Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 39

11111.jpg

article preview

„Ako pokračuje rande?“ Všetci už spali, len ja a Wendy sme sedeli na hradbách.

„Aké rande?“ Opýtal som sa prekvapene.

„No predsa ty a Nia.“ Vietor sa jej jemne kĺzal okolo ruky.

„Nebuď malá. Žiadne rande nemám!“ Pokračoval som v meditácii.

„Nevrav mi, že si si nič nevšimol.“ Okolo rúk sa jej začali tvoriť malé tornáda.

„Všimol som si, že je trošku bifľoška, ale hlavne nie je taká agresívna ako ty.“ Zasmial som sa.

„Ja nie som vôbec agresívna, len primerane reagujem na tvoje reči.“ Opätovala smiech a poslala na mňa jedno z malých tornád. „Ale Nii sa páčiš.“

„Jasné, hlavne keď ma nikdy nevidela.“ Pokýval som hlavou, aby som striasol túto myšlienku.

„Cez priezor ti videla oči, a to niekedy stačí.“ Natiahla sa a vietor okolo nej utíchol.

„Čo to hovoríš? Cez priezor mi nik oči neuvidí, je predsa tmavý.“ Zadíval som sa na Wendin priezor. Bol z rovnakého materiálu a nič som cezeň nevidel.

„Veď aj teraz ti vidím oči a dosť sa čudujem, že si Nii spravil taký široký priezor. Veď je jej vidieť takmer celú tvár.“ Opätovala mi pohľad.

„To nie je možné, ja nevidím ani skrz tvoj, ani jej priezor.“ Zamyslel som sa. „Ako dlho vidíš cez priezor?“

„Neviem presne, prvýkrát som si to všimla, keď sme boli pri Budapešti.“ Pokrčila ramenami.

„Tebe sa zlepšili zmysly.“ Zasmial som sa. „O chvíľu budeš vidieť aj v tme. Potom nebudeš potrebovať nočné videnie, že mi ho dáš?“

„Čo je s tvojím?“

„Jeden zo šípov ho zasiahol a funguje len jedna strana.“ Vytiahol som poškodené okuliare a ukázal jej ich.

„To ti stačí, aspoň nebudeš bezhlavo riskovať.“ Zaškerila sa.

„Ha ha ha.“

„Máš svoj svetielkujúci meč, nemôžeš mať všetko.“ Zrejme trošku závidela, aj keď jej šla mágia od ruky. Veril som, že onedlho ma znovu prekoná.

„To nie je všetko.“ Postavil som sa. „Pozeraj.“ V ruke sa mi zjavil svetielkujúci meč. Švihol som mečom a vo vzduchu zostala svetelná stopa, ktorá letela k lesu. Žiara preťala niekoľko stromov, až sa rozplynula. Po pár sekundách začali stromy jeden po druhom padať k zemi.

„Nedlbni. Všetkých zobudíš.“ Strhla ma k zemi a meč zmizol.

„Heh, suchárka.“ Behom chvíle sa do mňa oprel vietor a len tak-tak som sa udržal na hradbách. „Dobre dobre, aj ty máš silu.“ Pochválil som ju.

Sedeli sme ešte dlho do noci. Čím viac sme mágiu používali, tým ľahšie sa nám čerpala. Mohlo to byť aj tým, že nik iný ju nečerpal, a tak jej bolo všade naokolo veľa. Stačilo nám len pár hodín spánku a chceli sme využiť čo najviac času. Za hradbami bolo bezpečne, ale aj tak sme si netrúfli zaspať obaja naraz. Tak ako vždy sme sa prestriedali. Z veží nás často pozorovali hliadky a stále sa o niečom bavili. Nevedeli sme, o čom sa rozprávali, no takto bolo aspoň isté, že nezaspia na stráži.

Za úsvitu z kláštora vybehla Nia. Začínala na úrovni štyri, ale za jeden deň to vytiahla na jedenástu úroveň. Tjaša mala náskok, velila jednotkám už nejaký čas a mala viac skúseností. Začínala na úrovni štrnásť, ale nevedel som, aký pokrok spravila.

„Prišla som na to.“ Kričala už z diaľky. „Viem, na čo sa budem špecializovať.“ Zadýchane pokračovala.

„Hm, že by na kondičku?“ Zadýchala sa po pár metroch.

„Čo?... Nie!“ Stále zadýchaná sa pripravovala, ako ma ohúri. „Celú noc som uvažovala. Budem vyrábať hrady a opevnenia. Tým pádom budem pracovať so zemou, a tak sa chcem naučiť mágiu zeme.“ Začala radostne poskakovať. „Vieš si to predstaviť? Milión nepriateľov sa na nás rozbehne a ja vytvorím vysokú stenu, ktorá ich zastaví.“

„To by bolo skvelé, ale teraz je čas trénovať. Za mnou.“ Rozbehol som sa okolo pevnenia.

„Nevládzem, spomaľ.“ Ozvalo sa po desiatich kolách.

„Dobre.“ Spomalil som a z ruksaku vybral dva drevené meče. „Chytaj.“ S ťažkosťou ho chytila.

„To vážne?“ Lapajúc po dychu sa na mňa pozrela.

„Nepriateľ nepočká, kým si oddýchneš.“ Zaútočil som. Nia dvihla štít a snažila sa blokovať údery. Samozrejme, že som ju šetril, ale občas som jej dovolil aj pohroziť mi. „Viac sa pohybuj a nemusíš stále používať len štít, máš predsa aj meč.“ Poučoval som ju.

„Takto?“ Štítom odrazila môj meč a v zapätí ma prudko bodla do hrudného brnenia. „Si mŕtvy, teda asi nie. Teba len tak niečo nezabije.“ Zasmiala sa.

„Super, už vieš na čo slúži tá špicatá vec. Prejdeme na poriadny tréning.“ Vytiahol som z ruksaku ďalší drevený meč.

„Dva meče? To nie je fér!“ Zahromžila Nia.

„Ty máš tiež dve zbrane, nefňukaj!“ Na nič som nečakal a zaútočil.

Fyzický tréning sme striedali s psychickým. Učila sa, ako vyrábať plány a následne ich zhotovovať. Spomenul som si na moje prvé pokusy, kde mi trvalo niekoľko minút, než som vytvoril drevenú vidličku. Navyše som bol po tom uťahaný, ako po celodennej práci. Nia tvorila jeden predmet za druhým. Kombinovala kameň, drevo a hlinu. Chcela dokonca vytvoriť vlastnú kamennú vežu, ale na to ešte nemala dosť síl. Po metri a pol sa veža zrútila, no aj tak som bol na ňu hrdý. Vždy som sa rád učil, a vždy ma to bavilo, no žiaci, ktorí boli ako Nia ma motivovali k tomu, aby som sa aj ja zlepšoval. V škole som dával takýmto žiakom vlastnoručné vytvorené písomky, ktoré preverili nie len ich logiku, ale aj moju fantáziu. Bavilo ma, trénovať ju, aj keď som vedel, že sa náš čas krátil. V hlave mi neustále vírili myšlienky o tom, ako si Mirnilčania podmanili ľudí. Musel som tomu nejako zabrániť a niečo mi hovorilo, že Ayra je k tomu kľúč.

Tesne po obede za nami dobehol Pavle. Nevedel som, že to prežil, ale možno sa len vyhýbal Wendy. Oznámil nám, že máme spojenie s Gabrielom. Vrátili sme sa za hradby a vstúpili do kláštora. Pavle nás zaviedol na opačný koniec kláštora. V miestnosti už bola Wendy aj Tjaša. V pozadí šumelo rádio, z ktorého sa ozýval chlapský hlas.

„Dorazil aj démon, teda prízrak. Už si konečne vyber.“ Zahromžila Wendy.

„Čo sa deje?“ Mieril som otázku na Tjašu.

„Počul som, čo sa stalo. Vráťte sa späť.“ Ozvalo sa z rádia. „Postupujeme juhom Maďarska a snažíme sa zaplátať diery.“ Spoznal som Gabrielov hlas. „Väčšina Mirnilčanov sa po zabití veliteľa stiahla do Budapešti.“ Pokračoval vo vysvetľovaní. „Artemis, Garm a Gildarts majú plné ruky práce.“

„Nemôžme sa vrátiť.“ Povedal som chladným tónom. „Ak ich teraz opustíme, stratíme prístup do Talianska a zrejme aj dvoch špecialistov.“

„Tak ich vezmite so sebou.“ Odvetil Gabriel.

„Toľko civilistov neprevedieme skrz ich územie.“ Z lesov stále prichádzali ďalší zblúdenci.

„Myslel som len špecialistov, tých potrebujeme najviac.“ To čo povedal, ma prekvapilo. Jedna vec bola riskovať život niekoho, aby zachránil skupinu ľudí a iná opustiť ich takmer bezbranných.

„To myslíš vážne?“ Zhrozila sa Wendy. „Na to hneď zabudni. Pôjdeme všetci alebo nikto.“ Nastalo ticho.

„Nemusíme ísť ďaleko.“ Tjaša sa zapojila. „Tu,“ zobrazila virtuálnu mapu. „Podľa vašich informácii sa podarilo ľuďom v rakúskom meste Graz oslobodiť. Môžeme sa stiahnuť tam.“

„Vidím to.“ Šumivý hlas rádia vystriedal Gabriel. „To mesto je veľké, môže tam byť aj dvestotisíc ľudí.“

„Ak nám pomôžu, môžeme dobiť Maribor a spoločne tiahnuť k vám.“ Dodala Tjaša. „Uzavreli by sme južný okruh a spojili naše sily.“

„To znie dobre. Tak zožeňte, čo najviac ľudí a vyrazte.“ Gabriel znel spokojne.

„Máme ešte jeden problém.“ Všetky zraky sa obrátili ku mne. „Musíme dobiť čo najviac miest v čo najkratšom čase, inak budeme bojovať proti vlastným ľuďom.“ Hromové ticho v miestnosti narušovalo len praskanie rádia. „Fialové oči nepriateľa. Veliteľ, ktorému sfialovie meč a ustupujúca armáda sa vráti do boja. To všetko hovorí o tom, že nepriateľ psychicky ovláda svojich vojakov.“ Cítil som, ako im prebehli zimomriavky po telách. „Obri, podivné operené plazy, lietajúce potvory. To všetko sú zrejme rasy, ktoré si podmanili, a teraz sme na rade mi.“ Nemohol som povedať, odkiaľ to viem. Tak som logicky pospájal črepiny tak, aby dávali zmysel.

„To vysvetľuje, prečo je každý Mirnilčan iný, pretože to nie sú všetko Mirnilčania. Nemôžme však postupovať rýchlejšie. S ťažkosťou prekonávame hradby a špecialisti ešte ani nezačali s mágiou.“ Z rádia sa ozval roztrasený hlas.

„Tanky.“ Zvolala Nia. „Tanky ste predsa chceli použiť na prerazenie brán Ľubľany nie?“

„Tanky? Veď moderné zbrane sú neúčinne.“ Gabriel ju nepochopil.

„Veď nebudete strieľať, len váhou tanku prerazíte bránu.“ Doplnila Wendy. „Navyše, ako sme zistili, nie sú odolní voči váhe tanku. Pokojne ich zvalcujte pod pásmi.“

„Karmín, Tjaša a....“ Nevedel som ako mám volať Niu.

„Andromeda.“ Vyzerala, akoby to už mala dlhšie premyslené.

„Vy sa pripravíte a povediete ľudí do Grazu. Ja pôjdem k Mariboru a zistím, aká je situácia.“ Popravde som si chcel trošku oddýchnuť. Tri špecialistky boli na mňa priveľa.

„Pôjdem s tebou.“ Pridala sa Wendy.

„To zvládnem sám. Postaraj sa, aby prežili.“ Wendy prikývla.

Každý vedel, čo mal robiť a ja som sa ešte v ten deň vydal na cestu. V Graze sme sa mali stretnúť o tri dni. Tak som sa veľmi neponáhľal a cestou som si chcel obzrieť každé mirnilské mesto.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie




Štatistiky

Online: 2
Celkom: 146241
Mesiac: 3245
Deň: 175