Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 38

11111.jpg

article preview

„Poďme.“ Bol už takmer obed a chcel som zistiť, ako sú na tom ostatní. „Tu máš.“ Z batoha som vybral moju náhradnú prilbu. „Od teraz si špecialista, nik nesmie vedieť tvoju identitu.“ Bez reči si ju nasadila. Bola jej dosť veľká a neladila k jej oblečeniu, ale lepšie ako nič. Vybrali sme sa do kláštora a cestou sme stretávali zranených ľudí. Virten neustále pípal, ale boli to len odreniny a popáleniny. S tým si poradili aj samy. Z mesta unikali tisíce ľudí, ale tu ich mohlo byť len niekoľko stoviek. Rátal som s tým, že sme dosť ľudí stratili pri ústupe, ale nezdalo sa mi, že by ich malo byť až toľko.

„Som rada, že si to zvládol.“ Milým tónom ma privítala Tjaša. Vojaci nás zaviedli do malej miestnosti, kde bola Wendy, Tjaša a pár ďalších. „A...to je kto?“ Ukázala na dievča s veľkou čiernou prilbou.

„To je ďalší špecialista.“ Predstavil som ju a ona zodvihla ruku s nekonečnom.

„Nechajte nás.“ Zavelila a zvyšok družiny odišiel z miestnosti. „Tvoja prezývka?“ Opýtala sa, keď boli všetci preč.

„Ešte som sa nerozhodla.“ Nia odvetila neisto.

„Si človek?“ Tjaša pokračovala vo výsluchu.

„Jasné, že je. Obaja za ňu ručíme.“ Pridala sa Wendy.

„Tak dobre. Musíme byť opatrní.“ Tjaša natiahla ruku a zobrazila virtuálnu mapu. „Teraz sme tu.“ Ukázala na miesto sotva šesť kilometrov od mesta. „Cestou sme stratili kopec ľudí, možno sa len rozpŕchli, ale možno sú mŕtvi. Potrebujeme ich nájsť a obnoviť naše sily.“ Začala plánovať ďalší postup. „Stále nechápem, ako nás mohli tak obkľúčiť?“

„Ako presne prebiehalo obsadzovanie toho mesta?“ Opýtal som sa jej.

„Zaútočili sme, keď boli ľudia na poliach. Nestihli zavrieť brány a ľahko sme prenikli do vnútra. Odpor bol ale dosť silný. Trvalo niekoľko hodín, kým sme sa prebojovali do mesta. Keď boj skončil, mali sme asi trikrát väčšie straty než nepriateľ. Preto sme vysielali signál, aby ste nám prišli na pomoc.“ V skratke mi to objasnila.

„Tiho o tom samozrejme vedel, čo?“ Podotkla Wendy.

„Vedel.“ Tjaša udrela päsťou do stola.

„Nalákali vás do mesta, oslabili armádu, a potom vám mesto nechali. Tiho im všetko povedal, a tak im stačilo počkať, kým prídeme. To vám nebolo podozrivé, že šesťtisícová armáda v Ľubľane vás nechala dobyť mesto?“ Vyčítavo som pozrel na Tjašu.

„Druhýkrát už takú chybu neurobíme.“ Tjaša sa oklepala, akoby chcela začať od znovu. „Ale prečo čakali tak dlho, kým zaútočili?“

„Možno čakali na väčšiu korisť. Všetci utečenci z okolia predsa smerovali do Kamniku.“ Doplnila Wendy.

„Čo budeme robiť teraz?“ Opýtala sa Nia.

„Vy dve nič!“ Zavelila Wendy. „Rozdelíme zvyšok vojakov na malé oddiely a rozošleme ich do okolia. Postarajú sa o to, aby nás civilisti našli a vy.“ Ukázala na Tjašu a Niu. „Vy budete poctivo trénovať spolu s ostatnými civilistami. Potrebujeme špecialistov, ktorí ovládajú mágiu a ľudí, čo vedia bojovať a nie len sa oháňať tým, čo nájdu.“ Wendina aura sa rozžiarila a okolo sa začal víriť vzduch. Obidve len ustúpili a horlivo prikyvovali. „Tak dohodnuté. Tjaša, ty pôjdeš so mnou a prízrak si vezme na starosť ju.“ Ukázala na Niu. Nejako som nemal chuť jej protirečiť, a tak som súhlasil.

Vyšli sme na dvor a vybrali štyri skupinky vojakov, ktorí sa mali rozbehnúť po okolí. Zvyšok zostal za hradbami a lízal si rany z boja. S Niou sme vyšli pred hradby, chcel som začať so samotným bojom, ale jej prilba bola priveľká a oblečenie nevhodné. Sadli sme si k hradbám a prepojili sa skrz virten. Vo virtuálnej miestnosti som jej poukazoval všetko, čo mi napadlo a nechal ju vytvoriť si návrh brnenia.

„Aká si úroveň?“ Opýtala sa po krátkej prednáške o dôležitosti rozvoja schopnosti.

„Momentálne päťdesiatšesť.“ Odvetil som skromne.

„A Karmín?“

„Neviem presne, ale okolo päťdesiat. Mám nekonečno o trochu dlhšie ako ona.“

„Tak to mám čo robiť. Mne ukazuje len jedenásť.“ Neznela smutne, práve naopak. Bola odhodlaná priblížiť sa nám. „A to ani keď sa prepojíte nevidíte svoje tváre?“

„Nie. Je lepšie, ak nevieme, ako ten druhý vyzerá. V prípade že by nás zajali, nemohli by sme vyzradiť to, čo nevieme.“ Trošku som jej klamal. Poznal som tvár Wendy a aj ona moju, no ak by som jej to povedal, istotne by ma tiež chcela vidieť.

„Hm, ale moju tvár poznáš.“ Zamyslela sa.

„Neboj sa, mám slabú pamäť na tváre a o chvíľu už nebudem vedieť, ako vyzeráš.“ Zasmial som sa. „Poďme, je čas vytvoriť ti brnenie.“ Nia vstala a nasledovala ma. Kráčali sme späť k mestu.

„Prečo sa vraciame?“ Opýtala sa asi po kilometri.

„Potrebujem kov.“ Ukázal som na zničený tank predo mnou. Nestrácal som čas. Nazbieral som drevo a založil oheň. Pomocou ohňa a virtenu som roztavil kov a vytváral z neho jednotlivé časti brnenia. Nia ma sledovala so zatajeným dychom. Vyrobil som presné také isté brnenie, aké chcela. Celá zbroj malá nádych matnej sivej. Nechcel som ju veľmi zaťažovať, a tak som jej spravil ľahšie brnenie, v ktorom sa dalo dobre pohybovať. Vnútro som vyplnil kúskami kožušiny, ktorú som našiel v batohu. Jediná vec, ktorú som jej upravil, bola prilba. Klasická prilba s chráničom na nose jej odhaľovala priveľkú časť tváre. Pridal som tam matný plast, skrz ktorý bolo dobre vidieť von ale nie dnu. Priala si malé krídelka na prilbe, tak som jej prirobil aj tie. Celkovo sa mi jej brnenie veľmi páčilo. Počkali sme až trochu vychladne a rýchlo sa vrátili späť. Po okolí mohlo byť stále veľa nepriateľov a na mŕtvych všade naokolo tiež nebol príjemný pohľad.

„Kde máš svoj meč?“ Opýtala sa ma cestou naspäť.

„Tu.“ V ruke sa mi objavila rukoväť a o chvíľu nato celý meč.

„Wow, naučíš aj mňa tvoje čary máry?“ Naliehala.

„Čary máry?“ Vysvetlil som jej predsa, že mágiu môže skúšať až od tridsiatej úrovne.

„Áno čary máry, počula som, že vieš vytvárať ohnivých obrov a ľudí, ktorí neexistujú.“ Pochopil som, na čo sa pýtala.

„Základy ťa naučím, ale každý špecialista má v sebe niečo unikátne. Musíš nájsť to svoje.“ Povzbudzoval som ju.

„Ja viem presne, čo chcem.“ Zarazila ma jej sebaistota. „Chcem všetkých chrániť. Preto sa zameriam na magický štít.“

„Preto si si vybrala meč a štít?“ Začínalo to dávať logiku.

„Áno, povedal si, že s virtenom mám nekonečné možnosti. Budem tvrdo pracovať na tom, aby môj štít ochránil viac ako len mňa.“ Sebavedomo kráčala ku kláštoru. „Inak, to ako si vytvoril moje brnenie.“ Znelo to ako otázka, len nejako zvláštne sformulovaná.

„Stačí mať plán a materiál. S kameňom, drevom, hlinou to ide najľahšie. Pri kovoch potrebuješ aj oheň.“ Stručne som jej to vysvetlil.

„Čiže, ak mám dostatok kameňa, môžem si postaviť vlastný hrad?“ Zamyslel som sa. Doteraz som vyrábal len veci, ktoré mohli poslúžiť hlavne mne a vôbec mi nenapadlo, že by sa dal postaviť celý hrad len za pomoci mysle a materiálu. V tom mi došlo, že práve takto dokázali nepriatelia opevňovať mestá.

„Zrejme to je možné.“ Odpovedal som neurčito.

„Aj nepriatelia majú nekonečno a tie katapulty sa na kopci zjavili odnikiaľ. Myslíš, že ich stvorili pomocou nekonečna?“ Dávalo to zmysel.

„Myslím, že máš pravdu.“ Po tejto odpovedi pridala do kroku a hneď, ako sme došli ku kláštoru, vytvorila z kopy hliny malý hrad. Bol kostrbatý a neforemný, ale na jej úroveň v celku dobrý. Wendy a Tjaša trénovali na lúke a videli ako ho Nia postavila. Obom im došlo, že si takto môžeme vystavať vlastné opevnenia omnoho jednoduchšie. Chcelo to však tréning.

           Pridali sme sa k Wendy a Tjaši a spoločne trénovali boj. Tjaša sa učila narábať s krátkymi dýkami. V celku obe vyzerali komicky. Nízka Nia sa ukrývala za veľký štít a vysoká Tjaša sa hrala s malými nožíkmi. Postupne sa k nám pridávali ďalší dobrovoľníci a do večera trénoval každý, kto mohol. Tjaša si tvár nezakrývala a odmietala aj prezývku. Každý ju poznal a bolo by to asi aj zbytočné. Pred zotmením sme sa s Wendy odpojili. Sadli sme si na hradby a začali načerpávať mágiu. Nia sa k nám pridala a ticho pozorovala, čo sa bude diať. Bol som v celku rád, že mala virten. Chýbali mi časy, keď som mohol niekoho učiť. S Wendy to bolo iné, mali sme virten skoro rovnako dlhý čas, a tak sme sa učili spolu. Nia však bola ako študentka prahnúca po vedomostiach.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 1
Celkom: 38731
Mesiac: 4703
Deň: 132