Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 32

11111.jpg

article preview

Pokojným tempom som dorazil k prvej hliadke. Vojaci v nej ma hneď spoznali. Jeden z nich sa pokúsil rukou dotknúť namaľovaného úškrnu na prilbe. Použil som ilúziu, kde sa ten úškrn zmenil na cvakajúce zuby a on s výkrikom uskočil. V tábore sa tomu všetci začali smiať. Nechcel som sa zdržiavať, a tak som si vzal na cestu kúsok ich chleba, ktorým ma ponúkli. Nevyzeral ako chlieb, ktorý som poznal. Bol pokrútený a vzhľadom pripomínal skôr vianočku. Každopádne chutil zaujímavo.

V ďalšom tábore nebol nik. Ohnisko bolo ešte teplé a na zemi bol neporiadok. Vyzeralo to, akoby ich niekto vyrušil. Rozbehol som sa po stopách. Naľavo som videl jednu z mála rovinatých plôch a na nej mesto obohnané hradbami. Napravo boli len husté lesy. Stopy ma viedli priamo k rovinatej ploche. Z kraja lesa som uvidel troch vojakov, ako tiahnu svojich dvoch zranených spolubojovníkov. Bola s nimi aj malá skupinka civilistov s niekoľkými nosítkami. Za utekajúcou skupinou ležali dvaja zabití nepriateľský vojaci. „Istotne to sú utečenci a títo vojaci im išli na pomoc.” Povedal som si v duchu. Vybral som sa im pomôcť, keď som zbadal, ako sa brána mesta otvorila. Ukryl som sa na okraji lesa, odkiaľ som videl asi desať nepriateľských vojakov, ako sa rozbehli za našimi. „Ak sa teraz ukážem, prídem o výhodu.” Začal som plánovať čo teraz. „Do lesa to stihnú, ale po tých strmých kopcoch ich istotne dobehnú. Zvláštne, prečo idú po nich až teraz. Tábor hliadky bolo vidieť na kilometre ďaleko. Nie, nie, sústreď sa, teraz máš iné problémy.” Potriasol som hlavou, aby som sa spamätal. Zložil som si ruksak a začal prezerať jeho obsah. Do očí mi udrela termovízia. Mala podobný tvar ako okuliare na nočné videnie, a ako tak pasovala do prilbice. Vytiahol som z batohu plynový granát a chystal sa vyskúšať to, čo mi v Košiciach nevyšlo.

Slovinci prebehli hranicu lesa a nepriateľ bol len niekoľko stoviek metrov za nimi. Počkal som, až sa priblížili na pár metrov a hodil som dymovnicu. Hustý dym zamoril rozsiahlu plochu. Takmer úplné bezvetrie udržovalo dym na jednom mieste. Zadržal som dych a vbehol som do kúdolu dymu. Cez termovíziu som videl jasne žiariace fragmenty kože. Brnenie veľmi dobre ukrývalo ich tepelnú stopu, ale spoje na rukách a prilbici žiarili jasnou červenou. Mal som len pár sekúnd, kým sa budem musieť nadýchnuť, a tak som konal. Nepriateľ ma vôbec nevidel. Padali ako hrušky, aj keď som mal čo robiť, aby som sa udržal na nohách. Termovízia mi nezobrazovala terén podo mnou. Niektoré miesta v sebe ukrývali prekvapenia, o ktorých som nevedel, a tak som párkrát takmer stratil rovnováhu.

Podarilo sa mi vydesiť nepriateľa a jeho zvyšky sa dali na ústup. Vykročil som z hmly a na rozlúčku im poslal jednoduchú ilúziu. Nad dymom sa zjavila zväčšená verzia mojej prilby so širokým úškrnom. Chcel som toho urobiť viac, no dym mi prenikol do očí, a tie ma strašne štípali. Rýchlo som prebehol dymom späť, zložil som si termovíziu a vybral sa za vojakmi. Tí sledovali celé divadlo z veľmi nebezpečnej vzdialenosti. Zranení vojaci boli opretí o stromy a civilisti sa o nich starali. Traja zvyšní pribehli ku mne s mačetami a palicami držiacimi v rukách.

„To je on.” Ukazoval na mňa jeden z nich. Popravde, všetci vyzerali a zrejme boli ešte deti.

„Hovoríte po slovensky?” Opýtal som sa ich.

„Ne, ampak on pozna angleščino.” A bol som opäť v lese. Ich jazyk bol v niektorých miestach rovnaký a v iných zas úplne odlišný.

Jeden z mladíkov ukázal na vojaka pri strome. Bol to ich veliteľ, ktorý ovládal angličtinu. Vysvetlil som mu, že sa môžu stiahnuť späť a pokračoval som v ceste. No ešte pred tým som započul, ako si civilisti šepkali „duh gozda”, a pritom pozerali na mňa. Plánoval som zistiť čo to mrmlali, ale až keď na to bude viac času. Bol som na seba hrdý, ale tak trochu aj znepokojený. Nikdy som nebol bojko alebo niečo podobné, ale teraz som sa sám vrhol proti húfu nepriateľov. To už aj mne prišlo divné. Začala ma viac trápiť teória, ktorú som pustil k vode. Virten možno ovplyvňoval pocit strachu u nositeľa.

S tretím táborom to šlo najľahšie. Všetci sa nadšene pobalili a vydali sa na cestu späť. Povedali mi, že už ďalšie tábory na východe nie sú. Chceli, aby som išiel s nimi, ale ja som mal iné plány. Do Ka...., stále som si nevedel zapamätať, ako sa to volalo, mi ostávalo asi osemdesiat kilometrov a sedemnásť hodín. Každý, dokonca aj ja ešte pred pár mesiacmi, by som povedal, že je to primálo času. Teraz som zvládal prebehnúť takmer štyristo kilometrov za dva dni aj s prestávkami. To bolo približne osem kilometrov za hodinu, a teraz mi stačila rýchlosť päť kilometrov za hodinu. Preto som sa neobával, že si nestihnem oddýchnuť a vrátiť sa do termínu, ktorý mi prikázala Wendy. „Ta mrňavá potvorka.” Mal som ju rád, ale niekedy ma rada komandovala.

Kráčal som si pokojným tempom, obzeral si prírodu a nasával čerstvý vzduch. Vyčistil som si pľúca od nepríjemného dymu a oči mi už neslzili. Cítil som, ako mi na nohy vanie chladný vzduch z kopcov. V tom mi prešiel mráz po chrbte a mne došlo, že vonku bolo takmer tridsať stupňov. Chcel som urobiť ďalší krok, no nohy sa nechceli pohnúť. Sklonil som hlavu a uvidel, akoby mi obe nohy obalil kus ľadu, a pomaly stúpal ku kolenám. Snažil som sa vytrhnúť, no bolo to márne. Ľad sa zastavil pár centimetrov pod kolenami. Zodvihol som zrak. V jednej časti lesa som zbadal poletujúce snehové vločky a spoza stromu na mňa hľadeli veľké fialové oči v kapucni. Po chvíli sa spoza stromu vynorila celá postava zahalená v maskáčovom plášti s kapucňou. Videl som len tie veľké oči a červenú pokožku. „Tohto som ešte nevidel.” Pomyslel som si, no vedel som, že bude nebezpečný. Dokázal ma zmraziť bez toho, aby som si to všimol. Bol som však rád, že ma neovládol strach. Obklopil som sa plameňmi a pozoroval, ako sa tie veľké oči ešte viac zväčšili. Okolo ľadu som vytvoril ilúziu tenkej vrstvičky ľadu a napodobnil jeho praskanie. Pravou rukou som sa prehraboval v ruksaku a miešal granátmi. Vytváralo to zvuk, ktorým som chcel napodobniť praskajúci ľad. Po chvíľke sa ilúzia rozpŕchla, akoby ľad povolil a zmenil sa na paru. Rýchlo som sa prikrčil a ukryl v ilúzii dymu. Vytvoril som ďalšiu ilúziu. Podobala sa na mňa a rozbehla sa do lesa. Pre každý prípad som vytvoril aj ilúziu maskovania. Nepohyboval som sa, a tak bola vernejšia ako tá pri Košiciach. Nechal som paru rozplynúť sa a sledoval som, či sa chytí na návnadu. Veľké kukadlá chvíľu pozorovali, ako ilúzia mojej osoby mizne v lese, no potom sa jeho zrak obrátil ku mne. Pomaly prikročil bližšie a kľakol si priamo predo mňa. Pod kapucňou som videl, ako červený odtieň pokožky nahradzuje svetlomodrá farba. Uprostred, do guľata zaoblenej hlavy, bol umiestnený malý nos. Väčšina z neho mala jemné, takmer nepatrné krivky. Viditeľný bol len ňufáčik ako u mačky. Pod ním číhal široký úškrn. Mal radosť, že ma dostal. Došlo mi, že prekukol moje ilúzie. Opatrne som sa natiahol k meču a čakal, kým príde bližšie. Ak by som minul, už by som nemusel dostať žiadnu šancu.img_20200415_235354.jpg

„Ahoj.” Ozvalo sa skrz široký úsmev. „To je doba! Prečo mi stále utekáš? Vieš koľko som sa ťa nahľadala? Ty len stále frm frm sem a tam ako nejaký nolik.!” Ľad mi siahal len pod kolená, no v tomto momente som sa cítil ako zmrazený v ľadovci. Nevedel som, čo robiť. Ono to na mňa hovorilo, teda asi ona, ak som správne pochopil. „Si v poriadku?” Mávala mi rukou pred prilbou. „Chlad tvojmu druhu nerobí dobre?” Nastalo ticho. „Haló, si tu?” Ťukla mi prstom do prilby.

„Ehm, ahoj?” Nepamätal som si jedinú vec z toho, čo povedala, a tak som jej len rozpačito pozdravil.

„No konečne, už som sa bála, že tvoj lurk opustil telo.” S úľavou sa posadila oproti mne.

„Môj lurk?” Bol som v šoku, nevedel som, čo hovoriť, a tak som len zopakoval slovo, ktoré som počul.

„Áno lurk, vy nemáte lurk?” Vypleštila na mňa oči. „Ach áno, istotne ti ten ľad spomalil hlavu.” Mihla rukou, ľad sa rozpadol. „Nie že mi ujdeš!”

„Kto si?” Pomaly som sa spamätával.

„Aha, prepáč.” Postavila sa a zložila si kapucňu. Vykukli z pod nej oranžové vlasy, alebo skôr zhlúčiky vlasov na viacerých miestach zviazané. Červená pokožka sa na niektorých miestach menila na svetlo modrú. „Ja som Ayra z planéty Rölton.“ Hlboko sa uklonila a znova sa posadila.

„Prečo si tu?“ Šúchal som si nohy, aby sa trošku ohriali.

„Prišla som vám pomôcť.“ Usmiala sa.

„Prečo?“ Nemyslel som to zle, ale veriť inému a ešte mimozemšťanovi bol luxus, ktorý si nik z nás nemohol dovoliť.

„Lebo nemám, čo iné na práci.“ Vyskočila na nohy, chytila ma za ruku a ťahala preč. „Tu sme veľmi na očiach a nemáme veľa času, tak pridaj!“ Ťahala ma ďalej do lesa na neveľkú čistinku medzi kopcami. „Tu je to skvelé.“ Šibalsky sa usmiala.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 1
Celkom: 55684
Mesiac: 3942
Deň: 111