzemi goste v tabor.” Zavelil nižší chlapík majúci na sebe asi najkvalitnejšie brnenie a na opasku veľkú mačetu. Jazyk bol podobný nášmu, a tak som porozumel, čo chceli. Pavol bol najmladší z nich a ovládal angličtinu. „Rudi in Matjaž poročata na zahodu, Boštjan in jaz na vzhodu. ” Tomuto som však nerozumel.

„What is happening?” Opýtal som sa, čo sa deje.

„I will take both of you to Kamnik and others will go warn all patrols, that you arrived.”

„Chcú nás zaviesť to tábora a ostatný pôjde stiahnuť hliadky, ktoré nás mali privítať.” Zašepkal som Wendy. „Som rýchlejší, choď s nimi do toho mesta a zisti, aká je situácia. Zatiaľ obehnem okolie a trochu sa zoznámim s miestnymi.”

„Zas ma chceš nechať samú?” Čertila sa Wendy.

„Ako samú? Veď pôjdeš s ostatnými.” Povzbudzoval som ju. „Navyše budem preč len pár hodín a možno dorazím do mesta skôr ako vy.”

„Ešte lepšie, ty si pôjdeš rýchlo a ja sa tu budem ťahať so slimákmi. Urobme kompromis. Ty pôjdeš na východ, ja na západ a stretneme sa v meste.”

„Tak dobre.” Súhlasil som bez námietok. Po tých dňoch behu som si chcel trochu oddýchnuť. Poznal som jej povahu. Chcela vyhrávať, a tentokrát som ju chcel nechať vyhrať. Zvolila si obťažnejšiu trasu na západ, odkiaľ vychádzalo mnoho stĺpcov dymu. Mne zostal opak. Na východe bolo len pár kúdolov dymu a čakala ma pokojná prechádzka. Vysvetlil som Slovincom, že sme rýchlejší ako oni, a že si chceme obzrieť okolie. Najskôr protestovali, no nakoniec prikývli. Vybrali sme sa teda svojimi smermi s tým, že najneskôr o dvadsaťštyri hodín sa stretneme v meste.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 5
Celkom: 38807
Mesiac: 4709
Deň: 127