Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 33

11111.jpg

article preview

„Prečo práve tu?“ Opýtal som sa jej, keď ma konečne pustila.

„Nepýtaj sa blbosti, času je málo a ja ti mám veľa, čo povedať.“ Zahriakla ma. „Začneme nepriateľom. Ten je len jediný, Mirnilčania. Zvyšné tvory, ktoré si už videl alebo uvidíš, sú ich otrokmi.“ Nestrácala čas, vyhrnula si rukáv a na zápästí som uvidel virten. „Nuxiania patrili k prvým, ktorých si podrobili.“

„Nuxiania?“ Znova použila slovo, ktoré som nepoznal, no tentokrát som ho poznať potreboval.

„Nuxian, obyvateľ planéty Nuxis.“ Zadívala sa na mňa pohľadom typu: „Ako toto nemôžeš chápať?“.

„To mi došlo.“ Pokýval som hlavou. „Ktorý z tých všetkých mimozemšťanov sú Nuxiania?“

„No predsa tí vysokí s obrovskými mečmi.“ Prikývol som. „Tak teda inak, to sú tí, ktorí merajú zo desať ertov a je ich len pár. Tých sa nedá nevšimnúť si.“ Pokračovala vo vysvetľovaní.

„Veď viem, ktorí to sú, predsa som prikývol.“ Začudoval som sa.

„Prikývol? Odkiaľ mám asi tak vedieť, čo znamenajú tie tiky, čo robíš s hlavou.“ Povzdychla si. „Tak pokračujeme...“ Prerušil som ju.

„Odkiaľ poznáš môj jazyk?“ Musel som to vedieť. Jediná šanca, ako sa mohla naučiť jazyk, je ten, že nás študovala. V tom prípade nás mohla varovať ešte pred tým, ako prišli.

„Neovládam.“ Znova sa na mňa divne zahľadela. „Máš predsa nekonečno. Nevieš, že jedna zo základných schopností je preklad z cudzieho jazyka?“

„Nekonečno? Tak sa volá virten?“ Mohol som si len domýšľať z kontextu význam tohto slova.

„Ach.“ Sklonila hlavu. „Že ty sa s virtenom veľmi nerozprávaš?“

„Ani veľmi nie, je dosť ťažké sa s nim rozprávať.“ Pokrčil som ramenami.

„To je ale veľká chyba. Virten sa tiež rozvíja. Ešte mi povedz, že si vypol čítanie myšlienok.“ Pomlčal som, no pochopila to. „S tebou to bude ešte ťažké.“ Povzdychla si. „Pokiaľ sa s ním nerozprávaš skrz myšlienky, tak sa virten nikdy nenaučí zvuk tvojich myšlienok. To znamená, že ti nedokáže správne preložiť texty a ani to, čo ti vravím ja.“ Znova si povzdychla. „Máš šťastie, že mám prekladanie do iných jazykov v goltiku. Inak by si mi rozumel sotva každé druhé slovo.“ Zhlboka sa nadýchla. „Stále ma prenasledujú, a tak mám len málo času, preto pozorne počúvaj a pýtaj sa až na konci.“

„Dobre.“ Neriskoval som prikývnutie.

„Počkaj.“ Ruka jej vbehla pod plášť a vybrala čosi malé. „Chytaj.“ Reflexívne som čiahol po predmete. „Keď máš čas, vždy skontroluj bojisko.“ Otvoril som dlaň a v nej poblikával ďalší virten, teda v správnom preklade nekonečno. „Ak držíš nekonečno v ruke a poblikáva, tak patrí tebe.“

„Veď ja už jedno mám.“ Obzeral som si ho. Takto oddelený som ho ešte nevidel. Vyzeral ako hracia karta. Tenký a v celku veľký, no keď sa prichytil na ruku, tak časť jeho objemu sa zmenila na úchopy okolo ruky. Všetky boli tmavohnedej farby a boli vyrobené z niečoho, čo sa podobalo kovu a zároveň aj plastu. Na dotyk bol pevný a odolný, no prichytený bol mäkký a ohybný. V podstate vyzeral len ako módny doplnok a to, že to bol kus vyspelej technológie, by nik neodhadol.

„To nevadí. Tento môžeš dať komu chceš alebo necháš nekonečno vybrať si nositeľa.“ Ayra sa usmiala a ja som si odložil virten do ruksaku. „Takže, kde sme to skončili?“ Zamyslela sa. „Jasné Nuxiania boli zotročení už dávno, preto ich oči žiaria na fialovo. Zrejme im už nie je pomoci.“ Zosmutnela. „Odolní Galbotovia, ktorých junker sa mení podľa počasia, majú oči sfarbené do zelená. Ich planéta bola dobytá nedávno, a tak je tam aj pár slobodných Galbotov. Predposlednou rasou sú Ovovia z planéty Ova. Keďže sú okrídlení a vedia používať portály, Mirnilčania dokázali zajať len deti. Tie nestihli utiecť do bezpečia ich oblačných miest. Poslednou rasou je moja rasa. Väčšinu mojej rasy vyhladili.“ Jej tón zvážnel „Mágia nám koluje v žilách. Mirnilčania teda nedokážu ovládnuť dospelých Roltoncov. Nechali nažive len deti, ktoré po dlhých rokoch podľahli ich vplyvu.“ Snažila sa udržovať si odstup, no v jej očiach bol vidieť žiaľ.

„Môžeš mi vysvetliť tie farby a ovplyvňovanie?“ Chcel som zmeniť tému, ale vravela mi dôležité veci.

„Fialové oči majú len Nuxiania a Mirnilský jiklopi. Jiklopov si doslova vyrábajú za pomoci mágie. Nemajú slobodnú vôľu a ovládajú ich základné pudy v kombinácii s mysľou veliteľa.“

„Jiklopi? To sú tí ich bežní vojaci?“

„Áno, presne tí. Zelená farba oči znamená, že je jedinec podrobený. Kedysi bol slobodný, ale dlhý vplyv Mirnilčanov ich zmenil. Konajú presne tak, ako im Mirnilčan prikáže pomocou myšlienok. Všetko sa to však začína žltou farbou. Najskôr len malé povely, ktoré si jedinec ani nevšimne, a potom príde úplná kontrola.“ Pokrčila ramenami. „To čaká aj vašu rasu.“ Urobil som krok späť. „Neboj, tento proces trvá väčšinou roky. Zatiaľ len testujú, ako najľahšie zlomia vašu vôľu.“

„Počkaj, preto v niektorých mestách pracujú do úmoru a v iných žijú, akoby sa nič nestalo?“ Spomenul som si na Budapešť.

„Konečne múdry gropko.“ Prikročila ku mne a rukou mi poklepala po hlave.

„Už vieš, proti komu bojuješ, tak sám zváž, ako s týmito informáciami naložíš.“ Nebol som si istý, ako to myslela. Chcela, aby som to využil proti nim alebo chcela, aby som nezabíjal nevinných otrokov, ktorí ani nevedeli, čo robili. Každopádne moje svedomie sa pohlo. Nemohli predsa zato, že ich niekto iný ovládal „Teraz k podstatným veciam.“ Pretrhla moje myšlienky.

„Aké podstatnejšie veci môžu byť? Konečne viem, proti komu bojujem, aj čo nám hrozí.“ Neskrýval som nadšenie.

„Mágia, bez nej túto vojnu nevyhráte.“ Srdce mi poskočilo. Manuál virtenu som nechápal. Ona už však mágiu ovládala, čo som videl na vlastnej koži. „Aj keď na tomto svete mágia nebola už veľmi dlho používaná.“

„To ale nevadí....nie?“ Opýtal som sa neurčito.

„Nie, len jediný, kto ju zvládne, budú človekovia s nekonečnom.“

„Ľudia, nie človekovia.“ Konečne som mohol byť ja, za toho múdreho.

„Hm, myslela somsi, že na tejto planéte si hovoríte človek.“ Zvraštila čelo.

„To áno, ale množné číslo sú ľudia.“ Vychutnával som si chvíľku, keď som bol múdrejší ako ona.

„Hm, takže človek sa mení na ľudia a žijete na hline? Nie ste trochu divní?“

„Akej hline?“ Čo tým myslela? Že nežijeme v mori?

„No predsa vaša planéta sa volá hlina.“ Vypleštil som na ňu oči, aj keď ich cez prilbu nemohla vidieť.

„Volá sa Zem.“ Odfrkol som si.

„Veď vravím, hlina.“ Nemalo zmysel sa s ňou hádať. Zrejme to bola len ďalšia chyba v preklade alebo ma štvala úmyselne. Nevyznal som sa v mimozemských gestách.

„Prejdime radšej k mágii alebo k obrane proti mágii? Vieš mal som pár neželaných stretnutí s mágom.“ Neisto som potriasol dlaňou.

„Obrane? Veď máš predsa štít, ktorý sa volá ako?“ Očami ma prepichovala.

„Magický?“ Tušil som, čo bude nasledovať.

„Presne tak, magický štít rovná sa ochrana voči mágii. Zapoj trošku hlavu.....Hm.....Hlavu?“ Zamyslela sa. „Máte premýšľacie centrum v hlave? Väčšina tvorov ho má v hlave alebo blízko pri ústach, aby stihli vysloviť, čo im napadne. No človekovia ho majú kde?....Hm.... Mala by som ťa rozpitvať a pozrieť sa, kde to máte uložené.“ Zlovestne za zaškerila. Ustúpil som a rukou nahmatal meč. „Ty si ale burlok. To bol vtip!“

„Ha ha ha.“ Sarkasticky som sa zasmial.

„V skratke, nauč sa používať magický štít, napríklad na odrazenie kvapiek vody v daždi. Postupne sa ho naučíš používať aj proti koncertovanej mágii.“ Odrazu sa rýchlo pozrela na oblohu. „Musíme pridať, inak ma nájdu!“ Posadila sa a ukázala, nech si sadnem oproti. „Tvoj prekladač je mizerný, preto sa nečudujem, že si zatiaľ nezvládol ani základy. Každý tvor má nejakú auru. To je to červeno-čierne, čo sa okolo teba občas zobrazí.“ Myslela moju ilúziu? Zrejme aj to mi virten preložil nesprávne. „Existuje bezpečná a nebezpečná mágia.“

„Čiže temná a svetlá?“ Opýtal som sa.

„No áno, niektorá mágia svetlo vyžaruje, iná je skôr do čierna alebo tmava.“ Odvetila mi s neutrálnym tónom.

„Myslel som dobrú a zlú mágiu.“ Zrejme nemajú prirovnanie temná a svetlá. Videl som isto priveľa Star wars a podobných filmov, kde bola jasne daná temná a svetlá strana.

„Niečo také neexistuje. Každá mágia sa môže využiť na rôzne činnosti a dobro a zlo sú len uhly pohľadu.“ Nevedel som rozoznať, či bola naštvaná, alebo hladná. Sedela veľmi blízko a moje oči skúmali jej tvár a podivné copíky na hlave. „Čo tak pozeráš?“ V tom mi to došlo.

„To si ty!“ Takmer som vykríkol.

„Áno som to ja, Ayra.“ Jemne zatriasla hlavou a uprela zrak priamo do mojich očí.

„Nie to! Ty si ma zachránila v lese pred vrahom a postrčila pri obliehaní Košíc.“ Ruka mi vystrelila a prst mieril priamo na ňu.

„Jasné, že som to bola ja, a keby len to. Poslala som ti aj víziu útoku, a to kde bude Des, ale nečakala som, že sa tam zjaví aj Retu.“ Pokrčila ramená. „No prežil si, a to je úspech.“ Zas ma poklepala po prilbe.

„Takže aj za tie zlé sny pred vojnou môžeš ty?“ Pokračoval som v otázkach.

„Samozrejme. Snažila som sa vás varovať, no len pár z vás ma počulo. Kým som sem prišla, zostal si už len ty.“ Farba jej pleti sa zmenila na sýto červenú. Natiahla ruky a okolo sa vytvorila tenká bariéra vody. „Mágiu nasávaš meditovaním.“ Pokračovala vo vysvetľovaní. „Keď sa ti objaví tvoja aura v pokoji, tak vtedy nasávaš mágiu. Musíš však vedieť presne, o aký typ mágie ide. Bez toho budeš nasávať komponenty z rôznych druhov a nedokážeš poskladať celok. Veľmi dôležité je, aby si začal s vodnou alebo veternou mágiou. Tie sú bezpečné a neublížia ti.“

„Ako to myslíš? To neublížia ani iným?“ Nechápal som, prečo začínať s mágiou, ktorou môžem akurát tak polievať trávnik.

„Mágiu nasávaš do tela a konkrétny obraz vytváraš pár koertov od tela. Preto ak použiješ oheň a nemáš danú časť tela chránenú, tak sa popáliš.“ Koerty boli zrejme ich jednotky dĺžky. Z vody obtekajúcej okolo jej ruky som usúdil, že to sú asi tri centimetre. „Každý jedinec, ktorý má auru inú ako bielu, môže ovládnuť všetky druhy mágie.“

„A tá biela?“ Opýtal som sa jej.

„Ten nedokáže ovládnuť žiadnu mágiu.“ Tento pohľad som už poznal. Čudovala sa, že mi to nedošlo samému. „Aura ovplyvňuje len to, ktorá mágia mu pôjde najlepšie. Zároveň však platí, že ak ti v fdorgu ide lodrovanie, no teba baví viac irug, tak si ho môžeš zvoliť.“

„Fdorgu, lodrovanie, irug? Vysvetliť prosím?“ Bolo toho na mňa veľa a ešte tieto divné slová.

„Fdorgu, miesto, kde sa učia mláďatá. Lodrovanie, predmet, kde sa zaoberáš teóriou mágie a Irug je miesto, kde sa natriasaš do rytmov hudby.“ Prvýkrát som počul jej milý tón. V hlave mi prebehlo, že to muselo byť tým „prosím“.

„Ďakujem, pokračuj.“ Pokračoval som zdvorilo a Ayra to opätovala.

„To je zatiaľ všetko. Skúšaj to a vysvetli postup každému s nekonečnom.“ Usmiala sa. „Len nehovor, od koho to máš!“

„Chápem.“ Prikývol som. „Čo znamená moja aura?“

„Ehm....“, ak by bola človek, bol by som si istý, že na túto otázku nechcela odpovedať. „Čierna je mágia vesmíru a červená je mágia ohňa.“ Rozpačito sa usmiala. „Nezabudni, že mágiu čerpáš zo sveta, ale toto nie je jediný svet, ktorý existuje. Sú svety a mágie, ktoré nie je vidieť, len ich treba nájsť.“ Znelo to, akoby ma povzbudzovala v experimentovaní. „Už musím ísť.“ Postavila sa.

„Počkaj. Posledná otázka, ako sa premiestňujete z miesta na miesto?“

„To je zložitá mágia mysle. Na to nie si pripravený.“ Usmiala sa, koža sa jej zmenila na bielu a vo vzduchu sa objavil malý portál. „Nájdem si ťa.“ S týmito slovami preskočila portálom hlavou napred. Behom chvíľky nebolo po nej ani stopy.

Trvalo hodiny, kým som si zosumarizoval, čo sa udialo a ďalších pár hodín mi utieklo, keď som sa snažil meditovať. V hlave sa mi ozval známy hlas. „Už som na mieste, kde sa toľko flákaš?“ Wendy ma už netrpezlivo čakala. Zbalil som si veci a dal sa na pochod. Chcel som si oddýchnuť, ale mal som málo času, tak som znova uháňal, čo mi sily stačili.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 3
Celkom: 44510
Mesiac: 4682
Deň: 181