Prestavaný kaštieľ bol len pár kilometrov od mesta, no po búrke tu nebolo ani stopy. Zem bola mäkká a teplá, takmer ma uspala. Musel som sa však udržať pri vedomí za každú cenu. Chcel som meditovať a načerpať viac mágie, ale moje myšlienky smerovali k Nii. Nebol som lekár, ale nezdalo sa mi, že by mohla byť tak dlho v bezvedomí bezdôvodne. Nevedel som, čo s ňou robiť.

„Jasné, ty hlupák.“ Udrel som sa do hlavy a ponoril sa do mysle. „Zobraz mi všetky skeny Nii a usporiadaj ich chronologicky od najstaršieho.“ Automatický skener bežal neustále a nejaké vedomosti o ľudskom tele som mal. Predo mnou sa začali zobrazovať obrázky jej tela z vnútra. „Pusť mi to ako film a ohlás akúkoľvek anomáliu.“ Bol som prekvapený, ako detailne ju zvládol skener skenovať. Predo mnou sa mihali obrázky a na nich boli len dve zmeny. Prvou z nich bola odrenina na hlave, ktorá nevyzerala vážne. Druhou bola zvýšená koncentrácia oxidu uhličitého, ktorá sa však znižovala. Odľahlo mi. Zrejme sa len priotrávila dymom, a inak bola v poriadku. „Koľko záznamov skeneru máš v pamäti?“ Pomyslel som si a moje myšlienky sa premenili v slová. Zvykol som si na istú mieru súkromia, ale dal som na radu Ayri, aj keď som nevedel, či sa jej dalo veriť.

„Všetky.“ Ozvalo sa. „Záznamy sú automaticky ukladané a vymažú sa jedine na váš pokyn.“ Odvetil chladný tón manuálu.

„Ukáž mi záznamy zo večera, keď sa ma Tiho pokúsil zabiť.“ Predo mnou sa zobrazil trojrozmerný sken s priemerom dva, možno tri metre. Všetky postavy v ňom boli úspešne skenované a identifikované. Videl som Tjašu, Wendy a nášho vojaka, pri ktorom bola poznámka „Bez ďalších informácii“. No postava Tiha nebola skenovaná. Svietil nad ním červený nápis „Neznámy tvor“. Niečo také sa už nesmelo zopakovať. Možnosti virtenu boli naozaj nekonečne, a tak som nastavil skener, aby ma automaticky upozornil, keď zachytí niečo, čo nevie naskenovať. Hneď sa rozblikal alarm a predo mnou sa zobrazil oválny tvar virtenu, ktorý som mal v ruksaku. Skener nevedel preskenovať jeho vnútro, a tak ma hneď upozornil. Upravil som teda svoju definíciu na „Varuj ma pred všetkým živím, čo nevieš skenovať“. Pre každý prípad som dodal „ale aj týmito.“ Vybral som z databázy obrázky známych nepriateľov.

„Nechcete využiť skener k vyhľadávaniu zranených tvorov?“ To bola prvá otázka, akú sa ma manuál virtenu opýtal.

„To je skvelý nápad.“ Pochválil som ho. „Varuj ma vždy, keď natrafíš na zranenie.“ Trošku som sa za seba hanbil. Uvažoval som presne ako väčšina ľudí, hľadal som vojenské využitie skeneru skôr ako mierové. „Nechcel by si nejaké meno? Neviem, ako ťa mám volať.“ Radšej som zmenil tému.

„Na túto otázku neviem odpovedať.“ Ozvalo sa po krátkom tichu.

„Ako ťa mám zavolať, keď niečo budem potrebovať?“ Chcel som, aby si meno určilo samo.

„Rovnako ako doteraz, stačí pomyslieť.“ Tak trochu som dúfal, že mi povie nejaké meno, ale zrejme ešte na to nebol správny čas.

„No dobre teda.“ Odložil som to na neskôr. „Vieš mi aspoň povedať, kam zmizol môj meč?“

„Nikam.“ Predo mnou sa objavil vznášajúci sa čierny meč. „Je stále tam, kde vždy.“

„Hm, ale v reálnom svete ho nemám. Zažiaril a rozplynul sa.“ Meč v hlave, bolo zvláštne ho tu vidieť.

„Meč bol vytvorený z vašej energie, teraz je plne vašou súčasťou rovnako ako ja.“

„Stačí teda pomyslieť a objaví sa mi?“ Uškrnul som sa.

„Áno.“ Odvetil manuál.

„A čo tie farebné svetielka? Čo to bolo?“ Wendy mi tvrdila, že to je moja mágia, ale chcel som si to overiť. Predo mnou sa začali mihať obrázky, akoby manuál niečo hľadal.

„Neviem.“ Zvýraznili sa dva obrazy. Na prvom bola Wendy, ako používala mágiu a na druhom žiariaci meč. „Energia pri oboch typoch vychádza z tela jedinca.“ Spustil analýzu obrazov. „Je možné, že sa jedná o druh mágie. Vo všeobecnej databáze mám mnoho druhov a foriem mágie, ale o tejto tam nie je ani zmienka.“

„Môže to súvisieť s tým, že sa zameriavam na výrobu predmetov, brnení a podobne?“ Skúšal som Wendine slová.

„Neviem, informácie o ľuďoch nosiacich virten neexistujú. Je možné, že vaše telo reaguje inak na nekonečno a mágiu.“ Virten sa rozhodne rozvíjal. Za tých pár dní, čo som opätovne spustil čítanie myšlienok dosiahol viac pokrokov, ako za celý čas doteraz. Okrem toho, že sa ma aj niečo opýtal, použil aj správny preklad virtenu na nekonečno. Chcel som si však overiť, či hovoril pravdu. Na okamih som sa vrátil do reálneho sveta a vyskúšal som meč. Stačilo pomyslieť a objavila sa rukoväť. Keď som ju chytil, doplnil sa aj zvyšok meča. Spočiatku žiaril jasnými farbami, ale cítil som, ako ma to unavovalo. Sústredil som sa na môj starý dobrý meč a farby zmizli. Takmer hneď sa dostavila aj úľava a pocit vyčerpania zmizol. Zostávalo mi ešte pár hodín hliadky a nechcel som plytvať silami. Poďakoval som sa meču, a ten sa znova rozplynul. Vrátil som sa do mysle a venoval sa štúdiu liečby zranení vďaka ďalším medicínskym knihám, ktoré som mal v databáze. Stále som mal výčitky svedomia a chcel som to nejako odčiniť. Bolo už takmer ráno, keď ma Wendy vystriedala a spánok mi prišiel vhod. Naposledy som skontroloval Niu a zaspal som.

Po niekoľkých hodinách spánku som neochotne otvoril oči. Nado mnou som uvidel Niu. Spod obväzov vytŕčalo niekoľko neposlušných pramienkov blonďavých vlasov. Na hlave som mal stále prilbu a cez jej priezor mi nebolo vidieť oči. Chvíľku som pozoroval, ako jej oči blúdili po mojej prilbe, akoby sa snažili nájsť dierku, ktorou by nakukli dnu. „Dobre ránko?“ Povedal som najmilšie, ako som vedel, ale Nia zdesene uskočila.

„Prepáčte, nechcela som vás zobudiť.“ Začala sa ospravedlňovať.

„To je v poriadku.“ Usmial som sa, aj keď to nemohla vidieť. „Nemusíš mi vykať.“ Podal som jej ruku a ona to nervózne opätovala. „Prízrak, alias Démon, alias Loki, alias Obrobijec.“ Predstavil som sa všetkými prezývkami, ktoré mi zatiaľ dali. „Teší ma.“ Znova som sa usmial, ale cez prilbu to nemohla vidieť. Zvykol som si na Wendy, ktorá akoby videla aj skrz prilbu.

„To máš toľko mien?“ Opýtala sa zmätene.

„Toľko prezývok mi dali ľudia, ale ty si vyber, ako ma chceš volať.“ Prikývla. „Už ti je lepšie?“

„Áno.“ Usmiala sa. „Ďakujem.“

„Čo si tam vlastne robila?“ Pred tým, ako ma zavalili trosky, som prezrel väčšinu prístreškov a nikoho som tam nezbadal.

„Ehm,“ začervenala sa. „Ľudia vraveli, že ťa zasiahla strela, a že si mŕtvy. Neverila som im a utekala ti pomôcť. Keď som dobehla k prístreškom, bolo všetko v plameňoch. Nemohla som dýchať a točila sa mi hlava. Viac už neviem. Prebrala som sa vedľa teba a Karmin.“

„To bolo odvážne, ale aj hlúpe.“ Potriasol som hlavou. „Ak by som bol v bezvedomí alebo zavalený, ako by si ma odtiaľ chcela dostať?“ Ukázal som na jej chudé ruky, ktoré by sotva niekoho uniesli. Nia sklopila zrak. „Ale aj tak ďakujem.“ Položil som jej ruku na rameno. „Kde je vlastne Karmin?“ Obzrel som sa a nikde jej nebolo.

„Odišla pred chvíľou. Vravela, nech na teba dávam pozor.“ Posadil som sa k stene a skontroloval jej zranenia. Zobrazil som jej sken rovnako, ako sa dalo zobraziť virtuálnu mapu. Nia s vygúlenými očami sledovala hologram. V hlave mi však behali zvláštne myšlienky. Nia vyzerala krehko, ale za to bola veľmi odvážna. Zašmátral som v ruksaku a nenápadne vytiahol nekonečno. „Čo myslíš?“ opýtal som sa v duchu nekonečna. Jemné poblikávanie sa zmenilo na šialené preklikávanie. Vyzeralo to, akoby ma nekonečno naozaj počulo a súhlasilo. Nastavil som teda ruku k Nii a ukázal jej ho.

„To je nekonečno.“ Ukázal som jej aj môj náramok, aby vedela, čo to je. „Ak chceš môže byť tvoj.“ Nia nemusela nič vravieť. V jej očiach bolo jasne vidieť, že ho chce. „Skôr než si ho vezmeš, musíš vedieť, čo to obnáša.“ Začal som jej vysvetľovať všetky výhody, ale aj nevýhody nekonečna. Zahrnul som do toho aj pár vymyslených vecí, aby som vyskúšal, či bola dosť odvážna a nezľakne sa, no neodradilo ju to.

„Chcem byť ako vy, chcem byť ako ty.“ Neustále opakovala. „Chrániť ostatných a riskovať pre nich život.“ Po tom všetkom, čo som jej narozprával, mi povedala práve toto.

„Tak dobre.“ Nemalo zmysel ju ďalej odhovárať. „Nastav ruku.“ Vedela, že si ho môže dať kedykoľvek preč. V srdci som však vedel, že to neurobí.

„Ktorú?“ Hm táto otázka ma zmiatla. Nikdy som sa nezamýšľal, na ktorej ruke je nekonečno. V rýchlosti som si vybavil, na ktorej ruke ho majú ostatní a vyšlo mi, že som jediný s nekonečnom na pravej ruke.

„Tú, na ktorej nosíš hodinku.“ Natiahla ľavú ruku a nekonečno sa na ňu uchytilo. Po chvíľke vstrebávania informácii sa prebrala. V pravej ruke sa jej zjavil meč a v ľavej štít. Vypleštil som oči, že si práve ona zvolila meč a štít. S jej postavou som čakal, že ich bude ťahať za sebou, no ona sa postavila a hrdo si obzerala zbrane.