Nepríjemný pocit vlhka ma prebral. Do prilby mi pomaly vtekala voda a skrz otvory v priezore znovu vytekala. Zodvihol som hlavu a aj posledné kvapky vody opustili prilbu. Bol som zavalený množstvom drevených trámov a dosiek. Popod mňa tiekla malá riečka a pomedzi trosky kvapkala voda. Búrka bola v plnom prúde, a to ma zachránilo. Dážď uhasil oheň, a tak som nezhorel zaživa.

Bol som zakliesnený, no videl som úzku cestičku von. Odopol som si ruksak, a tak sa trošku uvoľnil. Ruksak som nosil so sebou takmer vždy. Mal som v ňom všetko a nikdy som nevedel, či sa vrátim na to isté miesto, odkiaľ som odišiel. Zmenšený a odľahčený ruksak som na chrbte takmer necítil, a tak som si mohol dovoliť nosiť ho všade. Keď som sa uvoľnil spod zovretia, pretlačil som ruksak dierou v troskách, a potom som ho nasledoval aj ja sám. Dával som pozor na každý krok. Trámy a dosky boli nestabilné a snažil som sa stúpať len na holú zem, aby som nenarušil ich krehkú statiku.

Vyliezol som spod trosiek a všade naokolo bolo počuť len dážď a syčanie ohňa. Po Mirnilčanoch nebolo ani stopy, no ani po našich. Zameral som sa na sever, kde som v tme uvidel niekoľko kúdolov dymu. Nebol som si istý, či vidím správne, ale spoliehal som sa na to, že prerazili cestu. Rozbehol som sa teda na sever v nádeji, že ich tam nájdem. Urobil som len pár krokov, keď som zbadal, že pri jednom zo spadnutých prístreškov ležalo dievča. Blonďavé dievča v žltom tričku a modrých kraťasoch ležalo na betónovej zemi. Dobehol som k nej a otočil som ju. Bola to Nia, dievča, ktoré ma spovedalo pri kostole. „Ešte dýcha.“ Odľahlo mi, keď som jej nahmatal pulz. Rýchlo som ju prezrel, no jediné zranenie bola nepekná rana na hlave. „Vstávaj.“ Jemne som ňou zatriasol, no nereagovala. Vzal som ju teda a prehodil cez rameno. Bola v celku drobnej postavy a vážila sotva päťdesiat kilogramov.

Utekal som s Niou na ramene k severnej bráne. Za ňou ma čakal hrozný pohľad. Všade boli hromady mŕtvol v otrasnom stave. Väčšina z nich bola rozsekaná na kúsky alebo z nich zostala len rozpučená placka. Vyzerali, ako by ich prešli tanky, a tak som dúfal, že to boli nepriateľskí vojaci. Z toho, čo sa dalo poznať sa však nedalo určiť komu patria tie telá. Stopy pásov však smerovali do lesa, a tak som ich nasledoval. Netrvalo dlho a našiel som ďalšie telá a zničený tank. Skrz hrubý pancier tanku bola prevŕtaná diera. Prikročil som k nej a povrch vyzeral ako roztavený. „Retu“, prebleslo mi mysľou. Ayra ho spomenula, no až teraz mi došlo, že je to jeho meno. „Teraz nie je čas na blbosti.“ Musel som sa prebrať zo zamyslenia. Ak na nich útočil Retu, nezostávalo im veľa času.

Pokračoval som v ceste, čo mi sily stačili. Nia ma trochu spomaľovala. Chvíľu som uvažoval, či nemôžem aj ju zmenšiť ako ruksak, no nešlo to. Cestou som narážal na jeden zničený tank za druhým. Cestu lemovali mŕtvi vojaci oboch strán a v diaľke som už počul hluk. Konečne som ich mal na dohľad, no nebolo to nič príjemne. Videl som, ako jeden z tankov doslova vletel do modrého lúču, aby zachránil ľudí. Tank ihneď vzplanul a hrubá oceľ sa v tom žiari úplne poprehýbala. Za tankom bolo niekoľko stoviek zúfalých ľudí odrážajúcich útoky Mirnilčanov. Uprostred davu ľudí stála Tjaša a Wendy. Videl som ako Wendy vypálila posledný šíp a siahla po dýkach za opaskom. V ceste k ním mi však stál Retu. Položil som Niu k stromu, vytasil som meč a rozbehol sa priamo naňho. Bol otočený chrbtom a pokojným vychádzkovým tempom obchádzal tank. Bol som ešte dobrých dvadsať metrov od neho, keď zodvihol ruku a namieril na našich ľudí. Urobil som prvú vec, čo mi napadla. Poriadne som zahnal meč a hodil ho. Meč spravil niekoľko otočiek a zasiahol Retua do chrbta. Nanešťastie ho zasiahol rukoväťou, no stačilo to. Lúč z jeho ruky sa zaboril do zeme a on sa v rýchlosti otočil mojím smerom. Vyskočil som do vzduchu a zovrel som dlaň v päsť. Celé telo mi naplnil hnev a ja som sa pripravoval udrieť najsilnejšie, ako som len vedel. V myšlienkach som ľutoval to, že v ruksaku, ktorý som mal na chrbte ležal nevyužitý náhradný meč. Odrazu sa mi okolo zápästia vytvoril oblúk a z neho, ponad päsť, vyšľahla čepeľ. Všetkými farbami žiariaca čepeľ sa prehnala Retuovou lebkou ako nôž maslom. Dopadol na zem a ja naňho s čepeľou stále zabodnutou v jeho hlave. Zízal som na tie podivné farby tvoriace čepeľ a oblúk. Nevedel som, čo to bolo, a odkiaľ to prišlo. Moje zmätenie však vystriedal nával tepla. Všimol som si, ako z tela Retua unikali modré plamene. Po čepeli meča vkĺzali plamene do môjho tela. Príjemné teplo sa začínalo meniť na spaľujúci žiar. Plamene prenikali do tela a okolo ľavej ruky sa začali formovať do stáleho plameňa. Natiahol som ľavú ruku na stále bojujúcich Mirnilčanov a sústredil som sa. Prúd energie vystrelil daným smerom a prepálil niekoľko vojakov. Chvíľkovú úľavu od spaľujúceho tepla vystriedala obrovská bolesť. Žiar prepálil aj moju rukavicu a popálil mi dlaň. Teplo vo mne sa však naďalej stupňovalo, a k tomu sa pridala prenikavá bolesť, akoby mnou prechádzali šípy. „Musíš strieľať ďalej.“ Nútil som sám seba. Sústredil som svoj magický štít okolo ľavej ruky a znovu vypálil. Lúč prešiel skrz niekoľkých ďalších Mirnilčanov. Štít nebol stopercentný, ale teplo v dlani sa už dalo zniesť. Vypálil som osem alebo deväť striel, než žiar vo mne konečne ustúpil. Dokonca aj modré plamene kĺžuce sa po čepeli ustávali. Využil som aj zvyšok tepla a vypálil ešte dve rany. Oslabený nepriateľ začal ustupovať. Čepeľ okolo zápästia zmizla a ja som sa s ťažkosťami postavil na nohy. Stále som cítil prenikavú bolesť v celom tele, no hlavne v chrbte. „Taká silná mágia ma musela zraniť.“ Vravel som si v duchu. Videl som Wendy, ako sa predierala medzi vojakmi. Môj meč ležal len pár centimetrov odo mňa, a tak som ho zodvihol. V tom okamihu začal žiariť najrôznejšími farbami a ja som ucítil, akoby bol mojou súčasťou. Zalial ma pocit pokoja a môj meč sa rozplynul. Nebol som prekvapený ani vystrašený, nejako som proste vedel, že ho stále mám. Môj pokoj však prerušila Wendy, ktorá sa na mňa vrhla a silno objala.

„Myslela som, že si mŕtvy.“ Plakala. „Vraj ťa zasiahla strela a pochovala pod troskami.“ Neprestávala plakať. „Snažila som sa ti dovolať, ale bolo tam len ticho.“

„Všetko je v poriadku.“ Objal som ju, čo mi sily stačili. „Vieš, že mňa môže zabiť len meteorit.“ Zachichotala sa, no stále plakala.

„Ohnivá letiaca guľa je tak trošku asteroid.“ Bola to potvora, spoliehal som sa, že jej to nenapadne. „Preboha.“ Uskočila. „Otoč sa.“ Skríkla.

„Čo sa deje?“ Otočil som sa, no nikoho som nevidel.

„To nič necítiš?“ Pozrel som sa na ňu. „Máš v chrbte šesť šípov.“ Tak to bola tá prenikavá bolesť. „Máš ty ale šťastie.“ Začala mi ich vyťahovať. „Väčšinu zastavili tie tvoje krámy, čo máš v ruksaku.“ Vybrala posledný šíp a mne sa uľavilo. Len dva z nich prenikli skrz ruksak a brnenie, a to stačilo akurát na malý vpich.

„Poďte už.“ Mávala na nás Tjaša. „Nemôžme sa tu zdržiavať.“

„Hneď som späť.“ Skoro by som zabudol na Niu. Dobehol som k nej a znova ju prezrel. Mal som trochu viac času, no okrem tej rany na hlave som nič iné nevidel. Vzal som ju teda cez rameno a doviedol k ostatným. Spoločne sme pokračovali ďalej na sever. Len pár kilometrov od mesta bol na vysokom kopci kaštieľ. Prestavali ho na hrad, a tak sme sa tam mohli stiahnuť. Bol odtiaľ skvelý výhľad a okrem toho by dlhšiu cestu asi väčšina z nich nezvládla. Mali sme mnoho ranených a ďalší nepriatelia nám mohli byť v pätách.

Keď sme konečne dorazili, posadil som sa k hradbám, Niu položil vedľa seba. Vyčistil som jej ranu a obviazal ju. Viac som robiť nemohol. Wendy trvala na tom, že ošetrí aj moje rany, aj keď som sa spočiatku bránil. Boli to malé rany a nechcel som zbytočne plytvať obväzmi, no nedala si povedať. Naliala mi dezinfekciu na dlaň a znova som pocítil žiaru ako v boji, ale tentokrát to bolo len štípanie spôsobené dezinfekciou. Vyčistila mi aj rany na chrbte, ale tie takmer nebolo ani vidieť. Obaja sme boli vyčerpaní, a tak sme sa pohodlne usadili k stene.

„Čo bolo to svietiace...?“ Wendy už takmer zaspávala, no aj tak sa ma začala vypytovať.

„To..., to je mágia.“ Zasmial som sa. „Nie ako ten tvoj vánok.“

„Ale, ako si to dokázal?“ Nevšímala si moje narážky.

„To neviem.“ Priznal som sa.

„Ja možno viem.“ Zamyslela sa. „Čo ak sa mágia spája s tým, na čo sa špecializujeme.“ Nechápal som, ako to myslí. „Ja strieľam šípy, preto mi ide mágia vetra. Ty vyrábaš brnenia, zbrane a kadejaké vecičky.“ Začínalo to dávať zmysel.

„Ty myslíš, že dokážem vyrábať magické zbrane?“ Zamyslel som sa, to čo hovorila malo logiku.

„Je to možné. Mágiu si nasával rovnako dlho ako ja, a teraz si ju využil všetku naraz.“ Z jej hlasu bola cítiť únava. „No aj tak si nemal toľko riskovať.“

„Čo tým myslíš? Veď všetci ste bojovali a riskovali.“

„Nemal si nechať, aby do teba vnikali tie modré veci z ich mága. Pozri, ako dopadla tvoja ruka. Mohol si tak dopadnúť celý.“ V tej únave bola cítiť štipka starosti.

„Musel som to zo seba dostať. Cez tú čepeľ do mňa prúdilo viac a viac energie.“ Bránil som sa.

„Mohol si ju predsa vytiahnuť z jeho tela.“ Pokojne pokračovala.

„Ehm, to asi mohol, ale nenapadlo mi to.“ Povzdychla si. „Choď spať! Vezmem si prvú hliadku, aj tak ma štípe ruka a nezaspal by som.“

„Dobrú noc.“ Zvalila sa na zem. „Aby som nezabudla, Tjaša získala virten.“ Hneď ako doriekla zaspala. Oprel som si hlavu o stenu a sledoval ako obe spia. Lepšie povedané, dúfal som, že Nia len spí. Jej zranenie nevyzeralo vážne, ale bez prístrojov som nemohol vedieť, či nemala vnútorne krvácanie. Každopádne som sa pohodlne usadil a pozoroval občasné záblesky búrky. „Mágia.“ Pri týchto slovách sa mi na tvári objavil úsmev.